Bol roadtrip po Európe s Mercedesom naozaj Zážitkom roka? (Report)

Poviem vám pravdu, v momente, keď som sa dozvedel o Zážitku roka a následne mojej účasti na ňom, bral som to všetko trošku s nadhľadom, možno až skepticky. I keď som toho už precestoval pomerne dosť, moje zmiešané pocity boli evidentné, najmä ak zoberiem do úvahy fakt, že #FasaTrasa bola pre mňa niečim úplne novým a tým pádom mi v hlave lietalo množstvo otáznikov. Jedným z nich bola nepochybná posádka, kedže okrem Andreja z Mercedes-Benz Slovakia, ktorého som poznal už dlhšie, boli v hre ďalší dvaja, úplne noví ľudia - výhercovia Lucia a Šimon, s ktorými som mal za 9 dni precestovať Európu v aute a byť s nimi prakticky 24 hodín denne. To sa napokon aj stalo a pravdu-povediac, lepšia partia by sa snáď ani nenašla. Samozrejme, všetko to začalo nevinne, čiže vzájomným oťukávaním a predstavením v štýle stretnutia anonymných alkoholikov - kto sme, čo sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme. Teda, kam smerujeme bolo jasné, kedže v priebehu nasledujúcich dní mali štyria „nešťastníci“ obehnúť najvýznamnejšie európske veľkomestá a zažiť niečo, na čo len tak rýchlo nezabudnú. Challenge accepted!

Cieľ výletiku bol jasný. Zažiť zážitok roka, ktorý bude cestovateľského a poznávacieho charakteru pozostávajúci z mixu kultúry a zábavy s tým, že na presuny nám poslúži červená krasotinka - Mercedes-Benz CLA Shooting Brake. Realita nebola ďaleko od plánov, pojem zábava však postupne naberal nové rozmery. Transport medzi jednotlivými mestami sa odohrával v doobedných hodinách, ranný budík preto hovoril jasnou rečou a disciplína bola alfou a omegou aj napriek tomu, že večerné potulky centrami miest, ktoré nikdy nespia boli v našej réžii (zväčša sme kľúče od mesta mali práve my). Žiadne vyspávanie sa tak nekonalo, i keď pravidlo - "minimálne jeden človek musí byť ráno schopný odšoférovať auto ďalej", by ranný pár hodinový spánok navyše predsa len zvládlo.

Ako už asi viete, náš trip začal v Bratislave, kde sme sa prvýkrát všetci stretli a zároveň sa zoznámil s našim štýlovým, červeným teleportom. Krátko na to, ako sme si do neho s prehľadom naskladali naše zbalené švestky, vyrazili sme v ranných hodinách smerom do Česka, kde na nás už čakala prvá zástavka - stovežatá Praha. Keďže v Praze je vždy blaze, sťažovať sme sa určite nemohli. Pražská svíčková nás tak nakopla na náročné cestovateľské dni.

Ani v nasledujúcom Berlíne nebolo o historické miesta núdza, práve naopak, no ak nás niečo prekvapilo viac, ako krása historického centra a multikultúrna atmosféra, bola to striekajúca voda priamo do očí pri vstupe do známeho baru s názvom Klo (toaleta), kde sme po celom dni zakotvili a ochutnali domácu špecialitu - currywurst. Zabudnúť určite nemôžem ani na príchod do tohto vychyteného podniku, ktorý prebiehal v štýle Fast & Furious, keďže turecký taxikár sa v centre Berlína rozhodol naháňať s mladíkom v A 45 AMG, a tak neraz aj v rýchlosti viac než 130 km/h nám jasne naznačil, ako to u nich chodí. Nasledujúce ráno sa už nieslo v duchu celo-dňového cestovania, počas ktorého sme po ceste stretli ďalšiu #FasaPartiu. Vo večerných hodinách sme napokon docestovali do nášho ďalšieho cieľa, do ďalekého Amsterdamu. Mesto, kde je láska aj smiech na predaj, sme objavili po svojom - najväčším zážitkom nebola prechádzka po štvrti červených svetiel, ale výnimočný kulinársky zážitok v podobe obrovských mís čerstvých morských plodov doplnených o kvalitné víno (v tomto momente, nabralo slovíčko šenk pre nás nový rozmer). 

Dve amsterdamské noci nám dali aký-taký energetický základ pre skutočnú párty noc v hlavnom meste Európy - v Bruseli. Vlastne nedali, ale takúto maličkosť nebolo kedy brať do úvahy. Preto na to, ako sme koštli domáce vafle, sme strávili dlhý večer v bruselskom bare Delirium Tremens, ktorý je vďaka svojej najširšej ponuke piva zapísaný v Guinessovej knihe rekordov – a to vám dodá chuť. Aj nám dodalo. Krátko, naozaj to bolo krátko, na to sme sa prebudili do ťažkého rána, ktoré nás však motivovalo skutočnosťou, že ak všetko klapne, večeriame v Paríži, teda v meste, do ktorého sme sa azda najviac tešili.

Plán ani tentokrát nepochybil, a tak sme v poobedňajších hodinách zažili sen každého turistu - hotelovú izbu s gýčovým výhľadom na ten kúsok hrdze. Eiffelovu vežu sme si deň po príchode poctivo vyšliapali po svojich tak vysoko, ako to len šlo. Francúzsky zážitok najlepším spôsobom okorenil legendárny kabaret Moulin Rouge, ktorý nezostal svojej povesti nič dlžný. A keby aj zostal, spomenuli by sme si na indický párik, ktorý sa po skončení šou rozhodol pre prídavok z vlastného repertoáru priamo v hľadisku. Ešte predtým ako sme Paríž opustili, nenechali sme si ujsť, okrem iných gastro zážitkov (vrátane spomínaného gastrobrekeke) ani tamojšiu špecialitku, teda chutné crème brûlée.

Poslednou zastávkou bol nemecký Stuttgart. Samozrejme, nebola to žiadna náhoda, práve naopak, keďže už od začiatku mala byť zlatým klincom programu návšteva známeho múzea značky Mercedes-Benz. Ako však už nedávno odznelo, celá európska roadtour bola natoľko vydarenou záležitosťou, keďže všetko nám vychádzalo až podozrivo dobre, dokonca až nad očakávania, že čím viac sme sa blížili ku koncu, tým viac sme čakali, že predsa len nám niečo spraví škrt cez rozpočet. Aj #FasaTrasa teda nakoniec odhalila svoj #FasaFail. Zatvorené Mercedes-Benz múzeum v Štutgarte nás pripravilo o čerešničku v podobe objavenia takmer 130-ročnej histórie značky Mercedes-Benz. O pol hodinu nám to už nevadilo - aspoň máme dôvod vrátiť sa, a navyše, ako taká náplasť na naše smutné tváričky nám do oka padol priľahlý showroom Mercedes-Benz Niederlassung Stuttgart, ktorý okrem toho, že bol našťastie otvorený, predstavoval pre štyroch nešťastníkov zo Slovenska iskričku nádeje. To, čo sa nachádzalo v jeho obrovských útrobách nájdete v našom nedávnom článku. Krátko po návšteve showroomu sme sa vydali na cestu domov, ktorej koniec a šťastlivý návrat prebehol vo večerných hodinách posledného aprílového pondelka. 

No a samozrejme tú máme ešte auto, na ktoré sa kvôli svojej celkovej kráse, atraktívnej farbe a faktu, že ho prakticky na cestách ešte nie je vidieť obzrel prakticky každý. Na tom by nemuselo byť u nás nič nezvyčajné, ak však vykrúcajú po vás krky aj v takom Paríži, kde o automobilové skvosty nie je zďaleka núdza, o niečom to proste už svedči. Dizajn hovorí jasnou rečou a nie je žiadnym tajomstvom, že práve trieda A a CLA prerazili na trhu vďaka mimoriadne pôvabným exteriérovým krivkám. Tie pochváli snáď každý, a to nemusíte byť vyslovene ani fanúšikom Mercedesov. Inak na tom nie je ani interiér, pri ktorom by som sa rád pristavil. Počas tripu sme si totiž všimli, že na sociálnych sieťach sa pod našimi fotkami strhol diskusný kotol na tému údajného malého vnútorného priestoru. 

I keď patri CLA-čka medzi najmenšie Mercedesy, zďaleka malá nie je a okolie perfektne klame svojimi nádhernými líniami, ktoré skrývajú toho viac ako by ste čakali. Za všetko môže najmä rýchlo klesajúca silueta strechy, predznamenávajúca, že zadný vnútorný priestor utrpel na úkor krásy. Tuto ilúziu však odhalíte okamžite ako si dozadu sadnete. Áno, vzadu sa pocitovo cítite vďaka malému preskleniu síce stiesnenejšie, rovnako sedáky sú trochu kratšie, no aj postavy vyššieho zrastu (moja cca 190 cm) sa tam naozaj s prehľadom zmestí, dokonca miesta nad hlavou máte až neuveriteľne veľa (nielen vďaka "ponoreným" sedákom). Rovnako na tom je aj priestor na nohy, ktoré som mohol dokonca počas toho, ako šoférovala Lucia cez seba bez problémov preloziť!

Aby som však len netrepal do vetra, prikladám pár relevantných dôkazov. O vnútornom priestore nepochybne hovorí rázvor kolies. Napríklad táka Octavia, ktorá sa rada hrdí vnútorným priestorom, má rázvor menši ako CLA-čka - 2686 mm vs. 2699 mm. Pokiaľ ide o výšku na sedenie vpredu, asi neuverite, no Octavia prednej posádke ponúka na výšku 983 mm, zatiaľ čo CLA až 1016 mm. V momente, keď si rozmerovo prirovnáte siluetu CLA a Octavie zistite, že zadná strecha sa i napriek optickému klamu zvažuje smerom dole prakticky v zhodnom uhle, navyše ak zoberiete do úvahy náš Shooting Brake, priestor na hlavu je tým pádom ešte väčší. No a zlatý klinec programu, CLA Shooting Brake má kufor o veľkosti 495 litrov, čo je ešte o 15 litrov viac než má Audi A4 Avant (podotýkam, to je konkurent väčšej triedy C, nie CLA). Nehovoriac o tom, že kufor disponuje dvojitým dnom, a pod tým vrchným sa nachádza ďalší nemalý priestor, kde nájdete aj chytrú skladaciu prepravku, ktorá nám neraz poslúžila na prenos pív. Takže toľko na margo "tlačenia" sa v tak "malom" aute. Pokiaľ mi i tak neveríte, skúste navštíviť sieť showroomov a vyskúšať si to.

Náš červený exemplár v takmer nafullovanej výbave a s packetom AMG bol vo verzii 220 CDI, čiže ako 2,1-litrový naftový štvorvalec s výkonom 177 koní. Po 9-dňovej tour (3 634 km) palubný počítač vykazoval priemernú spotrebu na úrovni 6 l/100 km, čo je pri skutočnosti, že sme behali štyria s plne naloženým autom, zväčša v režime Sport naozaj pekne čísielko. Samozrejme, rátam v tom aj niekoľko hodinové slimačie (t.j. neekologické) tempo v častých mestských zápchach, či rýchlosti až okolo 240 km/h na nemeckých diaľniciach, kde sme v podstate stále okupovali ľavý pruh. Komfort jazdy bol na výbornej úrovni, mestská dlažba síce dala vďaka 19" AMG diskom obutých do nízkoprofilákov neraz o sebe vedieť, rovnako tak vo väčších rýchlostiach sa ozval väčší hluk od okien, to je však daň za štýlové bezrámové dvere. Na druhú stranu treba povedať, že CLA sa vo všeobecnosti pýši perfektnou aerodynamikou - súčiniteľ odporu vzduchu má hodnotu len 0,23, čo je rekord pre produkčné automobily, zatiaľ čo v prípade šútingu je vo veci údaj 0,26. Inou rečou, vozidlo doslova plachtí po ceste bez citeľných nárazov vetra a vy máte pocit, že zďaleka neuháňate tak rýchlo ako tomu je v skutočnosti, a navyše, v 130-ke nemusíte zvyšovať hlas, aby ste sa navzájom počuli. 

Bol teda roadtrip po Európe naozaj Zážitkom roka? Za mňa, a som presvedčený, že nielen mňa, rozhodne áno! Prejsť 3 634 kilometrov cez 7 krajín, 6 veľkomiest, a to všetko za 9 dní so štvorčlennou, rovnako naladenou (rozumej, rovnako zdravo pobláznenou) posádkou v jednom vydarenom aute, hovorí za všetko. Eurotrip, v našom podaní neraz meniaci sa na nekompromisný egotrip, v nás zanechal nespočetné množstvo nezabudnuteľných momentov a úsmevných chvíľ, na ktoré budeme rozhodne ešte dlho spomínať. Aj preto, by som sa touto cestou chcel poďakovať samotným organizátorom, ako i vedúcemu zájazdu, Andrejovi, ktorý si pre nás pripravil bohatý program spojený s jeho výbornými organizačnými a zábavnými schopnosti. #FasaTeam sa tak s vami lúči, teda ja nie, ja tu ostávam, a vidíme sa možno niekedy v budúcnosti v rámci tripu #FasaTrasa2.