Režisér André Øvredal prichádza po komédii s čistou hororovou žánrovkou. Uspel?
Aby som bol stopercentne úprimný, do The Autopsy of Jane Doe som išiel trochu s obavami. Iste, trailer splnil účel a nalákal, ale aj tak som mal akýsi nejasný dojem, že sa to Andrému Øvredalovi rozsype pod rukami. Predtým síce natočil výbornú hororovú komédiu The Troll Hunter, ale je schopný zvládnuť vážne poňatú žánrovku? Nebol som o tom úplne presvedčený. Už len preto, že The Autopsy of Jane Doe je len jeho druhým celovečerákom, a ako vieme: jedna lastovička leto nerobí. Podarilo sa však tvorcom doručiť poriadne hororové sústo?
Najprv niečo o deji: V jednom nenápadnom dome polícia objaví otrasný nález po záhadnom masakri. Štyri mŕtve telá, nejasná príčina smrti, krv kvapká zo stien, proste bordel. A jedno ženské telo objavia aj v pivnici, spola zasypané hlinou. Šerif nemá v rukách žiadne stopy o tom, kto by mohla záhadná mŕtva byť. „Jane Doe“ teda putuje do pitevne pána Tildena, ktorý spolupracuje so svojím synom Austinom. Šerif vie, že novinári budú ráno chcieť informácie, Tildenovci teda majú jednu noc na to, aby zistili príčinu smrti krásnej neznámej. Ako však pitva pokračuje, vyvstáva stále viac a viac otáznikov. Zdá sa, že žena zomrela mimoriadne násilnou smrťou. Prečo však nemá žiadne povrchové zranenia?
V prvom rade: Øvredal je macher. Naozaj som nečakal, že film bude až tak dobrý a funkčný. Režisér urobil husársky kúsok: prevrátil klasickú kontinuitu rozprávania. Ukazuje nám len dôsledky. Máme tu jedno telo a až spätne sa dozvedáme, čo sa vlastne Jane stalo. Režisér teda od začiatku drží všetky tromfy a môže postupne odhaľovať zlovestné pozadie celého prípadu. Postupuje pomaly, každý nový objav je viac a viac znepokojivejší a divácke nervy sú našponované na prasknutie.
Film oplýva ponurou a chladnou atmosférou, ktorej plusové body pridávajú smrťou nasiaknuté priestory pitevne. Kamera zlovestne pláva priestorom a niektoré strihy tiež nie sú práve najpríjemnejšie (v dobrom slova zmysle). Asi je vám jasné, že ak omdlievate pri odbere krvi, tak budete mať miestami trochu problém. Predsa len, nie každý je zvyknutý čumieť do telesných dutín mŕtveho človeka. Tieto zábery sú ale nasnímané tak, aby nebudili prílišné zhnusenie. Je tam určitý odstup, nie je to žiadne „šokujúce násilie“. Koniec-koncov, podobné prípady sú predsa denným chlebom oboch hlavných hrdinov. A práve akoby ich „dokumentaristickým“ pohľadom nazeráme aj na samotnú pitvu.
Ďalší, kto sa vyhral, bol zvukár. Každé zašušťanie, každý rez a puknutie kostí začujete do posledného decibelu. Atmosféra sa tým zahusťuje omnoho lepšie, než napríklad hudbou (ktorá nie je ničím príliš zaujímavá). Čaká tu na nás aj niekoľko ľakačiek. Sú pomerne ľahko odhadnuteľné, ale fungujú. Osobne si myslím, že by sa film zaobišiel aj bez nich, ale chápem ich zaradenie. Brian Cox a Emile Hirsch sú sympaťáci a človek im „otcovsko-synovské“ puto naozaj verí. Svoje úlohy zvládli s prehľadom, rovnako ako takmer neznáma Owen Catherine Kelly, ktorá musí byť vlhkým snom každého nekrofila. Tildenovci sú však profesionáli a tak na podobné prasačiny nedôjde. Neustály pohľad do jej zakalených očí však, tak či tak naháňa zimomriavky.
Čo sa týka príbehovej stránky, bol som naduto presvedčený, že viem ako film dopadne. A som rád, že ma Øvredal a scenáristi Ian B. Goldberg a Richard Naing dokázali príjemne prekvapiť a vydali sa trochu inou cestou. Niežeby bol príbeh sám o sebe nejako objavný, ale originálnym ho robí práve bezchybné spracovanie. Navyše sa všetky dejové linky celkom rozumne uzavrú a na všetky záhady a otázky dostaneme odpoveď. Je jasné, že v určitej chvíli sa k slovu dostanú aj prvky nadprirodzena. Nič proti, čakal som to. Len som si pri pozeraní uvedomil, že ešte lepšie by bolo (pre mňa), ak by tvorcovia ostali viac pri zemi a hororový žáner postupne stáčali skôr k detektívnemu thrilleru. Ale nemôžem mať všetko, navyše mysteriózna linka funguje viac než dobre. Odhalenia vôbec nie sú hlúpe a ani by som sa nečudoval, ak by niekto už chystal sequel. Dúfam, že k tomu nedôjde. The Autopsy of Jane Doe je totiž jedným z tých hororov, ktoré sa spoliehajú na faktor prekvapenia a odkrývania záhady, a môžu teda fungovať len raz. Zvyšok by bolo len mlátenie prázdnej slamy.
Čo dodať? Stráviť noc s touto mŕtvolou pre vás rozhodne nebude strata času. Môžeme byť radi, že rok 2016 v ktorom o dobré horory nebola núdza, sa s nami rozlúči ešte jedným podareným kúskom. Ostáva len dúfať, že na tretí celovečerný film Andrého Øvredala nebudeme čakať ďalších šesť rokov. 8/10
