Maliar a fotograf Juraj Gavenda posúva mužskú portrétnu tvorbu do priestoru, o ktorom sa bežne nehovorí. To, čo pôvodne vyzerá ako „nahé fotenie“, sa v jeho prítomnosti mení na proces odhaľovania — nie tela, ale seba.
Ramenom sa opieram o chladné obkladačky kúpeľne a popritom uprene pozerám do očí osobe v zrkadle. Dávam si pozor, aby som na tvári nevystrúhal žiadnu zo svojich obľúbených grimás. Iba uvoľnene stojím a nečinne sa odovzdávam pohľadu na samého seba tak, ako ma Boh stvoril. Toto som ja. Bez póz a bez nutkavej snahy zapáčiť sa.
„Dobre, teraz skús urobiť nejakú pózu. Hlavne nech to je niečo, v čom sa cítiš komfortne, sám sebou. Hraj sa s odrazom, spoznávaj sa,“ ozve sa hrubý hlas Juraja Gavendu, ktorý mi stojí za chrbtom s prstom na spúšti fotoaparátu.
Popravde, už len tento pokyn ma dostane do diskomfortu, lebo neviem, čo mám robiť. Oddávna sa nenávidím fotiť, pózovať a vždy, keď ma do toho núti partnerka, som nepríjemný. Pred objektívom sa totiž cítim bezbranne, ako človek na svahu, ktorý prvýkrát v živote stojí na lyžiach.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Prečo podľa Juraja pomáha nahota mužom zložiť masky.
- Či takéto fotenie považuje za niečo erotické a sexuálne.
- Aké bolo pózovanie s Jurajom a ako som sa počas neho cítil.
- Ako vznikol nápad prerobiť portrétové fotenie do sebarozvojovej aktivity.
- Či mi sedenie s Jurajom skutočne dodalo sebavedomie a či mi pomohlo spoznať sa takého, aký som.
