Ku koncu roka k nám dorazil ešte jeden mimoriadne kvalitný coming-of-age film.
Priaznivci inteligentných filmov o tínedžeroch a dospievaní (alebo coming-of-age filmov, ak chceš) si tento rok mohli užiť hneď niekoľko vydarených kúskov z tohto subžánru. Okrem oscarovej Lady Bird (naša recenzia tu) sme dostali aj slušnú, thrillerom líznutú snímku Summer of 84 a hlavne fantastickú drámu Eighth Grade (naša recenzia tu).
Pred samotným záverom roka k nám ešte doputovala aj chválená dráma Mid90s. Tá je režisérskym debutom herca Jonaha Hilla a priaznivci kvalitných nezávislákov by jej rozhodne mali venovať pozornosť.
Ako už názov hovorí, príbeh sa odohráva v 90. rokoch. Hlavným hrdinom je 13-ročný Stevie (Sunny Suljic), ktorý žije so svojou slobodnou matkou (Katherine Waterston) a agresívnym bratom (Lucas Hedges).
Keďže sa Stevie cíti osamelý, zoženie si vlastný skateboard a rozhodne sa pridať ku skupine starších skejterov. V sprievode svojich nových kamarátov následne prežíva prvé radosti a strasti dospievania. Cigarety, alkohol aj prvé sexuálne zážitky.
Prináša tento film do coming-of-age subžánru niečo nové? To asi neprináša, ale to neznamená, že to nie je vynikajúci film. Hillovi sa totiž podarilo doručiť inteligentný a veľmi empatický portrét jednej mladej generácie.
Už vďaka tomu, že sa nakrúcalo na 16mm formát (vrátane utlmenia farieb a špecifických filtrov), vznikol neuveriteľný pocit, akoby Mid90s bolo natočené priamo v 90. rokoch. Vykreslenie doby a jej špecifickej atmosféry je zachytené na jednotku, vďaka čomu pôsobí film miestami takmer až dokumentárne.
Veľmi mu pomáhajú skvelé a prirodzené dialógy a famózni (väčšinou neznámi) mladí herci. Sunny Suljic v hlavnej úlohe podáva parádny výkon a vo všetkých scénach je absolútne presvedčivý. Lucas Hedges a Katherine Waterston majú skôr menšie úlohy, ale obaja potvrdzujú svoju hereckú kvalitu.
No a potom je tu Stevieho partia. Tá je naozaj skvele obsadená a skutočne to pôsobí dojmom, akoby sa niekto vrátil strojom času do 90. rokov a natočil skupinku zabávajúcich sa mládežníkov.
Hill však nikdy neprepadne sentimentu či prvoplánovej lepkavej nostalgii. Iste, nostalgiu síce jeho film vyvolá, tomu sa asi vyhnúť nedalo, ale nepôsobí to násilne. Skôr to prirodzene vyplýva z deja. A práve o to úprimnejšie a emocionálnejšie tento debut pôsobí.
V propagačných informáciách sa uvádza, že Mid90s je mix drámy a komédie. S tým prvým zaradením súhlasím, s tou komédiou si nie som úplne istý. Pravdaže, sú tu aj úsmevné okamihy, ale celkovo sa celým filmom skôr vinie akási jemná melanchólia. Rozhodne teda nečakaj, že sa budeš baviť na nejakých geniálne vypointovaných gagoch.
Mid90s pre mňa predstavuje (spolu s Eighth Grade) jeden z najlepších coming-of-age filmov, ktoré veľmi citlivo, empaticky a realisticky zobrazujú problémy mladých ľudí. Ide pravdaže o film určený výhradne milovníkom nezávislej tvorby, popcornoví diváci sa pri ňom zrejme budú nudiť.
Viac než na nejaký príbeh sa tu totiž hrá na atmosféru a absolútne presne vystihnutý životný pocit tínedžerov, ktorí dospievali na americkom predmestí uprostred 90. rokov. Za mňa veľká spokojnosť a filmu udeľujem osem a pol boda z desiatich.
Niekomu možno bude prekážať to, čo som nadhodil vyššie, a síce, že Hillova snímka vlastne nič originálne neprináša. Dá sa s tým do istej miery súhlasiť. Ale osobne si myslím, že to ani nebola režisérova ambícia. Mám dojem, že nám proste chcel ukázať výsek zo života obyčajných tínedžerov a ich bežný život.
Pokiaľ dokážeš k Mid90s pristúpiť podobne, čaká ťa veľmi silný zážitok. A ak máš dokonca slabosť pre coming-of-age snímky, tak bez preháňania získaš favorita na jeden z najlepších filmov roku.
