Frances Ha je komédia o hľadaní vlastnej cesty v prostredí newyorskej bohémy.
Hipsteri milujú retro a všetko robia ironicky. Ako im teda nastaviť zrkadlo efektívnejšie, než čiernobielym indie filmom, ktorý vizuálne cituje francúzsku Novú vlnu a jeho hlavná hrdinka je Annie Hall dvadsiateho prvého storočia? Nejde však o žiadnu štipľavú kritiku. Režisér Noah Baumbach natočil Frances Ha (2012) s nadhľadom a nostalgickou sympatiou niekoho, kto si cez takéto životné obdobie pravdepodobne sám prešiel. A práve o tom bude dnešný tip na film.
Ak si odmyslíte mobilné telefóny, dej by sa pokojne mohol odohrávať v šesťdesiatych alebo sedemdesiatych rokoch. Frances Halladay (mimochodom, meno je ďalším odkazom na ikonickú postavu zo známeho filmu Woodyho Allena) má dvadsaťsedem, učí sa za tanečnicu a je švorc. Z konca partnerského vzťahu si nerobí hlavu a upína sa na adolescentné kamarátstvo so spolubývajúcou Sophie. Tá pracuje vo vydavateľstve Random House a plánuje sa s priateľom presťahovať do Brooklynu, čo Frances znáša veľmi ťažko. Príbeh, alebo lepšie povedané absenciu klasického príbehu rámcuje Francesina púť za novým ubytovaním. Navštívi aj Mekku už spomínanej francúzskej Novej vlny Paríž, tento výlet sa ale končí fiaskom a ďalším finančným dlhom. Na pomyselné dno sa dostane potupnou brigádou na internáte univerzity, kde sama len pred niekoľkými rokmi študovala. Ľahkovážny prístup k životu konfrontuje s realitou, začína si všímať pokrytectvo svojho okolia a postupne dospieva.
Greta Gerwig ako Frances je prítomná doslova v každej scéne a presvedčivo osciluje medzi naivným šarmom a otravnou detinskosťou. Jej postava nie je napísaná ako generátor hlášok, takže niektoré vtipy a poznámky vyznejú nevhodne či priam trápne. Samozrejme, je to úmysel. Zároveň však vie predať aj veľmi štylizovanú pózu: „Pripadám si ako zlá matka z roku 1987“, hovorí, keď si v byte nonšalantne zapaľuje cigaretu. Zaujmú aj vedľajšie postavy, ktoré predstavujú konkrétnu spoločenskú a vekovú kategóriu. Ako už takmer pred storočím napísal Hemingway – nádejní umelci, ktorí sa kedykoľvek môžu vrátiť do tatkovej firmy, sa nikdy nepresadia. Perfektným stelesnením takéhoto stereotypu je spolubývajúci Benji. Chcel by sa stať komikom a popri písaní skečov na MacBooku nakupuje na internetovej burze vintage Ray-Ban okuliare za stovky dolárov. Paradoxom je, že režisér sa týmto spôsobom elegantne vysmieva nejednému návštevníkovi filmových festivalov, kde komédia Frances Ha zabodovala.
Pod taktovkou menej zručného tvorcu by sa tento námet veľmi ľahko zvrtol na vyprázdnené estetické cvičenie. V snáď najpamätnejšej scéne filmu Frances beží za autobusom cez ulice New Yorku a poskakuje v rytme Bowieho Modern Love. So zamýšľaným monochromatickým nasnímaním to na papieri vyznieva ako nevkusný gýč. Baumbach ako skúsený scenárista (autorsky sa podieľal napríklad na dvoch filmoch Wesa Andersona) však pasáž zasadil do kontextu, v ktorom má svoj zrejmý účel. Spolu so skvelou kamerou to, nakoniec, dopadlo na jednotku. Takouto školskou známkou by sme ostatne ohodnotili aj zvyšok filmu.
