Študentka práv s hereckým konzervatóriom, ktorá si plní hudobný sen aj napriek tomu, že až do vlaňajška nepočúvala hudbu. Plná paradoxov, ale zároveň komplexná. Aj tak by sa dala popísať umelkyňa Michaela Mess.
S Michaelou sa schádzam v priestoroch jednej z holešovických kaviarní. Hneď na úvod mi hovorí, že je to jej prvý rozhovor. Podľa toho, ako sa začína vrývať do slovenskej rapovej scény, súdim, že rozhodne nebude posledný.
Éterická blondínka z Bratislavy Michaela Nemcová má 22 rokov. V osemnástich začala s hudbou a ako Mess dnes spolupracuje so slovenským rapovým kolektívom We love very simple.
Na konte má už desiatky songov, featy so súčasnými hviezdami slovenskej scény SIMILIVINLIFE a Porsche Boyom, album Stella z roku 2021 a tohtoročné EP Na srdci modriny a na perách lesk.
Do Prahy prišla v rámci fashion weeku, pretože ju čakala prehliadka Tobias Equipment, s ktorými spolupracuje. Aj keď by sa mohlo zdať, že život vychádzajúcej rapovej princeznej bude práve plný večierkov na prestížnych eventoch, nie je tomu úplne tak.
„Rada by som sa hudbou živila naplno, ale zatiaľ je to len taký koníček. Mám inak dve práce, pracujem v kaviarni a tiež píšem do jedného periodika. Navyše k tomu študujem právo. Je to občas časovo veľmi náročné, ale tá hudba je pre mňa momentálne priorita,“ hovorí mi.
Z herečky raperkou
Aj keď sa z toho postupom času stal jej sen, k hudbe ju to nikdy veľmi neťahalo. „Ako malá som veľmi tiahla k herectvu. Chodila som na dramatické krúžky a potom som šla aj študovať herecké konzervatórium,“ vraví.
„K herectvu som si ale časom vytvorila určitý blok a povedala som, že to vlastne robiť nechcem. Mali sme tam ale ako predmet aj spev. Na konzervatóriu sa vyučuje muzikálový spev, čo mi vôbec nešlo a učiteľka zo mňa bola nešťastná,“ pokračuje.
K hudbe si ale začala postupne nachádzať vzťah. Skôr než cez melódie sa k nej dostala cez text. „Vždy ma bavilo písať svoje pocity a tvoriť texty. V tom čase som sa bavila s kamarátkou, ktorá mi hovorila, že napríklad Beyoncé si svoje texty nepíše sama, a ja som si len hovorila, že sa mi to vlastne nepáči,“ vysvetľuje.
„Svoje texty by som nechcela dať niekomu inému na prespievanie. Keďže sú plné osobných emócií a pocitov, mala by som ich stvárniť ja. A tým to vlastne začalo, že som si začala písať a potom som chcela mať nejakú emočnú expresiu hudbou. Proste svojim citlivým a jemným hlasom,“ dodáva.
V škole mala aj hru na klavír, takže vedela základné akordy a začala nahrávať sama doma. Prvé veci upravovala v GarageBande. „Ale bavilo ma to,“ hovorí s úsmevom. Po čase začala svoju hudbu dávať na Soundcloud a zrazu sa jej ozvala partia chalanov s tým, že sa im páči, čo tvorí, a či niekedy nechce skúsiť nahrávať u nich v štúdiu.
„Pomaly som sa tak začala dostávať do toho hudobného prostredia. Aj keď som zo začiatku nemala žiadne kontakty a stále nie som nikde pod labelom, dostala som sa do prostredia ľudí z We love very simple,“ vysvetľuje mi svoju hudobnú cestu.
Od rapu sa očakáva bordel
Už od začiatku pôsobí pod umeleckým pseudonymom Mess. Ten vraj vznikol samovoľne. „Prišlo to prirodzene. Chcela som niečo krátke a výstižné a ja som dosť chaotický človek, tak to k tomu asi sedelo,“ hovorí so smiechom. Aj napriek tomu, že sa pohybuje v rapovej komunite, žánrovo by sa do rapu nezaradila.
„Veľa ľudí by ma asi do rapovej kategórie zaradilo, pretože sa v tom prostredí pohybujem. Neuráža ma to a naopak mi to príde celkom cute. Ale ja osobne vyložene nerapujem, aj keď napríklad spolupracujem s ľuďmi, ktorí robia rapové beaty, takže je to tým ovplyvnené. Povedala by som, že som niekde na pomedzí rapu a popu, ale myslím si, že plne nezapadám ani do jednej kategórie,“ prezrádza.
V tvorbe je pre ňu najdôležitejšie stále to, čo ju k nej prvotne priviedlo, teda texty. Vo svojich trackoch píše o svojom živote, láske a vzťahoch. „Všeobecne sú pre mňa najdôležitejšie romantické a medziľudské vzťahy, takže píšem o tom. Som asi typ, ktorému tento oversharing vyhovuje.“
„Navyše tým, že som začala s písaním textov už pred niekoľkými rokmi, je to taký môj denníček, kde sledujem svoj emočný progres. V textoch nejdem fikciu, ale je to postavené na mojich zážitkoch, postupne sa tiež zlepšujem a dokážem lepšie zachytiť niektoré pocity a emócie. A myslím, že to práve baví aj ľudí. Dokážu sa so mnou potom stotožniť, pretože k nim hovorím úprimne a bez cenzúry,“ zveruje sa mi.
Mojou výsadou je, že si to robím úplne po svojom a nenechám sa veľmi ovplyvňovať a inšpirovať hudbou, čo už vznikla.
Tvorba k nej vraj prichádza samovoľne, najčastejšie jej hudba vzniká tak, že si píše pocity do poznámok. „Občas si jednoducho len pustím beaty na YouTube a do toho si píšem. Je to ale skôr pocitové a chaotické, než že by som mala nejaký ucelený proces, že si každý deň sadnem na nejakú dobu a píšem.“
„Potom sa mi ale tiež občas stane, že nemám chuť a nič dlho nenapíšem,“ hovorí s tým, že je pre ňu dôležité, aby to všetko vychádzalo iba z nej, a neinklinuje k tvorbe umenia len za vidinou virálneho potenciálu.
Veľkým paradoxom je, že ani na samotné počúvanie hudby nikdy netiahla. „Išla som si skôr podcasty. Viac som do toho začala prenikať až minulý rok, napríklad do minulého roka som vôbec nepoznala Travisa Scotta. Nechodila som ani na koncerty,“ priznáva.
„Ale možno to je aj nejaká moja výsada, že si to potom robím úplne po svojom a nenechám sa veľmi ovplyvňovať a inšpirovať hudbou, čo už vznikla. Snažím sa ale teraz urobiť si väčší obraz napríklad o českej a slovenskej rapovej scéne, asi aj tým, že sa v tom prostredí pohybujem,“ hovorí.
Byť ženou v rape je vstupenka, ktorá sa môže vypomstiť
Na rapovej scéne ale momentálne pôsobí ako krehké zjavenie v obklopení drsných týpkov z ulice. Aj tak sa v ňom vraj cíti dobre. „Ten kolektív je viac mužský, ale cítim sa v tom vlastne celkom dobre. Mám okolo seba ľudí, ktorí sú na mňa dobrí. Mala som však už skúsenosť, že som nadviazala romantický vzťah s niekým z brandže a potom sa mi to trochu vypomstilo.“
„Môže sa napríklad stať, že sa o teba niekto zaujíma cez hudbu, ale je to len zámienka, pretože ho vlastne zaujímaš ty ako osoba a potom, keď v tom vzťahu nepokračuješ, tak prídeš o tie kariérne veci, ktoré ste spolu mali v pláne. Povedala by som, že byť ženou v tejto sfére môže byť určitá vstupenka do toho prostredia, pretože si niečím výnimočná, ale môže sa ti to aj vypomstiť,“ približuje.
Prečo je v rape menej dievčat ako chlapcov, vlastne nevie, ale myslí si, že to môže byť aj záležitosť prezentácie a očakávania. „Ľudia si od rapovej šou sľubujú, že tam budú skákať, kričať a bude to divoké.“
„Ja som ale napríklad sama o sebe dosť jemná a takúto šou nikdy urobiť nedokážem, pretože to jednoducho nie je môj štýl. Tak možno aj preto potom poslucháči skôr inklinujú k tomu, že si radšej zájdu na koncert nejakého rappera, čo tam urobí bordel, pretože to skrátka od rapu očakávajú,“ premýšľa nahlas.
Image je pre umelcov dôležitý. Rovnako tak za súčasť svojej identity považujem tetovanie.
Okrem hudby ale pomaly prechádza aj do sveta fashion, aj keď ako sama hovorí, príliš ju to nezaujíma. „Všeobecne sa o to veľmi nezaujímam, ale spolupracujem s Tobias Equipment, pretože je to môj kamarát a sám sa mi ozval s tým, že by ma chcel obliekať. Myslím si však, že fashion a nejaké sebavyjadrenie je pre imidž umelcov v dnešnej dobe dôležité.“
„Ja si stojím za tým, že sa obliekam rada jednoducho a nepotrebujem nejaké brutálne drahé kúsky a značky. Jednoducho nosím, čo mi je príjemné, a je to taká moja uniforma. Rovnako za súčasť svojej identity považujem tetovanie,“ dodáva.
Sama nedávno začala predávať svoje tričká Hot Mess. „Chcela som mať niečo svoje. Páči sa mi, že to je minimalistické a univerzálne. Ľudia to môžu nosiť, aj keď nepoznajú moju hudbu. Je o to celkom záujem, čo ma potešilo, skúsila som to s tým, že mi to možno bude ležať v skrini, ale zatiaľ sa to predáva. A sedí to aj k môjmu štýlu. Ja sa obliekam tiež veľmi minimalisticky.“
Slovenčina a čeština majú obrovský potenciál.
Nielen vizuálna identita, ale aj propagácia cez sociálne siete je podľa nej v súčasnosti nevyhnutnou súčasťou úspechu mladých umelcov. „Ja to robím dosť prirodzene a som asi nastavená na oversharing, nevadí mi to. Ostatne aj väčšina mojich textov je o tom, čo sa mi v živote deje, takže mi koncept zdieľania nevadí,“ hovorí.
„Navyše ľudia milujú drámu. Nechcem byť toxická, ale jednoducho keď si niekto môže podľa toho, čo zdieľam, domýšľať, o kom asi je moja hudba a podobne, tak je to pre to publikum jednoducho zaujímavé,“ dopĺňa.
Momentálnou prioritou je pre ňu uchytiť sa na slovenskej scéne a začať si hudbou zarábať. „Preniknúť do zahraničia ma neláka, aj keď za zahraničie vlastne považujem aj Česko a tam by som bola rada na očiach.“
„Pôvodne som si hovorila, že by bolo pekné byť aj v cudzine, a prvotne som písala v angličtine. Potom mi ale došlo, že aj keď je slovenčina menej znelá a na písanie textov zložitejšia, nedokážem v angličtine tak pekne vyjadriť svoje pocity, ako v rodnom jazyku.“
Chýba jej tam potrebná intimita. „Navyše čeština a slovenčina majú obrovský potenciál a tuzemská tvorba potrebuje rásť, posúvať sa a nezostávať niekde zaseknutá,“ uzatvára.
