Označovali ma za agentku či zradkyňu národa. Práca s väzňami odsúdenými za extrémizmus či lúpeže bola silná skúsenosť (Rozhovor)

30-ročná Natália Pindrochová vyštudovala medzinárodne vzťahy a po škole pracovala v diplomacii. Počas danej práce spoznala bývalého amerického neonacistu Christiana Piccioliniho, ktorému na Slovensku zorganizovala niekoľko prednáškových turné po školách.

Od daného momentu sa začala viac venovať radikalizácii ako téme a takisto vzdelávacím programom pre mládež. V súčasnej dobe ju možno označiť za juniornú sociálnu pracovníčku pracujúcu pre Mládež ulice.

32-ročná Karina Andrášiková pracuje ako sociálna pracovníčka vyše 11 rokov. Má vyštudovanú aplikovanú sociálnu prácu na UKF v Nitre a aktuálne dokončuje štúdium psychológie so zameraním na arteterapiu na Jihočeskej univerzite v Českých Budějoviciach.

Ako sociálna pracovníčka sa doposiaľ venovala najmä práci s deťmi, mládežou a rodinami zo sociálne znevýhodneného prostredia a s ľuďmi v náročných životných situáciách, ako s užívateľmi drog, s ľuďmi bez domova a podobne.

Ak by si poznal niekoho, kto sa v tejto oblasti potrebuje poradiť, môžeš napísať na nasledujúce e-maily [email protected] a [email protected].

V rámci skupinovej práce sme pracovali s mladistvými, ktorí boli odsúdení za násilné trestné činy. Tie boli spáchané ako skupinové trestné činy alebo rasovo motivované.

Radicalisation Awareness Network (RAN) – Staszek Czerczak, bývalý člen futbalových Hooligans, Fabian Wichman z Exit Deutschland, Natália Pindrochová, Robert Orell z Exit Sweden

Christian Picciolini bol extrémistom, ktorý si musel prejsť aj cez zavraždenie vlastného brata. V minulosti založil program Exit USA, ktorý má pomôcť radikalizovanej vrstve odísť z týchto kruhov. Keď sme sa skontaktovali, spomínali ste mi aj program Exit Slovensko. Ako sa Picciolini do tohto slovenského variantu zapája?

N. Pindrochová: Christian bol inšpiráciou pre založenie podpornej siete a ľudia mu prostredníctvom nás môžu naďalej písať. Správy určené pre Christiana prekladáme do anglického jazyka. Jeho kniha inšpirovala mnohých, a teda nielen ľudí so skúsenosťou s extrémistickým prostredím. Píšu nám aj ľudia, ktorí mali napríklad problémy s alkoholizmom a podobne ako Christian padli na dno. S Christianom niekedy konzultujem konkrétne prípady pomoci, ale v zásade už sme samostatní.

Čo sa týka Exit Slovensko, chcela by som zdôrazniť, že my nikoho nepresviedčame. Je to v podstate len ponuka pomoci pre aktívnych či bývalých členov radikálnych skupín. Funguje na báze dobrovoľnosti. Ak pracujeme s mládežou, tak to v podstate s Exitom ako takým nič nemá, je to len malá časť ponuky, ktorú Mládež ulice poskytuje.

Odporúčané

Bývalí neonacisti z Bratislavy: Kotleba kráča v stopách Hitlera (Rozhovor) 12. marca 2019, 19:34

Mali sme v skupine mladistvých, ktorí boli odsúdení za násilné trestné činy vykonané v skupine. Išlo teda o lúpeže, prepadnutia, ublíženia na zdraví alebo za trestné činy extrémizmu.

V rámci vašej práce ste absolvovali skupinové sedenia vo väzení. Môžete nám popísať ako prebiehajú?

K. Andrášiková: V rámci skupinovej práce sme pracovali s mladistvými, ktorí boli odsúdení za násilné trestné činy. Tie boli spáchané ako skupinové trestné činy alebo rasovo motivované. Skupinová práca má vždy jasnú štruktúru, pravidlá, priebeh a cieľ. Naša práca prebiehala tri mesiace a to v intenzívnej každotýždňovej frekvencii. Pracovali sme s dvomi skupinami po 13 ľudí, používali sme okrem diskusií aj takzvanú prácu „zážitkovú“. Išlo o  interaktívne aktivity s následnou reflexiou – to znamená, že účastníci potom hovorili o tom, ako sa v tej aktivite cítili, nad čím sa zamýšľali, na čo v rámci nej prišli a rozoberali sme, čo tou aktivitou chcelo byť povedané.

Používali sme prácu s obrázkami, filmom, článkami, príbehmi, ale pracovali sme aj pomocou výtvarného prejavu v rámci arteterapie. Naším cieľom bolo pracovať s mladými ľuďmi tak, aby dokázali odolávať manipulácii. Preto sme sa venovali aj prevencii radikálneho, násilného či extrémistického správania, zamerali sme sa ako zvládať mechanizmy násilia.

Kvôli mojej pracovnej skúsenosti so zahraničnou ambasádou sa stretávam s tým, že ma označujú za agentku, zradkyňu národa.

Za aké násilné činy boli daní mladiství napríklad odsúdení? A o akú vekovú hranicu išlo?

K. Andrášiková: V Ústave na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých v Sučanoch sú mladiství odsúdení za rôzne trestné činy, v našom prípade sme chceli pracovať a mali sme v skupine mladistvých, ktorí boli odsúdení za násilné trestné činy vykonané v skupine. Išlo teda o lúpeže, prepadnutia, ublíženia na zdraví, alebo za trestné činy extrémizmu. Mladiství znamená podľa trestného zákona od 15 do 18 rokov, v tomto ústave sú však aj starší, ktorí sú na inom oddelení.

Stretli ste sa pri svojej práci s fyzickým útokom či vyhrážkami?

K. Andrášiková: V teréne dodržiavame naše interné pravidlá a aj etický kódex sociálneho pracovníka. Samozrejme, nikdy nemôžete vylúčiť, že sa niečo stane, avšak snažíme sa riziká minimalizovať práve tým, že nejdeme do situácií, kde by nám bezprostredné ohrozenie hrozilo, respektíve nepodieľame sa na tom, aby sme takéto riziko zvyšovali.

Napríklad klienti vedia, aký typ vzťahu máme. Tým myslím to, že nie sme kamaráti, nehovoríme o svojom súkromí a ak hovoríme, tak v obmedzenej forme. Ďalej chodievame minimálne dvaja pracovníci, nerobíme sudcov a nezapájame sa do otvorených konfliktných situácií a podobne.

Mne sa osobne nikdy nestala situácia, kedy by mi hrozil fyzický útok. Ale slovné áno, to je potom na zručnostiach sociálneho pracovníka, aby to vedel zvládnuť, alebo teda odhadnúť situáciu, že je čas odísť.

Keď niekoho namiesto otvorenej diskusie neustále nálepkujete ako extrémistu, je možné, že sa ním častom stane.

N. Pindrochová: Kvôli mojej pracovnej skúsenosti so zahraničnou ambasádou sa stretávam s tým, že ma označujú za agentku, zradkyňu národa. Konšpirácie a dezinformačné weby sú ďalším silným faktorom, prečo sa naša spoločnosť radikalizuje. Ale každý, kto ma trochu spozná, pochopí, že som príliš zhovorčivá na to, aby som mohla byť agentkou. (smiech) Ja by som v osobnom kontakte rada aj demystifikovala prácu na ambasáde, pretože niektorí ľudia si to naozaj predstavujú tak, že aké pikle sa tam kujú.

Fotka z terénnej sociálnej práce v sociálnej ubytovni Modrý dom – k otázkam o práci s rómskou komunitou sa dostaneme nižšie

Akým spôsobom sa aktuálne zapájate do práce s radikalizovanou mládežou či dospelými?

N. Pindrochová: Ako ste spomenuli, pracujem nielen s mládežou, ale aj dospelými s rôznymi životnými skúsenosťami. Myslím, že dnes sa slovo extrémista nadpoužíva, toto nálepkovanie vedie často k zákopovým vojnám. Ľudia si žijú vo svojej sociálnej bubline, nebavia sa ľuďmi s inými názormi.

Keď sa študentov opýtam, či majú na Facebooku niekoho, kto ma úplne iný názor na veci ako oni, tak odpovedajú, že nie, pretože takých si už dávno vymazali. V rámci Mládeže ulice sa snažíme tieto diskusie vyvolávať na školách, vo verejných diskusiách a podobne.

Mrzí ma ale, že každý, kto má v dnešnej dobe pochybnosti o migrácií, multikulturalizme, dostane ihneď nálepku rasista či extrémista, a to vôbec neprispieva k debate. Keď niekoho namiesto otvorenej diskusie neustále nálepkujete ako extrémistu, je možné, že sa ním časom stane.

K. Andrášiková: Mojou úlohou je pôsobenie na troch úrovniach. Po prvé preventívna práca s deťmi a mládežou, ktoré sú ohrozené radikalizáciou – a teda práca v teréne, na školách a podobne. Po druhé sekundárna a terciárna prevencia detí, mladých ľudí, ktorí nejakým spôsobom majú priamu skúsenosť s radikálnymi skupinami – čiže poskytovanie podpory, sociálneho poradenstva, krízová intervencia. Po tretie budovanie spoluprác so štátnymi aj neštátnymi inštitúciami, rozvíjanie národnej aj medzinárodnej spolupráce v problematike radikalizácie.

Najmä si treba uvedomiť, že je nebezpečné človeka redukovať len na jeho radikálne názory. Sme komplexné bytosti. Za určitých okolnosti by z každého z nás mohol byt extrémista.

Čo je vašou pracovnou náplňou pre organizáciu Mládež ulice?

K. Andrášiková: V Mládeži ulice pôsobím ako terénna sociálna pracovníčka pri práci s deťmi, mládežou a rodinami v náročných životných situáciách a to priamo v ich prirodzenom prostredí – na uliciach, sídliskách alebo v rodinnom prostredí.

Poskytujem sociálne služby, poradenstvo a podporu pri riešení náročných životných situácií, podporné, vzdelávacie, rozvojové a preventívne aktivity. Tiež pôsobím ako programová manažérka – mám na starosti vedenie projektov, medzinárodné projekty a spolupráce a tiež vzdelávacie programy, a teda tréningy, workshopy a iné.

N. Pindrochová: Venujem sa práci s klientmi. Pracujeme takisto s formátom verejných  diskusií či workshopov. Spoločne s Karin sa snažíme o vybudovanie spolupráce so štátnymi i neštátnymi organizáciami aj na medzinárodnej úrovni. V Nemecku, Švédsku či Dánsku sú ďaleko popredu v rámci práce s mládežou. Najsilnejšia skúsenosť bolo pre mňa spomínané skupinové sedenie vo väznici. V rámci nich bola Karin jednou z hlavných tvorkýň obsahu.

Je úplne ľudské, že učiteľ vykáže z triedy niekoho, kto začne popierať holokaust, ale ukazuje sa, že ak je to jediné, čo urobí, určite to nie je efektívny spôsob. Mladý človek sa takto ešte viac zradikalizuje.

Natália Pindrochová a Christian Picciolini pred diskusiou v Banskej Bystrici

Keby sme porovnali prácu s mládežou na Slovensku v porovnaní so Škandináviou či Nemeckom – v čom všetkom sme pozadu?