Originalite sa medze nekladú a to platí aj v prípade mladej umelkyne Márie Valenčíkovej (26), ktorá je známa pod prezývkou Hula
Originalite sa medze nekladú a to platí aj v prípade mladej umelkyne Márie Valenčíkovej (26), ktorá je známa pod prezývkou Hula. Študuje a žije v Bratislave. Pred dvomi rokmi vymenila ceruzku a papier za štetec a plátno a urobila dobre. Jej obrazy sú nekonvenčné, kreatívne, farebné a sexi, presne také, aká je aj ich autorka. Jej tvorbu si môžete pozrieť počas prebiehajúcej výstavy Bad Girls II. v bratislavskej galérii River Gallery.
Máte za sebou prvú veľkú vernisáž. Aké sú vaše pocity?
„Cítim sa super, tak ako aj pri mojich ostatných výstavách, ktoré boli síce menšie, ale robili mi rovnakú radosť. Cítim eufóriu, keď vidím moju niekoľko mesačnú prácu po kope. Je to veľmi fajn a tešia ma reakcie ľudí.“
Aké sú?
„Asi mám šťastie, lebo zatiaľ počúvam prevažne pozitívne reakcie, alebo je možné aj to, že sa ku mne tie negatívne ešte nedostali. (smiech) Som rada, keď ľudia povedia, že moja tvorba je iná, že sa im páči a že tak isto ako ja aj oni milujú tie farby...“
Pred rokom, dvomi vašu prácu poznalo len pár obdivovateľov a vaše obrazy sa predávali len sporadicky. Dnes je o ne veľký záujem. Ako hodnotíte posledný rok?
„Bol pre mňa veľmi hektický a som rada, že sa mi podarilo naskočiť na správny rýchlik. Stihla som už tri výstavy a teší ma záujem ľudí. Nielen po pracovnej stránke, ale celkovo ho hodnotím určite úspešne.“
Kedy nastal zlom?
„Asi pred rokom a pol, keď som namaľovala prvé plátno a nabrala som odvahu vybrať sa na dráhu slobodného umelca - teda odísť z môjho vtedajšieho zamestnania. Keď to hodnotím s odstupom času, cítim sa šťastne, takže moje rozhodnutie splnilo svoj účel.“
Mnohých ľudí prekapilo, s akou ľahkosťou sa deje všetko okolo vás: medializácia, popularita, záujem verejnosti, či pribudajúci klienti... Aj z vašej strany to cítite rovanko – teda ľahkosť pri všetkom, čo sa deje okolo vás?
„Áno, tu ľahkosť môžem potvrdiť, cítim ju i ja. Za to všetko chcem vyjadriť jedno veľké ďakujem osudu a všetkým, ktorí mi prišli do cesty - či už si ma našli, alebo to bola náhoda, a doslova mi ponúkli výstavu, medializáciu alebo inú podporu... Môžem povedať, skromne, či neskromne, že za tým je aj moja práca a tvorba, do ktorej dávam všetku energiu. A všetko, čo sa popritom deje naokolo ma ešte viac ženie vpred. Rada by som poďakovala galérii River Gallery a mojej „lovemark“ adidas Originals, s ktorou rada spolupracujem.“
Vy sama pôsobíte veľmi originálne a určite dokážete „vytŕčať“ z davu, nielen vďaka svojej tvorbe, ale i prezentácii seba samej. Je to pre vás prirodzené vyjadrovať pocity a osobnosť cez oblečenie. výzor, správanie?
„Rada sa takto "hrám" a je jedno, či sa to týka oblečenia, môjho výzoru, účesu... Ale ľudia občas zostanú zaskočení, pretože za tým všetkým možno zväčša osobnostne čakajú väčšieho extroverta ako v skutočnosti som a to ma často pobaví. Ale musím sa priznať, že väčšinou si to užívam.“
Aký máte vzťah k móde?
„Veľmi pozitívny. Obliekam si prevažne farebné kúsky oblečenia, baví ma kombinovať a byť originálna.
Vašu tvorbu podporujú hlavne mladí ľudia. Ako vnímate svojich fanúšikov – vedia podľa vás rozoznať, čo je umenie, alebo skôr idú inštinktívne: „toto sa mi páči, toto nie...“?
„Na jednej vernisáži za mnou prišiel rebelsky pôsobiaci chlapík a povedal mi: „Hula, ja neznášam umenie, absolutne ho neriešimim. Ale to tvoje sa mi strašne páči.“ To ma vtedy potešilo asi viac ako keby za mnou prišli traja znalci umenia a povedali mi tiež niečo pozitívne. Umenie je podľa mňa najmä o osobnom vnútornom pocite, ja tiež tvorím len na základe toho, čo sa mi páči a ako to chcem mať. Nezamýšľam sa pri tom, či to bude pôsobiť umelecky alebo nie. Ale priznávam, že štýl, ktorým maľujem je mladým ľuďom blízky, je súčasný a "ide s dobou", preto si myslím, že mám aj fanúšikov, pre ktorých je "klasické" asi umenie trochu vzdialené.“
A ako je to u vás – aj pre vás je klasické umenie trochu vzdialené?
„Tvorba umelcov, ktorí tu boli pred pár stovkami rokov, ma veľakrát počas štúdia uviedla do úžasu. Možno moja vysokoneonová tvorba pôsobí, že mi klasické umenie blízke nie je, ale nad Michelangelovými maľbami a sochami sa viem úplne rozplývať.“
Kde všade sa dajú aplikovať vaše maľby?
„Asi všade, kde to dovolí povrch materiálu. Zatiaľ mám skúsenosti hlavne s plátnom a so stenami. Len pred pár týždňami som skúsila pomaľovať aj nábytok, a výsledný efekt ma milo prekvapil. Na prebiehajúcej výstave si ho môžete pozrieť, a myslím, že to určite nie je posledný môj kúsok. Maľovala som taktiež aj tenisky pre speváčku Patríciu Vittek, ktorá prišla za mnou s týmto nápadom a bolo super ho zrealizovať. Nosí ich veľmi rada.“
Patríte k umelcom, ktorí si myslia a veria, že vo svete dokážu ich prácu lepšie ohodnotiť?
„Som ešte len na začiatku cesty a na takéto myšlienky príde čas možno neskôr. Hlavne to nedokážem posudzovať bez skúseností. Myslím si, že ak sa chce niekto naozaj presadiť, veľa a tvrdo na tom pracuje, tak sa mu to skôr či neskôr podarí a vôbec nie je preto potrebné odísť do sveta. V silnejšej konkurencii je to asi ešte ťažšie. Samozrejme, byť známou vo svete je môj sen, ale možno sa to raz podarí, aj bez toho aby som sa musela niekam sťahovať.“
Tento rozhovor si môžete prečítať v júlovom čísle časopisu MIAU.
