Novinka Mikea Flanagana prináša dobre nakrútený, ale ničím zaujímavý home invasion thriller.
Maddie je mladá spisovateľka, ktorá sa práve na svojej chate trápi s novou knihou. A je hluchonemá. Akoby to nestačilo, uprostred noci jej pred dvere dorazí nie práve priateľsky naladená návšteva s kušou v ruke. Videli ste už nejaký home invasion? Áno? Tak potom veľmi dobre viete, čo vás v tomto filme čaká. Vo všetkej svojej priemernosti a nenápaditosti. Ale to nie je ten najhlavnejší problém.
Pod filmom je podpísaný Mike Flanagan, okrem iného autor výborného Oculusu (2013). Hush je – ako už naznačuje obsah – viac menej „len“ jednohubka na zabitie sobotného večera. Nič proti tomu, ale výsledok je aj tak dosť rozpačitý. O nejakej veľkej originalite sa tu veľmi baviť nedá, ale to asi nikto nečakal. Ide o nenáročný thriller, kde sú karty od začiatku rozdané, pravidlá nalajnované a všetko by to malo v rukách schopného remeselníka (ktorým Flanagan nepochybne je) šliapať ako hodinky. A ono to spočiatku naozaj celkom ide a režisérovi sa darí budovať aj aké-také napätie. V tom mu výrazne pomáha snáď jediný originálny prvok - samotná hlavná hrdinka, resp. jej hluchonemosť. Zaujímavý ťah, naviac ešte neopozeraný a poskytujúci priestor na vynaliezavejšie strašenie.
Musím však smutne skonštatovať, že Flanagan tento nápad takmer vôbec nevyužíva. Iste, niektoré momenty sú pôsobivé (prvé stretnutie vraha a Maddie, zúfalé búchanie susedky na okná), ale to je tak všetko. Zvyšok filmu ale pôsobí tak ospalo, že som fakt, že hrdinka nepočuje, po čase už ani nevnímal. Kate Siegel je ale sympatická a človek jej bez problémov drží palce. Záporák v podaní Johna Gallaghera je však nemastný-neslaný. Kým má masku, tak okolo seba ešte ako tak dokáže šíriť auru záhadného zla, ale keď si ju zloží (čo sa stane nepochopiteľne skoro), všetok strach či rešpekt ide do hája. Navyše, Gallagherov psychopat pôsobí ako neschopný mamľas, ktorému robia problém zavreté okná a presklené dvere. Jasné, jasné, hrá sa s obeťou, ale aj tak... S pribúdajúcou stopážou pôsobí ústredný psychoš, ktorý ako bezmocný školáčik len krúži a krúži okolo baráku, stále smiešnejšie. To už Harry a Marv zo Sám doma by boli desivejší (a schopnejší). A film by bol aspoň zábavnejší.
Samého ma vlastne prekvapilo, aký je Hush vlastne nudný a bez iskry. Film by dokonca v pohode zniesol stredometrážnu stopáž (odvážim sa tvrdiť, že by tak fungoval o dosť lepšie). Niekto môže argumentovať štýlom: a čo si ako čakal od obyčajného home invasionu? A to je práve problém. Veľa som skutočne neočakával, ale minimálne som si chcel tú jednorázovú jazdu užiť. Ale bohužiaľ, miestami som mal pocit, že Flanagan stráca dych a vlastne ani poriadne nevie, čo si s týmto jednoduchučkým konceptom počať. To by som čakal od nejakého rozklepaného debutanta, ale nie od človeka, ktorý má za sebou už tri celovečeráky. V posledných rokoch sa vyrojilo plno podobných thrillerov, ktoré sú omnoho svižnejšie a napínavejšie ako Hush (námatkou napr. In Their Skin, Home Sweet Home a koniec-koncov aj White Settlers). Preto mi trochu uniká to šialene pozitívne prijatie (100% na Rotten Tomatoes, vážne?!). Iste, Flanagan doručil, čo sľúbil v traileroch, ale za mňa aj tak dosť sklamanie, keďže v Oculuse nám ukázal, že má na viac. Nie je to vyslovene zlé, natočené je to stále fajn, ale to samo o osebe ešte dobrý zážitok neurobí. V konečnom dôsledku teda palec dole.5/10.
