Zápas, ktorý naposledy Slovensko zažilo pred 30 rokmi, zmapovali priamo zo štadióna na Tehelnom poli dvaja redaktori Refresheru. Zatiaľ čo bol jeden medzi ultras Slovana, druhý sedel hneď vedľa kotla fanúšikov Ferencvárosu.
„Vypadni alebo ukáž pi*u!“ kričia ultras Slovana v kotle na diváčku oblečenú v červenom tričku. Dôvod? Jej neznalosť dress codu domáceho jadra. V hľadisku si nič netušiacu ženu náhodou oblečenú do farby tímu úhlavného nepriateľa z Trnavy vyhliadol hlavný tribún, ostrým zrakom skenujúci dianie v sektore C. Rozkaz na vyhostenie sa ihneď rozšíril a spolusediaci nechápajúcu ženu vehementne vytlačili z miesta.
Nahnevaná žena vycíti nemožnosť návratu a vrhne v amoku do davu pršiplášť. Nasrdený muž, ktorého trafí do chrbta, sa za ňou rozbehne. Konfliktu v poslednom momente zabráni more tiel fanúšikov.
Prekládka nebezpečného tovaru
V očakávaní vyhrotenej atmosféry a prípadných potýčok medzi tvrdými jadrami ultras sa ešte pred zápasom vydáme do centra Bratislavy. Nestretávame tu žiadne hordy výtržníkov, len ojedinelé zoskupenia maďarsky hovoriacich fanúšikov, ktorí pokojne sŕkajú pivo. Bájni nacionalistickí fanúšikovia Ferencvárosu Budapešť sa v tom čase nachádzajú v špeciálnom vlaku s cieľom ŽST Nové Mesto.
Na stanicu prichádzame jednou z posledných električiek: celú Vajnorskú ulicu o chvíľu uzavrú. Pred stanicou čakáme s desiatkami ťažkoodencov pri vodnom dele. Ich veliteľ nás posiela za policajnú pásku, aby sme zbytočne neprovokovali. Nad hlavami nám krúži policajný vrtuľník a obďaleč celú situáciu zaznamenáva aj dron.
Vrtuľník v momente prehlušia brzdy vlaku a mohutné pokriky z okna Ria, ria, Hungaria! Ultras Ferencvárosu sú tu. Novinári, hŕstka zvedavcov a slovenské „korytnačky“ spolu s maďarskými koordinátormi a policajtmi spozornejú.
Zo stanice vychádzajú prví ultras. Okrem vztýčených prostredníkov a zopár vlajok nám do očí udrú ich „uniformy“ – čierne tričká Anti Slovan s maďarskou stuhou.
Neobyčajne obyčajná MHD
Poriadkové zložky ich zhromaždia vo veľkom oplotenom areáli s pripravenou cisternou pitnej vody a chemickými záchodmi. Niektorí sa však po dlhej ceste vymočia radšej na čerstvom vzduchu vedľa ťažkoodenca.
Na opačnom konci oplotenia čaká flotila autobusov MHD. Maďarskí ultras si zopár desiatok minút čakania spríjemňujú sporadickými chorálmi. Pokojnú, až družnú mužnú atmosféru sledujú policajné kone aj stoický autobusár. „Robím to prvýkrát, ale nebojím sa. Je to práca ako každá iná, treba ju spraviť.“
Ďalší pracovník dopravného podniku dozerá na stojisko s desiatimi autobusmi. „Je to vymyslené tak, aby sa žiadny nemusel otáčať. Každý pojme maximálne 150 cestujúcich, Maďarov je približne tisíc. Šoféri nie sú obyčajní zamestnanci podniku. Na podobné situácie majú špeciálny výcvik,“ dopovie a do autobusu začnú púšťať prvých fanúšikov.
Keď to už vyzerá, že sú tam natlačení ako sardinky a človek by medzi nich nestrčil ani špendlík, do každých dverí nastúpia ešte dvaja maďarskí ťažkoodenci.
Tesne pred odchodom sa pýtame slovenského policajta, koľko príslušníkov dáva na celú situáciu pozor. Do reči mu príliš nie je, no vraj sa bavíme rádovo o stovkách. Z neďalekého chodníka celé „divadlo“ sleduje martinská rodina v tričkách Slovan on tour.
Na zápasoch zvyčajne sedia v pokojnom áčku, dnes však budú priamo v srdci ultras. Chlapi sa neboja, no manželka áno. „Vulgárne pokriky sa nám nepáčia, aj keď atmosféru jednoznačne vytvárajú a bez nich by to nebolo ono.“
Nemiestne céčko
Lístky na zápas si mohli kúpiť len diváci, ktorí štadión ŠK Slovan nedávno navštívili. Klub chcel vytvoriť domácu atmosféru. Do „céčka“ si na unikátny kód kupujeme dva lístky. Blížime sa na miesta vo 4. rade v sektore za bránou a vidíme, že smotánka ultras Slovana si dala záležať a obliekla si svoje „sunday best“.
Nezišli sa tu len chlapci z rôznych bratislavských mestských častí, ale i priaznivci z iných slovenských miest a hostia zo spriaznenej frakcie Wisly Krakow. Tetovania na telách mladých mužov, ktorí tvoria absolútnu väčšinu sektora, zakrývajú tričká, šiltovky a klobúčiky s potlačou ich regionálnych divízií. Zazrieme aj niekoľko neonacistických symbolov a všímame si aj zladenie s odevmi značiek Thor Steinar, Pittbul či Eighty-Eight.
Takmer hodinu pred úvodným hvizdom si chceme sadnúť. Z nesprávnosti nášho úsudku nás vyvedie drgnutie zozadu. „Tu nie ste v divadle. Postavte sa alebo choďte do béčka! V céčku sa nesedí.“ Vyberáme si prvú možnosť. O pár minút sa ocitneme v úplnom obkolesení ultras, ktorých šíky v rozpore s bezpečnostnými nariadeniami pokrývajú celé schody. Uniknúť by sa dalo, no pri pohľade na možnú trasu cítime skľúčenosť.
V sektore sa cítime nepatrične, ako outsideri. Neovládame kodifikované správanie ani repertoár piesní a pohybov rúk. Skandovanie pokrikov začína vždy tribún z lešenia za bránou. Jeho postupne chrapnejúci hlas znie z reproduktorov a predspev i všetky chorály sprevádza dvojica neúnavných bubeníkov, ktorí sa v priebehu zápasu zbavujú tričiek.
Motivačný speaker/cheerleader sleduje zápas len úkosom, akoby mimochodom. Pohľadom prečesáva fanúšikov, ukazuje na nich prstom a dáva ich do laty. „Hej, ty tam hore, daj si tu vlajku naopak.“ Alebo: „Ty v šiltovke, mávaj tou vlajkou poriadne.“ To, čo tribún povie, platí. Je ako kráľovná v úli, ktorú trúdy poslúchajú na slovo. Keď sa mu zdá, že upadá atmosféra, dá ju dokopy.
Davová psychóza
Zápas si poriadne nevychutnáme. Výhľad nám limitujú aj obrovské vlajky na plastových tyčiach z potrubia. Vstrebávame prvotný pocit trápnosti a v strachu, že nás okríknu, sa nám roztancujú ruky aj hlasivky. Povzbudzujeme nepretržite, bez ohľadu na dej na ihrisku. Prostá lyrická úroveň textov našťastie umožňuje rýchle naučenie pokrikov a nadobúdame pocit, že ako-tak zapadáme.
Z omylu nás vyvedie spolustojaca kamarátka. Výskyt agresívne pôsobiaceho mužského osadenstva ju znepokojoval už pri príchode na štadión. Pri dlhších pohľadoch naboptnaných a často podgurážených mužov cítila riziko necivilizovaného správania.
Na konci zápas zhodnotí ako smutnú prehliadku toxickej maskulinity. Oceňujeme absenciu rasistických a nacionalistických pokrikov. Do „n**rov“ či „Ci**ňov“ hráčom nadávajú len podgurážení jedinci. Svoje dieťa by sme do céčka zo strachu nezobrali v žiadnom prípade.
Po prvom polčase sa cítime súčasťou kolektívneho stroja a súčasne pod prísnym drobnohľadom podozrievavých ultras. Máme strach nahrávať či fotiť a sme radi, že sme sa obliekli do modrého a športového. Po prvom polčase odchádzame do iného sektora.
Pohľad z tribúny plnej maďarských ultras
Trojstupňová kontrola pri vstupe trvala asi 10 minút. Na rozcvičku vybiehajú najprv hráči Slovana, ktorých maďarskí ultras vítajú pokrikmi F**k you, Slovan, f**k you!
Dostávame chuť na pivo a postavíme sa do radu pätnástich ľudí. Hýbe sa príšerne pomaly a náš sused si neprestajne mrmle tie najhoršie nadávky.
V jeden moment sa pozrie na čapujúce brigádničky a zakriči: „Krista, do vyj****ej k**vy.“ Keď sa dve minúty pred výkopom dostávame na rad, pán si po 23 minútach čakania povie, že stačí, a odchádza s prázdnymi rukami.
Atmosféra v hermeticky uzavretom sektore Ferencvárosu evokovala 12. hráča. Chorály, ktorými monsters povzbudzovali svoj tím, boli naozaj pestré. Spievali rôzne maďarské piesne a melódiu Ligy majstrov. Preplietali ich národnostnými pokrikmi proti Slovensku, ale aj opätovným F**k you, Slovan, f**k you, na ktoré sa zo slovanistického céčka ozýva skandovanie Ferencváros – p**a!
Úvodný hvizd rozhodcu rozpútal v sektore hostí doslova peklo. Po celý zápas stíchli ultras Ferencvárosu iba raz a na 30 sekúnd – keď dostali prvý a jediný gól. Keď to už vyzeralo, že sa štadión pyrotechnickej šou nedočká, Maďari vytiahli dve svetlice, ktoré zapálili pri rozhodujúcom góle svojho tímu.
Maďarské pokriky nezastavil ani hrôzostrašný moment z úvodu zápasu, po ktorom skončil v bezvedomí hráč Slovana Jurij Medveděv. Tomu museli na pomoc pribehnúť nielen tímoví lekári a zdravotníci s nosidlami, ale aj profesionálni záchranári s defibrilátorom. Hoci všetkým na štadióne tuhla krv v žilách, Maďari si z toho ťažkú hlavu nerobili a veselo si spievali ďalej.
Studená klobása a policajné promo
Cez polčas sme opäť vybehli do bufetu. Tentoraz po klobásu. Tá síce vyzerala, že má pol kila, no bola studená a dostali sme k nej dva polovičné krajce chleba. Zatiaľ čo klobása mizne pomaly z tácky, všímame si muža s profesionálnou kamerou a s páskou Polícia na ruke.
Nahráva si najprv ultras Ferencvárosu a potom tých zo Slovana. Sprevádza ho ozbrojený policajt. Keď natočí potrebný materiál, kolega mu do ruky strčí mobil, zapózuje a povie: „Odfoť ma.“ Pýtame sa, čo tu vlastne natáča a či ide o zaznamenávanie tvárí v prípade konfliktu. „Nie, bude z toho dokumentárny film pre ministerstvo vnútra o policajných zložkách, ktoré tu zasahujú.“
Zelená je tráva, futbal to je (tvrdá) hra
Na trávniku sa v stredu odohrával tvrdý zápas. Rozhodca Di Bello rozdal tri žlté karty na jednej aj druhej strane. No podľa toho, koľko hráčov Slovana potrebovalo počas zápasu ošetrenie, ich na strane hostí mohlo byť aj viac.
Slovan Bratislava si v odvete neudržal jednogólový náskok z Budapešti a vo vyrovnanom zápase prehral 1 : 4. V pozápasovom hodnotení zobral vinu za prehru na seba staronový tréner Slovana Vladimír Weiss st. Verejne oľutoval nevhodné striedania spred konca zápasu a zablahoželal Ferencvárosu, ktorého „hráči dali gól z každej šance“.
Tragický záver zápasu len bezmocne s hlavou v dlaniach sledoval aj v bielom obleku oblečený generálny riaditeľ Ivan Kmotrík ml. Ak by totiž Slovan postúpil, jeho klub by získal miliónové odmeny. Teraz ho čaká predkolo Európskej ligy proti Olympiakosu Pireus. Pre ultras Slovana je to aj dobrá správa – jadro fanúšikov gréckeho klubu je podobne tvrdé ako ultras z Ferencvárosu Budapešť.
