Hospodársky a vojenský hegemón.
Iba 21 rokov po skončení prvej svetovej vojny otriasol Európou nový, ničivejší konflikt, na ktorého rozpútaní opäť nieslo hlavné bremeno viny Nemecko.
Od jesene 1939 sa tak začali objavovať prvé úvahy o tom, ako hranice štátov v nemeckom susedstve po vojne upraviť tak, aby bola do budúcna obdobná agresia vylúčená.
Už vtedy britský minister zahraničia lord Halifax hovoril pred predstaviteľmi poľského exilu o československo-poľskej konfederácií ako o záruke stability regiónu.
Nebola náhoda, že s takouto predstavou prišiel predstaviteľ Veľkej Británie. Nová stredná Európa z roku 1918, fragmentovaná na niekoľko menších štátov, ktorých hranice navyše nerešpektovali ani historické, ani etnické súvislosti, sa koloniálnej veľmoci zdala príliš labilná.
Boli to práve politici z Londýna, ktorí v závere prvej svetovej vojny nechceli odobriť rozbitie Rakúsko-Uhorska, v ktorom videli poistku pred roztrieštením a destabilizáciou stredoeurópskeho priestoru a jeho zaistenie proti imperiálnym chúťkam Nemecka a Ruska.
Akokoľvek sa tento plán môže zdať s odstupom času šialený, vo svojej dobe znamenal nádej na stabilnejšiu Európu a svetlejšie zajtrajšky.
Obyvatelia českého Kolína mažú symboly padlej monarchie
Vznik myšlienky
Existencia Rakúsko-Uhorska ako žalára národov bola v živej pamäti – vznikla preto Malá dohoda v podobe Československa, Juhoslávie a Rumunska namierená proti Maďarsku.
Tomuto vojenskému paktu nahrávala i jazyková príbuznosť a obdobná historická skúsenosť.
S podobnou myšlienkou sa zahrávala aj poľská strana Solidárneho združenia slovanských štátov stojaceho v ceste nemeckému „Drang nach Osten“ (Ťah na východ), ktorá svoje skúsenosti čerpala nielen z poľskej historickej tradície s federáciou (Poľsko-litovská únia), ale aj z dlhotrvajúcej snahy hrať rolu východoeurópskej veľmoci na úkor Ruska.
K najväčšiemu štátu sveta sa poľská politika tradične stavala s veľkou skepsou, a tak by vznik určitého hlbšieho spojenectva poskytoval Poľsku značnú výhodu.
Politika federalizácie stredoeurópskeho priestoru tak bola jednou z priorít poľskej exilovej vlády Wladyslawa Sikorského od jesene 1939 až do roku 1943.
Pozícia československého exilu bola komplikovanejšia. Na rozdiel od poľskej exilovej vlády, ktorá bola západnými mocnosťami uznaná už v roku 1939, musel Beneš o uznanie právnej kontinuity predmníchovskej republiky dlho bojovať.
Nemeckí vojaci ničia poľské hraničné stanovisko
Dočasné uznanie exilovej vlády v Británii sa mu podarilo dosiahnuť 21. júla 1940 po porážke Francúzska. Definitívne ale československú exilovú vládu Briti uznali až v júli 1941, keď ju začal rešpektovať Sovietsky zväz.
Práve uznanie Sovietskym zväzom, teda veľmocou, ktorá nebola signatárom Mníchova, a ktorého revízia bola jedným z Benešových kľúčových cieľov, znamená pre exilovú vládu veľkú pomoc.
Federácia alebo konfederácia?
Jednanie s poľskou vládou začalo po júli 1940 a už v 11. novembra vydali obe exilové vlády spoločnú deklarácia, v ktorej sa uvádza, že chcú ako nezávislé a suverénne štáty vstúpiť do tesnejšieho politického a hospodárskeho spojenia, ktoré má byť prístupné taktiež ďalším potencionálnym záujemcom.
V januári 1941 vznikol koordinačný výbor a ďalšia komisia pre zladenie politiky a prípravu politického prepojenia.
Zámer síce bol poľským i československým odbojom privítaný s nadšením, ale dôvody, ktoré k tomu kroku viedli, sa pri vedomí ďalšieho vývoja môžu zdať kuriózne.
Na jeseň 1940 totiž Beneš vychádzal z predstavy nemeckého zrútenia pod vplyvom anglo-americkej blokády (počítalo sa so vstupom USA do vojny) a s vypuknutím boľševickej revolúcie v Nemecku.
V tej chvíli mala prísť rýchla konsolidácia spojeného Poľska a Československa, ktorá mala chaosom zmietané Nemecko oddeliť od Ruska a zaistiť tak stabilitu celému regiónu.
Na jeseň 1941, keď už Beneš konfederáciu označoval za hotovú vec, poľská strana predložila svoj ústavný návrh – Vytvorenie tesnej federácie so zdieľanou diplomatickou službou, armádou a zahraničnou obchodnou politikou.
Vnútri zväzku mali byť odbúrané clá a zjednotená administratíva. Spoločnými orgánmi mala byť Najvyššia rada, spoločná vláda, parlament a ústavný súd.
Naopak československy protinávrh z januára 1942 bol omnoho skromnejší. Hovoril o konfederačnom zväzku nezávislých štátov a trval na vyššej suverenite oboch celkov.
Omnoho viac než na politikou bol zameraný na hospodársku stránku integrácie. Rozdielnosť prístupu taktiež odrážala terminológia oboch strán. Zatiaľ čo Poliaci hovorili otvorene o federácii, z československej strany sa ozývala voľnejšia forma konfederácie.
Z ľavej strany: Wladyslaw Sikorski a Edvard Beneš
Príčiny odlišností týchto pohľadov spočívali v Benešovej obave, že hegemónom tesného spojenectva by sa logicky stalo ľudnatejšie a územne väčšie Poľsko.
Obavy mali ale taktiež Poliaci, ktorí zase nechceli hrať druhé husle v hospodárskych záležitostiach. Právom sa totiž obávali prevahy českého priemyslu.
Prvotné spory
Objektívnych problémov stojacich v ceste realizácie týchto predstáv však bolo omnoho viac. Komplikáciu predstavovala nekompatibilita politických a spoločenských tradícií, rozpor medzi poľskou aristokratickou a českou plebejskou tradíciou.
Nejasnosti panovali taktiež okolo politickej formy. Zatiaľ čo Československo bolo v medzivojnovom období demokratickým štátom, o Poľsku, ktoré navyše kvôli sporom o Tešínsko vystupovalo voči svojmu južnému susedovi otvorene nepriateľsky, sa to povedať nedá .
Vážnu prekážku predstavovala aj poľská nedôvera k Rusku vo všetkých jej podobách, ktorá kontrastovala so silnou pozíciou československých komunistov a s tradičnými československými sympatiami k „východnému bratovi.“
Z ľavej strany: Plagát vyzývajúci k zabíjaniu
boľševikov a ruské vyobrazenie preventívneho útoku proti zákerným Poliakom
Ďalším problémom potom predstavovali vzájomné hraničné spory.
Poľská exilová vláda sa síce kategoricky vzdala svojej zahraničnej politiky pred septembrom 1938, kedy sa otvorene inšpirovala nacistickými chápadlami, ale nebola ochotná sa vzdať svojich územných ziskov na úkor Československa z jesene 1938, teda väčšiny Tešínska a Javoriny na severnom Slovensku.
Naopak, československý exil argumentoval, že sa rovnako ako v prípade Mníchova jednalo o územné straty vynútené, a totiž neplatné.
Tento problém však bol oboma stranami označený v budúcnosti ako riešiteľný. Väčší problém bol s poľskými hranicami.
Obnovenie východných hraníc, ktoré ďaleko na východ presahovali poľskú etnografickú líniu (zasahovali až na územie dnešného Bieloruska a Ukrajiny) a, ktoré získali v bojoch s boľševikmi, bolo pre Sikorského jasnou prioritou.
Poľskí strelci v bitke pri rieke Neman, ktorí definitívne ukončili územný konflikt s Ruskom
Tu však narážal na Benešovu neochotu sa v týchto veciach v poľský prospech angažovať.
Prvý predstaviteľ československého exilu od počiatku pragmaticky odmietal vystupovať proti záujmu ZSSR a proti jeho územným ziskom na úkor Poľska zo septembra 1939.
Aj napriek týmto nezhodám jednania pokračovali a v januári 1942 vlády vydali prehlásenie, že hodlajú vytvoriť konfederáciu, do ktorej by sa mohli pripojiť taktiež ďalšie štáty s cieľom zaistiť stabilitu celého regiónu medzi Nemeckom a Ruskom.
Posledné slovo
Zatiaľ čo Beneš bol v rokoch 1939 až 1941 presvedčený, že sa sovietske Rusko nakoniec k protinemeckej koalícií pripojí, poľská exilová vláda po sovietskej okupácií východnej časti svojho územia v septembri 1939 považovala Moskvu fakticky za nepriateľa.
Podporovala hnutie odporu v sovietskej okupačnej zóne bývalého Poľska a bola taktiež ochotná vyslať poľských bojovníkov na pomoc Fínsku, ktorého úspešný odpor proti sovietskej agresií poľské nádeje na samostatnosť posilňovali.
Poľský odboj v uliciach Varšavy
To ale bola pozícia v júni 1941, kedy Sovietsky zväz prevzal hlavné bremeno vojny s Nemeckom.
Dobrovoľne sa vzdať obsadeného územia nie je nič, čo by patrilo do veľmocenskej politiky, tým skôr do tej Stalinovej.
Briti, ktorý dobre vedeli, že nemá zmysel dráždiť kľúčového spojenca kvôli niečomu tak malichernému, do Moskvy odkazovali, že voči sovietskym uzemným ziskom zo septembra 1939 nemajú žiadne výhrady.
Rovnako tak si dvere v Moskve, obhajobou fakticky neexistujúceho Poľska, nechcel zatvárať ani Beneš a snažil sa Sikorského presvedčiť, aby poľskú východnú etnografickú hranicu na tzv. Curzonovovej línií akceptoval.
Poľská strana sa zo stratou území nehodlala zmieriť a argumentovala tým, že sa pre ňu jedná o rovnako zásadnú tému, akými boli pre Beneša Sudety.
Poliaci tak v konfederačnom pláne po roku 1941 videli možnosť, ako zabrániť českému exilu v jednaniach s Moskvou a ako získať spojencov pre obhajobu svojich záujmov voči ZSSR.
Sudetskí Nemci zdravia Hitlera potom, čo prekročil hranice Československa
Veľký brat Rusko
Ťahali však za kratší koniec. Od leta 1941 totiž do hry aktívne vstúpila taktiež sovietska diplomacia, ktorá Benešovi mohla ponúknuť omnoho viac než Sikorski.
Nemala problém s uznaním predmníchovských hraníc Československa a neskôr ani s „vysťahovaním Nemcov“.
Moskva aj jej celkom podriadení československí komunisti na Beneša tlačili, aby z konfederácie ustúpil.
Nebolo v sovietskom záujme, aby Poľsko malo spojencov v presadzovaní svojich hraníc pred septembrom 1939, a okrem toho Stalin dobre vedel, že existencia silného stredoeurópskeho útvaru nie je v záujme jeho politiky usilujúcej o hegemóniu vo východnej a strednej Európe.
Beneš tak stál pred voľbou, či vytrvať v úzkej spolupráci s poľským exilom, alebo či sa prikloniť k mocnému, ale boľševickému Rusku.
Pre druhú z možností sa definitívne rozhodol na prelome rokov 1942 a 1943.
Transport vysídlených česko-slovenských Nemcov po druhej svetovej vojne
Rýchly spád nabrali udalosti po apríli 1943, kedy Nemci prišli s informáciami o sovietskom masakre viac než 20 000 poľských dôstojníkov v Katyni.
Od zverejnenia hrozného nálezu si sľubovali vrazenie klinu do spojeneckej koalície. Poliaci boli v šoku a ich styky s Moskvou boli okamžite prerušené.
Na tejto pozícii však zostali osamotení, pretože priznanie pravdy v aktuálnej geopolitickej situácií nebolo prijateľné pre žiadneho koaličného politika (Churchill aj USA zrejme vedeli, že sa jedná o sovietsku prácu) a hromadnú vraždu považoval v súlade s oficiálnou sovietskou verziou za trik nacistickej propagandy i Beneš.
Bez posvätenia ZSSR, ktorého význam navyše úmerne rástol s jeho vojenskými úspechmi, prestali byť jednania o konfederácii zmysluplné.
Temné tajomstvo, ktoré nikto nemal odhaliť. ZSSR popieralo svoju vinu celých 50 rokov
Na jar 1943 sa rokovania zastavili, a na jeseň 1943 ich obnovil britský minister zahraničia Eden.
Beneš, ktorý si svojou spoluprácou s Moskvou vyslúžil v britskej Dolnej snemovne prezývku Stalinov šakal, sa v roku 1943 definitívne vydal cestou úzkej kolaborácie so ZSSR.
Výrazom tohto kurzu sa stala československo-sovietska zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci podpísaná 12. decembra 1943 v Moskve.
Budúcnosť strednej Európy
Projekt konfederácie sa tak naveky pochoval.
Moskva zásadne odmietla akékoľvek väzby tohto typu medzi štátmi, ktoré sa v budúcnosti mali stať sovietskymi satelitmi, alebo naopak silnými konkurentmi.
Vlajka Komunistickej strany Československa
Z uhlu pohľadu Západu išlo predovšetkým o udržanie protihitlerovskej koalície pohromade.
Konfederácia by ale s najväčšou pravdepodobnosťou nemala šancu na úspech ani so súhlasom Moskvy. Na komplikované témy by sa zhoda hľadala len ťažko a okrem toho mala československá strana v živej pamäti poľské nepriateľské postoje z roku 1938.
Navyše bolo možné predpokladať, že by sa obyvatelia práve oslobodených štátov so znovuzískanou slobodou v prospech umelého nadnárodného celku lúčili iba ťažko.
Tento pokus o nové a stabilnejšie usporiadane stredoeurópskeho priestoru teda skončil nezdarom.
Ako to už býva, predstavy vizionárov a politikov boli prevalcované tvrdo presadzovanými veľmocenskými záujmami a krvavými bodákmi víťazných vojsk.
O osude strednej a juhovýchodnej Európy sa tak rozhodovalo úplne inde a úplne inak, ako si to mnohí politici predstavovali.
Poliaci i Čechoslováci sa tak nakoniec na dlhé desaťročia spoločne ocitli v „rodine“ socialistických štátov pod ruskou hegemóniou.
