Videli sme všetky diely kontroverznej novej minisérie z produkcie HBO.
Po seriáli Euphoria bolo všetkým jasné, že Sam Levinson je nedocenený ambiciózny vizionár a jeden z najoriginálnejších autorských režisérov súčasnosti. Filmárske vlohy získal po otcovi Barrym, ktorý nakrútil kultové diela ako Bugsy, Sleepers či Rain Man (za túto drámu získal aj Oscara).
Sam Levinson má zatiaľ od nominácie na Oscara ďaleko, no zjavne mu to neprekáža. Drží sa zámerne „v kúte“. Baví ho robiť kontroverzné, undergroundové „úlety“ ako Assassination Nation či komorné konverzačky ako Malcolm & Marie, ktoré rozdeľujú publikum na dve barikády.
Rád provokuje, šokuje a ukazuje prostredník nafúkaným kritikom aj mainstreamovým konzumentom. Je svojský a má vlastný rukopis. Napriek tomu výrazne cítiť, že jeho najnovšia päťdielna miniséria s názvom The Idol je niečo úplne iné, než čo vytvoril doteraz. Všetky vyššie vymenované tvorivé črty si však stále drží.
Zraniteľná hviezda a toxický manipulátor
The Idol rozpráva príbeh úspešnej mladej popovej hviezdy Jocelyn (Lily-Rose Depp) snažiacej sa vrátiť po smrti matky a psychickom zrútení znova do štúdia či na pódium. Jej zraniteľnosť využije slizký, manipulatívny a nebezpečný Tedros (Abel Tesfaye známejší skôr pod speváckym umeleckým menom The Weeknd) s temnou minulosťou.
Z jeho pazúrov sa ju snaží vymaniť jej znepokojený manažér Chaim (Hank Azaria), jej verná radkyňa z mnohopočetného tímu (Destiny), výkonná riaditeľka hudobného vydavateľstva Nikki (Jane Adams) alebo zástupca promotéra podujatí Live Nation Andrew (Eli Roth). Tedrosova charizma a schopnosť omotať si Jocelyn okolo prsta je však absolútne jedinečná.
Presťahuje sa do jej domu, obšťastňuje ju, popritom si užíva luxusný blahobyt a všetky rozhodnutia robí za ňu. Nech ich vzťah však vyzerá akokoľvek toxický, mladej hviezde skutočne pomôže dostať do tvorby potrebnú autenticitu. Prinúti ju do piesní zakomponovať tie najhoršie spomienky a zoznámi ju s niekoľkými speváckymi talentmi, ktoré sám objavil.
Dekadentný a nemilosrdný svet bez empatie a lásky
Levinson bez akýchkoľvek zábran a servítok pred ústami ukazuje veľmi výstižne dekadentný, nemilosrdný a vlastne aj prázdny svet hudobného priemyslu, z ktorého sa vytratili všetky základné emócie. Vládnu v ňom len stroje bez chrbtovej kosti a pragmatici hľadiaci na čísla.
Tvorca Euphorie tak diváka zámerne, hneď od prvej minúty irituje nesympatickými postavami. Len ťažko sa s nimi dá stotožniť, keďže prevažná väčšina z nich je opitá mamonom a kvôli moci, sláve a peniazom by predala aj vlastnú matku.
Americký režisér navyše štartuje hneď zostra, takzvane in medias res. Nevysvetľuje nič, rovno vťahuje diváka do hnusného prehnitého sveta plného intríg, lží, urážok a chamtivosti. Hneď je jasné, že ľudia okolo Jocelyn sú ešte toxickejší než Tedros a prekáža im vlastne len to, že nad speváčkou strácajú kontrolu. Boja sa aj straty finančného zisku.
Najslabší počin Sama Levinsona
Napriek viacerým postavám je miniséria do veľkej miery postavená len na dvoch – Jocelyn a Tedrosovi. Na herecké výkony Lily-Rose Depp a Weeknda stavil Levinson takmer úplne všetko. Nie sú síce dokonalí, no podarilo sa im aspoň celkom presne stvárniť komplikované vrstevnaté charaktery.
Lepšie to však predsa len ide dcére slávneho Johnnyho Deppa, keďže je na rozdiel od Weeknda, ktorý si zahral maximálne vo svojich videoklipoch, skutočnou herečkou. Cítiť, že The Idol bol preňho až príliš veľkým sústom a (ne)kvalitou herectva mierne vyčnieva. Potenciál však má, len by sa mu hodila na rozbeh menšia rola.
Seriálu v prvom rade chýba prísnejšia dramaturgia a pevnejší, prepracovanejší scenár. Skákanie medzi dejovými líniami je miestami príliš chaotické a mätúce, inokedy sú jednotlivé príbehy postáv nedokončené. Najmä v závere cítiť, že The Idol si pýta ešte minimálne jeden alebo dva diely navyše.
Levinson má na viac a vie ísť omnoho hlbšie. The Idol je len akýmsi (do veľkej miery umelým) fragmentom, ukážkou jeho štýlu a postojov. Tentoraz však Američan oveľa viac pripomína chladnou formou dánskeho kolegu Nicolasa Windinga Refna (Only God Forgives, Drive, Pusher). Akoby chcel viac experimentovať, ale stratil pritom tak trocha vlastnú tvár.
The Idol rozhodne nesadne každému a problematický bude aj pre najskalnejších fanúšikov Levinsona. Ide totiž jednoznačne o jeho zatiaľ najslabšie dielo, či už hovoríme o televíznej tvorbe, alebo o celovečerných kinofilmoch. Stále sa však drží nad hranicou priemeru. Pomáha tomu aj výborný soundtrack či skvelá práca kameramanov Arsenia Khachaturana a Marcella Réva. Minisérii preto udeľujeme šesť a pol bodu z desiatich.
