Milenky nechávajú sledovať manželky svojich milencov. Občas nahrádzam políciu, hovorí súkromný detektív (Rozhovor)

Vedel si, že na Slovensku máme ľudí, ktorí sa živia sledovaním? Súkromné očko poznáme predovšetkým z filmov a seriálov. Ako však vyzerá práca detektíva v reálnom svete? 

„Mafián si so svojou milenkou vyrazil na výlet a my sme ich sledovali do hotela. Ak by sme nemali dobre prichystaný príbeh o revízii elektriny a nemali k tomu papiere, mohlo to dopadnúť veľmi zle,“ spomína na jedno zo svojich sledovaní detektív Vladimír Vlčák. „Na druhy deň sme sa totiž dozvedeli, že tam čakal nejakého šmírala a bol mu rozhodnutý odstreliť mu palicu,“ približuje v úprimnom rozhovore.

Ako ste sa k práci detektíva dostali?

Robil som viacero rokov pre jednu štátnu inštitúciu, ktorá získava informácie sledovaním, nie však pre políciu. Keď som tam ukončil svoju kariéru, celkom prirodzene som si povedal, že využijem svoje znalosti v súkromnej sfére.

Máte detektívnu firmu. Pracujete sám?

Je nás viac. Základom som ja a jadro ľudí, ktorí mi pomáhajú podľa toho, na aký typ úlohy sa hodia.

Ak by som sa chcel stať detektívom, čo mám pre to urobiť?

O kurzoch, ktoré by špeciálne školili detektívov, neviem. Človeka, čo má schopnosti, ktoré vyžaduje práca detektíva, vieme vycvičiť na požadovanú úroveň tak, aby vedel splniť úlohy, ktoré sa od nás očakávajú. Nie každý sa hodí na všetko – niekto je lepší technik, niekto lepší komunikátor, niekto je skvelý v tom, že vie získať informácie na internete. Treba hľadať čo najuniverzálnejšieho človeka, no keď je niekto špecialista na jednu oblasť, vieme z neho vyťažiť maximum.

Aké ponúkate služby?

Najčastejšie sa venujeme otázkam vzťahov ako napríklad nevera. Preverujeme tiež vzťahy medzi firmami, ich správanie a vierohodnosť.

Aké typy ľudí využívajú vaše služby? Kontaktujú vás z času na čas aj známe osobnosti?

Sú to bežní ľudia, stredná až vyššia trieda. Známe osobnosti nás často nekontaktujú. Bývajú totiž natoľko známe, že sú im detektívne služby viac-menej zbytočné, pretože si vedia väčšinu vecí dohľadať sami na internete. (smiech) Občas sa však stane, že nás kontaktujú, je to však zriedkavé.

Veľká časť akcie začína prevažne po bežnej pracovnej dobe a trvá do neskorého večera, prípadne až do noci.

Máte veľkú konkurenciu?

Roky nebola takmer žiadna konkurencia. V poslednom čase si však všímam, že sa vyrojili ponuky na detektívnu prácu aj od ľudí, o ktorých viem, že nemajú licenciu a neposkytujú právnu záruku. Aj napriek tomu sa prezentujú ako seriózna detektívna kancelária. Predpokladám, že sa to v krátkej dobe bude riešiť. Konkurencia však nie je taká, aby sme si navzájom liezli do kapusty.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Je dlhý. (smiech) Väčšinou začína neskôr ako u bežných ľudí, no trvá podstatne dlhšie. Ak nie je naplánovaná nejaká ranná akcia, napríklad niekoho odsledovať, ako ide z domu do práce, doobeda je to skôr administratíva a organizácia. Veľká časť akcie začína prevažne po bežnej pracovnej dobe a trvá do neskorého večera, prípadne až do noci.

Prečo je to tak?

Ťažko je dať konkrétnu schému, každý deň a každý prípad vyzerá inak. Musíme byť pružní a prispôsobovať sa okolnostiam. Pokojne sa môže stať, že sledovaný objekt, ktorý mal byť cez deň v práci, trávi svoj deň úplne inak. Alebo má naplánovanú služobnú cestu, tak ho musíme sledovať aj mimo mesta.

Kam ste človeka sledovali najďalej?

Na grécky ostrov.

Autom?

Nie. (smiech) Letecky a trajektom. Je to však ojedinelý prípad, ktorý zapadá do tej romantickej predstavy o detektívnej práci. Bežná realita je sledovanie v rámci Slovenska alebo blízkeho zahraničia. Čím je cesta zložitejšia, tým je zároveň spojená s vyššími nákladmi a je to vždy na objednávateľovi, či mu informácie, ktoré môže získať, za to stoja.

Dostali ste sa už niekedy do priameho nebezpečenstva?

To, ako človek vníma nebezpečenstvo, je individuálne. Niečo, čo môže byť pre mňa samozrejmosť, by mohlo byť pre môjho kolegu niečo nepredstaviteľné. Áno, vyskytol som sa v situáciách, ktoré boli nebezpečné, ale nikdy nedošlo k fyzickému útoku. Pokiaľ si detektív dá pozor, kam vlezie a má pripravené alibi, tak v princípe neočakávam, že by mohlo dôjsť k nebezpečnej situácii.

Akú situáciu máte na mysli?

Tak napríklad preleziete plot a pri ňom vás už čaká statný doberman, ktorý na vás cerí zuby. Pre niekoho by to bol jasný signál, že sa práci detektíva už nechce venovať, spanikári a nebodaj zo šoku odpadne. Ak ste ale pripravený a máte po ruke loptičku či menšiu desiatu, pes sa poteší a odíde preč.

Pár rokov dozadu som sa dostal do situácie, kedy sledovaný objekt očakával, že niekto príde. Mafián si so svojou milenkou vyrazil na výlet a my sme ich sledovali do hotela. Ak by sme nemali dobre prichystaný príbeh o revízii elektriny a nemali k tomu papiere, mohlo to dopadnúť veľmi zle. Na druhy deň sme sa totiž dozvedeli, že tam čakal nejakého šmírala a bol mu rozhodnutý odstreliť palicu. Mal echo, že má niekto prísť. Samozrejme, mohol preháňať, to sa už nedozvieme.

V takých situáciách treba mať zrejme pevné nervy.

Áno. Nič iné vám v takej situácii nepomôže.

Odhalili vás už niekedy?

Priamo, že by niekto prišiel ku mne a povedal, že ho sledujem, nie. Kolegovi sa stalo, že mu do auta priniesli kávu, keď „už v ňom sedí celý deň“. Niečo také je však výnimočná udalosť. Záleží samozrejme na profesionalite a skúsenostiach detektíva, ale ak tam nie je vyslovene smola, že niekomu vbehne omylom do náruče, tak nebýva odhalený. V prípade, že hrozí odhalenie, sa však dá vymeniť detektív.

Stalo sa vám, že vás klient obvinil, že ste nič nezistili? A dokonca sa vám vyhrážal?

To sa mi nestalo. Pokiaľ ja spravím všetko, čo som mohol a poviem, že nemáme informáciu, ktorú očakával, tak aj to je informácia. Ak poviem nespokojnému manželovi, že jeho žena bola celý čas v práci, tak má informáciu, že v ten deň nebola neverná.

Ľudia poznajú detektívov predovšetkým z filmov. Ako veľmi sa to líši od reality?