Zoznam pápežov je už poriadne dlhý a medzi nimi sa dajú nájsť aj zaujímavé naj
Pápežský stolec je nepretržite obsadzovaný od samotného vzniku kresťanstva. Na čele Cirkvi sa vystriedal rad osobností, ktoré sa zapísali do histórie rôzne. Niektorí skôr pozitívne, tak ako sa na zástupcu Boha patrí, iní sa zasa správali skôr ako zástupcovia antikrista na Zemi. Vďaka tomu sa dá vytvoriť zoznam tých naj z naj a my vám ho teraz priblížime. Pokojne môžeš hádať s nami, no hneď na začiatok treba zdôrazniť, že osobností na pápežskom stolci bolo nespočetne veľa a do každej kategórie by sa hodili aj mnohí ďalší. Toto je teda náš reprezentatívny výber, ktorý sa nemusí zhodovať s ostatnými rebríčkami. Vo väčšine kategórii môže v inom rebríčku figurovať celkom iné meno.
Najhorší
Vo všeobecnosti sa za najhoršieho pápeža v dejinách považuje 214. pápež Alexander VI. Svojim civilným menom bol známy ako Rodrigo Borgia. Alexander VI. sa dostal na pápežský stolec nekalými praktikami plnými úplatkov, vrážd, klamstiev, vyhrážania a podvodov. Pápežom sa stal v roku 1492 a to tak, že musel pred i počas konkláve využiť všetky svoje kontakty a peniaze. Rodrigo Borgia začal hneď po svojom zvolení reformovať pápežský úrad. Vytvoril efektívnejší systém administratívy a dlh pápežského štátu výrazne znížil. Takisto posilnil aj autoritu úradu smerom k európskym panovníkom. Napriek mnohým sporom, ktoré mal s hlavami okolitých štátov, vždy z nich vedel bravúrne a diplomaticky vykľučkovať. Prečo je teda označovaný za najhoršieho? Stoja za tým hlavne jeho osobnostné črty. Alexander VI. sa neštítil takmer ničoho a k dosiahnutiu svojich cieľov dokázal využiť kdejakú praktiku. Okrem toho sa obklopil množstvom mileniek a splodil niekoľko nemanželských detí. Tie sa stali takisto slávne a v niektorých prípadoch, bohužiaľ, aj symbolom ďalšej hriešnosti. Za všetky stačí spomenúť pápežovu dcéru Lucreziu, ktorá sa vďaka otcovým politickým ambíciám stala predmetom obchodu vo forme aristokratických sobášov. Mnohými bola osočovaná ako pobehlica a dodnes figuruje aj v zoznamoch najväčších neviestok v histórii.
Portrét Bartolomea Veneta prisudzovaný Lucrezii Borgia
Alexander VI. a jeho potomstvo však získali status najväčších hriešnikov a najhorších z najhorších už počas svojho života. Pochádzali zo Španielska a v renesančnom Taliansku boli považovaní za príšelcov. Vlna nenávisti prerástla do takej miery, že z Borgiovcov vytvorili ich nepriatelia symbol zla. Alexander VI. je týmto stelesnením dodnes a tento obraz je výrazne podporovaný už niekoľko storočí. Určite nepatril k cnostným pápežom a na základe svojich charakterových vlastností ani nemal čo pohľadávať na Petrovom stolci, no celkom iste nepatril k tým najhorším. Bol typickým renesančným človekom a politikom, ktorému najviac záležalo na vlastnom blahu a prosperite rodiny. Za to bol ochotný zaplatiť akúkoľvek daň. Medzi pápežmi sa však nájdu aj oveľa horšie individuá a nič na tom nemení ani skutočnosť, že Alexander VI. obsadzuje popredné priečky vo väčšine zoznamov hriešnych pápežov.
Najzbožnejší
Kým hľadanie toho najhoršieho je celkom komplikované, paradoxne, skutočne zbožných pápežov až také množstvo nebolo. Medzi nimi sa skvie hlavne Celestín V. Bol 192. pápež v poradí a v úrade vydržal iba niekoľko mesiacov počas roku 1294. Pôsobil totiž ako pustovník na hore Morrone v strednom Taliansku. Tam ho poznali ako pustovníka Pietra Angelaria da Morrone a v širokom okolí sa už počas jeho života hovorilo o veľkej zbožnosti pustovníka z hory Morrone. V tom čase sa na pápežskom stolci striedali kandidáti pomerne rýchlo a obsadenie Petrovho úradu bolo pre mocné talianske rody otázkou prestíže a veľkých ziskov. Pred korunováciou Celestína V. voľba trvala takmer dva roky, pretože mocné rody sa nevedeli zhodnúť na spoločnom kandidátovi. Napokon sa rozhodli pre nestranného pápeža a do úradu zvolili neprítomného pustovníka, ktorý sa tešil všeobecnej úcte.
Na voľbe Celestína V. sa zhodli všetky vplyvné strany
Budúci pápež to prijal s nevôľou a považoval to dokonca za pokušenie diabla. Keď ho vyhľadali pápežskí vyslanci, aby mu oznámili radostnú správu, utiekol. Napokon úrad s nechuťou prijal a presťahoval sa do Neapola, kde sídlil kráľ Karol II. z Anjou. Stal sa bábkou v jeho rukách, no novému pápežovi to bolo jedno. Oveľa viac ho trápila zhýralosť a hriešnosť, ktorej sa stal svedkom. V úrade doslova trpel, bolo mu jasné, že nedosahuje ani vzdelanie a ani skúsenosti na to, aby viedol Cirkev. Sám seba považoval za nehodného úradu a chcel sa vrátiť späť do hôr k pustovníckemu životu. Napokon to došlo aj tým, ktorí si ho vybrali. Celestín V. abdikoval v decembri 1294 (do úradu nastúpil v júly toho istého roku) vo viere, že sa bude môcť vrátiť do hôr. Karol II. ho však nechal zatknúť a uvrhnúť do temnice, kde v roku 1296 zomrel. Abdikácia Celestína V. sa stretla s obrovskou nevôľou obyčajných ľudí, ktorí ho považovali za anjelského pápeža a svätca už počas života.
Najstarší
Najstarším pápežom v dejinách bol 79. pápež Agato. Narodil sa okolo roku 577 na Sicílii. Za pápeža bol zvolený v pokročilom veku v roku 678. V tom čase mal úctihodných sto rokov. Napriek vysokému veku pristupoval k funkcii pápeža naozaj zodpovedne a aktívne sa zúčastňoval na všetkých synodách a konciloch, ktoré počas jeho pontifikátu prebiehali. Takisto s oduševnením vystupoval aj v otázkach viery. V čase Agatovho života kresťanstvo ešte nebolo jednotné a zmietali ho rôzne alternatívne učenia a výklady, ktoré boli postupne zavrhnuté ako herézy. Agato zavrhol jednu z nich. Bolo to v tom čas obľúbené učenie monotheletizmu (týkala sa sporu o ľudskú a božskú podstatu Ježiša Krista), ktoré malo podporu v najvyšších kruhoch. Za šírenie monotheletizmu sa postavili byzantský cisár i konštantínopolský patriarcha, čo boli v rannom kresťanstve rovnako silné autority ako samotný pápež. Napriek tomu sa Agatovi podarilo presadiť zavrhnutie náuky a západná Cirkev ju začala vnímať ako kacírske učenie. Agato zomrel 10. januára 681 v Ríme vo veku 104 rokov a stal sa tak najstarším úradujúcim pápežom v dejinách.
Najzvrhlejší
V tejto kategórii je adeptov určite dosť a výber nie je vôbec jednoduchý. Po dlhom zvažovaní sa však víťazom stáva Ján XII. Bol to 131. pápež a jeho pontifikát trval v rokoch 955 - 964. Ján XII. bol posledný pápež, ktorý uzatvára obdobie tzv. pornokracie (vláda mileniek). Toto obdobie je považované za najväčšmi úpadkové v celých dejinách Cirkvi. Ján XII. sa narodil ako Oktavián v rodine vplyvného rímskeho veľmoža. Už od útleho detstva sa stal predmetom obchodu, keď sa jeho otec snažil dosadiť syna na pápežský stolec. Ján XII. naň napokon zasadol vo veku 18 rokov a stal sa zároveň jedným z najmladších pápežov v dejinách. Mal síce urodzený pôvod, no na jeho mravoch to príliš badať nebolo. Už od začiatku ako sa ujal úradu, sa príliš o otázky viery nezaujímal.
Ba priam naopak, pápežstvo ho zaujímalo iba do tej miery, pokiaľ sa jednalo o svetské záležitosti - rozširovanie územia, dostatok majetkov a zabezpečenie. Vatikán premenil na najznámejší nevestinec v Ríme, kde usporadúval sexuálne orgie pre množstvo konkubín a vplyvných hostí. V Lateránskom paláci si vytvoril osobný hárem s najvyberanejšími neviestkami. Odmeňoval ich za služby liturgickými zlatými predmetmi ako boli kalichy, monštrancie či iné predmety, ktoré slúžili k bohoslužbe. Peniaze, ktoré vyzbierala Svätá stolica od pútnikov a veriacich prehajdákal v hazardných hrách a počas svojich hostín. Svätil kňazov za úplatok, kardinálov a všetkých, ktorí sa mu vzopreli nechal mučiť a popraviť. Obvinený bol dokonca z incestu s vlastnou matkou. Ján XII. si za krátky čas vytvoril mnoho nepriateľov. Okolnosti jeho smrti sú nejasné, zomrel vo veku 27 rokov. Kronikári k nemu ironicky poznamenali: Ďalší pápež, ktorý zomrel v posteli, bohužiaľ, nie vo vlastnej.
Najkratšie pôsobenie
Medzi najkratšie pontifikáty sa rátajú viacerí adepti, no o prvenstvo sa vedie tichý spor. Neoficiálne bol najkratšie pôsobiacim pápežom Štefan II., ktorý bol v roku 752 vybraný spomedzi kardinálov. Zomrel však o tri dni a oficiálne nebol intronizovaný (dosadený do úradu). Cirkevné zoznamy ho preto medzi pápežov nepočítajú napriek tomu, že bol zvolený podľa vtedajších pravidiel. Zakrátko bol zvolený nový pápež (92. v poradí), ktorý prijal rovnaké meno - Štefan II. (752 - 757). Za oficiálne najkratší pontifikát je teda považovaný Urban VII., ktorý bol (v roku 1590) 228. pápežom v poradí. Vo funkcii vydržal 13 dní (15. - 27. september 1590), zomrel na maláriu. Krátke obdobie jeho pontifikátu sa spája s prvým zákazom fajčenia v dejinách. Exkomunikáciou pohrozil každému kto by fajčil, šnupal alebo žuval tabak v cirkevnej budove. Medzi najkratšie pontifikáty patrí ďalšia plejáda pápežov, z ktorých osem neprežilo v úrade viac ako mesiac. Posledným krátkym pontifikátom bol Ján Pavol I., ktorý bol v úrade 33 dní (26. august - 28. september 1978).
Najbojovnejší
Pápež bojovník, aj tak je v dejinách známy 216. pontifik Július II. V úrade pôsobil v rokoch 1503 - 1513 a počas jeho pontifikátu dosiahol pápežský štát nevídaný rozmach. Bojoval o vymanenie sa z pod vplyvu ostatných monarchov, rozšírenie hraníc pápežského štátu, pričom jeho snahou bolo, aby učinil pápeža vládcom nad celým talianskym územím. Proti nepriateľom bojoval vždy v čele svojho vojska a v plnej zbroji. K dosiahnutiu cieľov využil aj svoje diplomatické schopnosti, keď sa mu podarilo vytvoriť tzv. Svätú ligu (aliancia európskych panovníkov proti Benátskej republike). Pápežské vojsko začal obsadzovať elitnými švajčiarskymi oddielmi, ktoré sú dodnes osobnou strážou Jeho Svätosti. Vojny, ktoré Július II. viedol napokon neviedli k želaným úspechom a na konci jeho života sa pápežský štát rozliehal na približne rovnakom území, ako v čase keď preberal úrad.
Náhrobok Júliusa II. v Bazilike sv. Petra v Ríme
Napriek tomu sa mu podarilo vytvoriť zo Svätej stolice partnera európskych monarchov a to ako na diplomatickom, tak aj na bojovom poli. Zároveň bol výrazným mecenášom umenia a na jeho výplatnej listine sa nachádzali tie najväčšie osobnosti renesančného umenia. Za jeho pontifikátu sa pristúpilo k prestavbe Baziliky sv. Petra podľa projektu Donata Bramanteho či k výzdobe Sixtínskej kaplnky.
Najtvrdší
Medzi pápežmi sa zaskvelo aj mnoho osobností, ktoré vládli úradu pevnou rukou. Z nich vyberáme 157. pápeža - Gregora VII. (1073 - 1085). Ako pápež sa zaskvel nekompromisným postojom v boji o investitúru. Bol to zápas, na prelome 11. a 12. storočia, medzi cirkevnou a svetskou mocou o to, kto môže dosadzovať cirkevných hodnostárov do úradu. Napriek tomu, že Gregor bol zvolený za pápeža v rozpore s cirkevným právom - do úradu ho uviedol ľud, ktorý si ho vybral počas pohrebu jeho predchodcu Alexandra II. - v otázke menovania ďalších funkcionárov bol celkom nekompromisný. Dospelo to až do otvoreného konfliktu s rímskym kráľom Henrichom IV. Gregor totiž na prelome rokov 1074/1075 vydal bulu Dictatus papae. V nej uviedol, že rímsky biskup stojí nad všetkými cirkevnými a svetskými hodnostármi, je priamym zástupcom Boha na zemi a môže hodnotiť či súdiť kohokoľvek. Naopak, nikto si však nesmie dovoliť súdiť pápeža, pretože pápež je neomylný. Jablkom sváru sa stala formulácia, v ktorej Gregor tvrdil, že iba pápež smie dosadzovať a odvolávať biskupov, kráľov či cisára. Henrich IV. bol takýmto postojom pápeža rozhorčený a svoje postavenie si chcel za každú cenu obhájiť.
Cesta do Canossy
Pápež ho preto zbavil trónu, uvrhol ho do kliatby a exkomunikoval. Od Henricha sa postupne odvrátili všetci jeho mocní podporovatelia a musel čeliť otvorenej revolte v nemeckých krajinách. Po nátlaku a hrozbe, že príde o svoj trón, sa rozhodol pápeža odprosiť. Vyhľadal ho v januári 1077 na hrade Canossa v severnom Taliansku. Henrich podnikol púť do Canossy peši, ako pútnik a kajúcnik, aby u pápeža vyprosil zrušenie kliatby. V Canosse čakal tri dni na prijatie. Stál na nádvorí hradu, oblečený ako vandrák a s nikým nesmel prehovoriť. Cesta do Canossy sa stala metaforou pre ponižujúcu prosbu o odpustenie. Pápež z cisára kliatbu napokon sňal, no spory sa tým nevyriešili. Gregor VII. však naďalej vystupoval tvrdo voči každému odporcovi.
Najkrutejší
Opäť, zástup pápežov, ktorí vynikali svojou krutosťou, je nesmierne dlhý. Vybrať jedno meno nie je vôbec jednoduché. Napokon, za súhlasného potlesku a odmietavého piskotu zároveň, padá voľba na Inocenta VIII. Historici sa zhodujú, že jeho pontifikát patrí k najtemnejším obdobiam pápežstva. Inocent VIII. bol 213. rímsky biskup a jeho pontifikát trval v rokoch 1484 - 1492. Počas voľby zaúradovali väčšinou intrigy a úplatky, ktoré mu skutočne pomohli na Petrov stolec. Pápežský úrad získal v zbedačenom stave, jeho predchodcovia vytvorili obrovské dlhy a výrazne naštrbili diplomatické vzťahy Svätej Stolice s okolitými štátmi. Inocent sa síce snažil tieto nedostatky odstrániť, no jeho vágna politika iba prehlbovala krízu pápežstva. Krutosť, o ktorej hovoríme, však prejavil v bule Summis desiderantes affectibus z roku 1484. Na text tejto buly nadväzuje práca dominikánov Henricha Kramera a Jakoba Sprengera z roku 1486. Známa je ako Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice).
Inocent svoju bulu adresoval priamo autorom príručky pre rozpoznanie čarodejníc. Nakázal im tvrdo a nekompromisne postupovať voči bosorkám v Nemecku. Na ich odhaľovanie a potlačenie mali využiť všetky dostupné metódy inkvizície. V čase, keď ošiaľ strachu z čarodejníctva zmietal Európu v plnej sile, bolo požehnanie pápeža ako zelená na semafore. Začalo sa ukrutné prenasledovanie bosoriek a skutočne nikto si nemohol byť istý, že naň nepadne tieň podozrenia. Inocent pravdepodobne nepočítal s tým, že jeho požehnanie vyvolá kruté prenasledovanie nevinných, ktoré si vyžiadalo približne milión obetí - prevažne žien - po celej Európe. Napriek tomu sa voči bosorkám staval s maximálnou krutosťou a ich prenasledovanie podporoval s ráznosťou a tvrdosťou, aká nebola vlastná takmer žiadnemu pápežovi.
Najskorumpovanejší
Pápežský stolec nebol iba otázkou prestíže, ale aj zdrojom neobmedzených príjmov. Kandidáti sa preto predbiehali v tom, kto sa stane hlavou Cirkvi aj s celkom zištných dôvodov. Medzi tými, ktorí sa preslávili hlavne pre svoje hospodárenie a nakladanie s prostriedkami Svätej Stolice, je rovnako nespočetné množstvo kandidátov. Jeden z nich bol však predsa v čomsi precedensom. Benedikt IX. nastúpil na pápežský stolec v roku 1032 ako 145. pápež v poradí. V čase uvedenia do úradu mal iba 14 rokov a stal sa tak zároveň najmladším pápežom v histórii. Pochádzal z významnej šľachtickej rodiny a pre kariéru pápeža mal vynikajúce predpoklady, veď z jeho rodiny pochádza najviac pápežov v histórii. Dvaja predchodcovia v úrade boli zároveň jeho strýkovia a otec sa zaslúžil pri voľbe svojho syna výraznými úplatkami. Benedikt IX. bol už svojimi súčasníkmi označovaný za skazeného. Neboli mu cudzie žiadne ľsti. Svojich protivníkov odstavoval úplatkami, klamstvami alebo priamo vraždami.
Dospelo to tak ďaleko, že bol z Ríma vyhnaný. Miesto pápeža zaujal nový kandidát - Silvester III. Benedikt sa však do Ríma o necelý rok vrátil a tentokrát on vyhnal Silvestra. Verejná mienka stála proti staronovému pápežovi a Benedikt sa rozhodol jednať skutočne netradične. Svoj úrad predal vlastnému krstnému otcovi - Jánovi Gratianovi. Ten prijal meno Gregor VI. Benedikt čoskoro oľutoval tento krok a vrátil sa do Ríma, aby žiadal navrátenie úradu. V tom čase vystúpil s rovnakou požiadavkou aj Silvester III. Vďaka kupčeniu so Svätopeterským úradom tak mala Cirkev razom troch pápežov. Nebola to ojedinelá situácia a ešte veľa krát sa zopakovala, no iba v tomto prípade išlo o výnimočný stav, keď sa jeden pápež vzdal úradu v prospech druhému za výrazné finančné odškodnenie.
Najmilovanejší
V úrade rímskeho biskupa sa napriek všetkým neduhom vystriedali aj pozitívne osobnosti. Pápeži, ktorí boli ospevovaní skutočne ako muži na správnom mieste. Hlavne moderné pápežstvo je tým ovplyvnené. Cirkev pôsobí pod drobnohľadom svetovej verejnosti a nemôže si dovoliť chyby na najvyššom poste. Pápeži od druhej polovice minulého storočia sú označovaní aj ako moderní. Nie všetci dosahovali rovnakých kvalít a nie všetci si auru svätca skutočne zaslúžia, no medzi nimi je osobnosť, ktorú možno označiť za jedného z najmilovanejších pápežov v histórii. Ján XXIII. bol 261. pontifik a v úrade pôsobil v rokoch 1958 - 1963. Celý život zasvätil pôsobeniu v pápežských službách, až napokon sám zasadol na Petrov stolec. Pre svoje diplomatické aktivity a snahy o zmiernenie tlakov Studenej vojny je označovaný aj ako pápež mieru. Ján XXIII. je však oveľa viac známy svojim prístupom k funkcii pápeža. Cirkev sa snažil čo najviac poľudštiť a prispôsobiť modernej dobe. Známe sú jeho výlety mimo brán Vatikánu, ktoré smerovali medzi obyčajných ľudí. Vatikánskej bezpečnostnej službe tým pridával starosti, pretože nikdy nevedeli kedy sa pápež opäť rozhodne nepozorovane vytratiť. Vo svete si získal vtipnú prezývku Johnny Walker, ktorá bola anekdotou na známu značku whisky. Pápež si túto prezývku osvojil a s humorom ju aj používal.
2. vatikánsky koncil
Pre svoje oficiálne návštevy vyhľadával miesta, ktoré boli rovnako pre jeho predchodcov nemysliteľné. Navštevoval väznice a nemocnice, kde rozprával prirodzeným jazykom ľudí, s ktorými prichádzal do kontaktu. Sám seba oslovoval ako “ja” a nie ako “my”, čo bolo typické pre jeho predchodcov. Časopis Time ho v roku 1962 označil za osobnosť roka. Okrem toho výrazne poľudštil Cirkev ako takú, zbavil ju stredovekých a zastaralých praktík. Otváral aj pálčivé otázky antikoncepcie, interupcie, rozvodu, homosexuality. Stál za konečným vyrovnaním sa s judaizmom a nastolil nový smer ekumenizmu. Súčasníci ho považovali za anjelského pápeža, ktorý sršal vtipom a ľudskosťou. Jeho najväčším odkazom bolo zvolanie 2. vatikánskeho koncilu, ktorý sa zaoberal mnohými témami a tým ako Cirkev priblížiť modernej spoločnosti. Zomrel v roku 1963 počas konania koncilu na rakovinu žalúdka. Do histórie sa zapísal ako jeden z najmilovanejších pápežov.
