Alexandra ako prvá Slovenka riadi najväčší Boeing 747: Po vzlete nám explodoval motor, pristáli sme bez problémov (Rozhovor)

„Ak si odhodlaná a niečo naozaj chceš, neexistujú prekážky,“ hovorí pre Refresher Alexandra, pilotka druhého najväčšieho dopravného lietadla na svete, Boeingu 747. V rozhovore prezradí, čo všetko musela prekonať na ceste za svojím snom. Opisuje, ako ju blízki ľudia odrádzali od „mužskej práce“ aj to, ako si vôbec na túto kariéru našetrila.

Alexandra Svetíková je síce rodáčka z Banskej Bystrice, jej korene však siahajú až do ďalekej Panamy, odkiaľ pochádza jej otec. Už v detstve vyskúšala život v Strednej Amerike, kam sa presťahovala spolu s mamou.

„Moji rodičia sa spoznali v 80. rokoch na Slovensku, keď sem prišiel študovať môj otec. Bola to veľká láska, z ktorej som vznikla ja. Neskôr sme sa spolu s mamou presťahovali do Panamy za otcom, a práve tam sa začala aj moja cesta k lietaniu,“ hovorí pilotka. Ako jej cesta vyzerala?

V Refresheri ti každý deň prinášame zaujímavý content. Ak sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť redakciu, staň sa aj ty členom klubu Refresher+. Získaš tak neobmedzený prístup k prémiovému obsahu a mnohým ďalším benefitom.

Predpokladám, že nebolo jednoduché stať sa pilotkou takto veľkého lietadla. Ako vyzerali tvoje začiatky?

Ja som snívala o lietaní odjakživa. Musím ale povedať, že to nebolo vôbec jednoduché. Som žena a vyrastala som v 80. a 90. rokoch, keď ešte názory boli iné. Nemala som veľkú podporu, veľa ľudí to vtedy vnímalo ako výhradne mužskú prácu a hovorili mi, aby som nestrácala čas štúdiom letectva.

Síce mi nikdy nikto na rovinu nepovedal, že sa nemám stať pilotkou, neodporúčali mi to. Ale ja som bola vždy tvrdohlavá a vedela som, čo chcem.

Moji rodičia boli rozvedení a nemali sme peniaze. Zobrala som si študentskú pôžičku. 

Kedy prišlo to rozhodnutie, že sa ideš venovať letectvu?

V 17 rokoch, keď som sa po škole musela rozhodnúť, čo bude ďalej. Išla som sa pozrieť do leteckej školy, kde mi vysvetlili, ako to u nich funguje. Úprimne poviem, že to vtedy nevyzeralo pre mňa veľmi pozitívne.

Prečo?

Moji rodičia boli už v tom čase rozvedení a nemali sme peniaze. Štúdium zahŕňalo rôzne teoretické kurzy a individuálne hodiny lietania s inštruktorom, ktoré sú veľmi drahé. Aj vtedy som si ale povedala, že neexistuje iná cesta ako tá, ktorú chcem. A tak som si musela zabezpečiť študentskú pôžičku.

V tom čase nebolo niečo také ako štipendium. Musela som si všetko zabezpečiť sama a bol to dlhý proces, na ktorý som potrebovala veľa papierov. Chceli odo mňa aj to, aby som mala dobré známky, a odporúčania od profesorov.

Moja rodina ma tlačila do ďalšej vysokej školy, lebo čo ak sa mi nepodarí byť pilotkou? Spávala som 3 až 4 hodiny denne. 

Takže sa ti napokon s pôžičkou podarilo dostať na školu. Čo na to hovorila tvoja rodina?

Moja rodina ma aj napriek tomu stále tlačila do toho, aby som mala aj inú vysokú školu mimo lietania. Lebo čo ak raz nebudem pilotka, čo ak sa mi to nepodarí, čo potom? A tak som popri leteckej škole súčasne absolvovala aj štúdium financií a bankovníctva. Malo to aspoň niečo spoločné s lietaním – čísla. Matematiku mám rada.

Ako si zvládala dve školy súčasne?

Nechcem sa robiť hrdinkou, nie som jediná žena, ktorá pre lietanie musela obetovať veľa. Ale bolo to náročné. Takmer 5 rokov som mala priemer spánku tak 3 až 4 hodiny denne, lebo som to všetko musela nejak pozliepať dokopy.

V Paname sa lepšie lietalo o 6. ráno, lebo tam vtedy ešte nezačínali tropické búrky. Po lietaní som utekala na prednášku o ôsmej. Potom do práce, aby som mala peniaze. Bola to moja prvá pozícia, ktorá súvisela s lietaním a pracovala som ako aerotaxi. A po nociach som sa venovala univerzite.

Keď mi ponúkli typovku na Boeing 747, neváhala som ani sekundu. Samozrejme, som sa aj bála. Bolo to 5-krát väčšie lietadlo ako predošlé.