Čo nové prináša Invalid do slovenskej kinematografie?
Slovenská kinematografia nás vo všeobecnosti stále nevie nadchnúť. Každý rok sa nájde nejaký podarený film, no pri väčšine ostatných musíme pri hodnotení myslieť na frázu: „Ale veď na slovenské pomery to bolo dobré.“ Tento prístup musí zomrieť.
Filmy ako Piata loď, Obeť či Šarlatán v posledných rokoch opakovane dokazovali, že kvalitné drámy naši filmári nakrútiť dokážu. V prvom rade im to však musia umožnisť podmienky a najmä financie.
Týmto sa však tuzemská kinematografia zasekáva v žánri tuctových a stereotypných sociálnych drám a nikam sa neposúva. A veruže je toho priestoru na posúvanie dosť.
Režisér Jonáš Karásek svojou čiernou komédiou Invalid ukázal, ako to môže vyzerať, keď sa tvorcovia nedržia presne zavedenej šablóny. Invalid je malý zázrak – komerčný slovenský film, ktorý využíva štylizované prvky rozprávania príbehu a autenticky pôsobiace dialógy zo slovenských ulíc a bytov, aké boli pred 30 rokmi bežné.
Karásek už v minulosti dokázal, že nemá záujem nakrúcať konvenčné slovenské filmy. Príkladom toho sú Kandidát či Amnestie, no tentoraz rebeluje v úplne inom žánri – v čiernej komédii. Nesmierne mu to sedí, obzvlášť keď sa môže oprieť o funkčný a hláškami nabitý scenár Tomáša Dušičku, pre ktorého môže byť Invalid perfektným odrazovým mostíkom k písaniu scenárov na plný úväzok.
Karásek a Dušička sa spoliehajú na nádhernú prostorekosť a bezprostrednosť svojich postáv, a to najmä Róma Gaba, ktorého hrá fantastický Zdeněk Godla, a uleteného cholerika Laca v podaní famózneho Gregora Hološku. Práve dialógy a trefný štýl reči postáv sú najsilnejšou zbraňou filmu.
Invalid žije v snoch slovenských filmárov zrejme už dlhé roky, no až Karáskovi sa ho podarilo nakrútiť
Invalid vznikol nekonvenčným prístupom k nakrúcaniu filmov a scenáristike, akého sa producenti v našich končinách zvyčajne dosť boja. A pritom sa nie je čoho báť. Pôsobí nesmierne sviežo a nestavia všetko len na hovorenom humore.
Ak by komika scenára zlyhala, snímku podrží perfektná chémia medzi hercami, ktorá sama osebe vytvára niekoľko humorných scén. Zavážia aj režisérske postupy, práca s kamerou a cit pre zachytenie dobových detailov, ktoré by samy osebe z Invalida urobili film, na ktorý sa oplatí ísť do kina.
Je to krásny príklad toho, ako môže slovenský film rezonovať medzi slovenskými divákmi, keď im nastaví zrkadlo odrážajúce ich osobnosti a život (aj keď pritiahnutý za vlasy a zatlačený do extrémnych situácií). Nie je to len ďalší pokus o prenesenie hollywoodskej formy komédie na slovenský spôsob. Invalid vystihuje presne to, s čím sa bežný slovenský divák, ale aj kritik pravidelne stretávajú.
Ide o ľubozvučnú reč, slovenské reálie či nepekné, ale pravdivé rysy množstva slovenských domácností a chlapov v nich žijúcich. Bohužiaľ, netýka sa to len 90. rokov, v ktorých sa film odohráva. Niečo z toho sme si preniesli aj do súčasnosti a aj vďaka humoru v tomto filme to funguje tak dobre.
Invalid je dôkazom, že „kvalitná slovenská komédia“ nie je oxymoron. Producenti, režiséri a scenáristi sa však musia zamyslieť, s akým úmyslom snímku tvoria a najmä koho chcú vidieť v hľadiskách kín.
Slováci majú po krk formálneho až depresívneho rozprávania príbehov. Chcú na plátne vidieť reálnejšie a farebnejšie zobrazenie života, nielen toho najdepresívnejšieho, a to nezávisle od toho, či sa v tých scénach nájdu a zahanbia sa, alebo sa na škaredých krivkách našej spoločnosti schuti zasmejú.
Takýto štýl môže fungovať aj v iných žánroch, no slovenská kinematografia už skutočne nepotrebuje ďalšiu sociálnu či inú drámu. Ak sú filmy, ktoré naozaj majú potenciál posunúť slovenskú kinematografiu, mali by vyzerať podobne ako Invalid.
Režiséra Karáska nabudúce zahádžte peniazmi a nechajte ho nakrútiť, čo bude chcieť. Z formálnej a technickej stránky nás s najväčšou pravdepodobnosťou nesklame a ohlasy divákov a kritikov na Invalida ho hádam popoženú správnym smerom.
24-tisíc divákov, ktorí film videli počas premiérového víkendu, je hádam dostatočne silným odkazom pre ostatných slovenských tvorcov a producentov.
