The Rock vs. plamene vs. teroristi.
Zábavných a kvalitných akčných filmov je ako šafránu. Za každý podobný projekt sme tak vďační. Najmä ak sa v ňom objavuje Dwayne Johnson. Filmy z jeho porfólia síce nebudú meniť históriu, no dokážu aj napriek svojej naivite veľmi solídne zabaviť.
Vychádza to pravidelne v megahitovom Rýchlo zbesilo, prekvapivo miliardovom Jumanji aj relatívne slušnom Rampage.
The Rock je proste istota a trailery na Mrakodrap sľubovali zábavnú béčkovú kombináciu Smrtonosnej pasce a Skleneného pekla. Podarilo sa teda bývalému wrestlerovi a najväčšej hviezde súčasnosti zabodovať alebo nás čaká nepríjemné sklamanie?
Bezpečnostný expert Will Sawyer (Johnson) prišiel počas služby v FBI o nohu. Po desiatich rokoch od tragickej udalosti je najatý na schválenie prevádzky najväčšieho mrakodrapu na svete.
Všetko prebieha podľa plánov, pokiaľ skupina teroristov nerozbehne svoj plán. Futuristickú budovu podpália a majú s ňou svoje nekalé úmysly. V ohrození sa však ocitá aj Sawyerova rodina a bývalý agent sa rozhodne jednať.
Mrakodrap sa snaží byť návratom k žánrovej tradícii 90. rokov. Uzavretý priestor, osamelý hrdina a skupina zloduchov. Klasická akčná schéma je navyše obohatená o prvky katastrofického filmu, takže o zábavu by malo byť postarané. Ale nie je.
Na vine je najmä veľmi slabý scenár. Kombinuje príliš veľa dejových línií, nevytvára dostatočne zaujímavé situácie a najmä (čo je najväčší problém) sa berie smrteľne vážne. Ani jedna príbehová linka nie je dostatočne nosná a jej postavy sú vyslovene nudné.
Najväčším prekvapením tak ostáva charakteristika ohrozenej manželky (Neve Cambell zo série Scream). Ona sama má bojový výcvik a občas to vyzerá, že pomoc svojho záchrancu ani nepotrebuje. Príjemna zmena, no rovnako ako zvyšné aspekty, nie úplne využitá.
Všetko prebieha príliš mechanicky a východisková situácia je takmer nevyužitá. To, že je najvyššia budova v plameňoch by malo vyvolávať pocit bezvýchodnosti. Prekážky cez, ktoré sa musia hrdinovia prebojovať, sú však buď neoriginálne alebo veľmi jednoducho riešiteľné.
Šťastným scenáristickým ťahom nebola ani eliminácia ďalšieho osadenstva budovy. Tvorcovia sa tak zbytočne zbavili šance na vytvorenie vnútorného napätia. Ako katastrofický film sa teda výsledok míňa účinkom.
Skupina teroristov je nevýrazná až hanba a vôbec nebudia rešpekt. Navyše majú na dianie v budove minimálny vplyv. Ich strety s hlavným hrdinom sú slabo dramaturgicky vystavané a sú dielom náhody. Pocit, že sledujeme strhujúci akčný film sa teda nedostaví.
Celý tento počin sa takmer vyhýba odľahčeniu a sebauvedomelosti. To, že ide o miliónkrát prevarenú tému nikto nereflektuje, chýba nadhľad a (svojou blbosťou) potenciálne zábavné atrakcie nemajú ten správny ironický švih. Chýba mu tak zábavnosť predchádzajúcich projektov najväčšej súčasnej hviezdy.
Smrtonosná pasca ani Sklenené peklo sa nedočkali žiadnych viditeľných odkazov. Celé dianie na plátne sa tvári ako vrcholne originálny počin, takže namiesto príjemného deja vú tu máme iba neoriginálne akčné béčko. Pocta dvom nesmrteľným klasikám sa teda takisto príliš nevydarila.
Skyscraper tak svojim poňatím najviac pripomína zabudnutú Povodeň. Tá takisto pracovala s akčným príbehom v katastrofickým kulisách. Robila to však nápaditejšie, svižnejšie a najmä (zase to slovo) zábavnejšie. Najväčším problému nového počinu Rawson Marschall Thurbera (Centrálna inteligencia, My sme Millerovci) je fakt, že je nudný.
Komediálny režisér a scenárista svoj prechod k niečomu "serióznejšiemu" neustál. Jeho produktu chýba lepšia práca s dramatizáciou, atmosférou aj charakterizáciou postáv.
Stačí si spomenúť ako elegantne, nostalgicky a uvedomelo pracoval s podobnými žánrovými postupmi Roland Emmerich vo svojom White House Down. Tiež sa síce (pre mňa nepochopiteľne) nedočkal masových ovácií, no bol zaujímavý na sledovanie a ešte zaujímavejší na spätný rozbor. Tieto veci Thurberovi citeľne chýbajú.
Našťastie však nevytvoril žiadny odpad. A to z niekoľkých dôvodov. Dwayne Johson je stále sympaťák, hudba Steva Jablonskeho správne buráca a dĺžka je adekvátna. Ale jediný, kto si zaslúži skutočne úprimnú pochvalu, je kameraman Robert Elswit (Mission: Impossible 4, There Will Be Blood).
Jeho zábery horiaceho mrakodrapu pôsobia skutočne monumentálne a z parádnej práce s perspektívou sa vám neraz zatočí hlava. Najmä vďaka nemu má tento projekt aj jednu vynikajúcu pasáž.
Ide o v kampani toľko prepieranú scénu so žeriavom. Zrazu sa o hlavnú postavu skutočne bojíme, pocit nebezpečia z výšky je (aj napriek občas viditeľnému greenscreenu) hmatateľný a aspoň raz je cítiť adrenalín, tak dôležitý pre kvalitný napínák.
Zvyšok akčných scén je neurážajúcim remeslom opisujúcim od svojich žánrových vzorov (od Lady From Shanghai až po Bournovky). Ich problém je, že takmer vôbec nevyužívajúhrdinov handicap. Keď sa tak stane, má to zrazu celkom šťavu, no s výnimkou žeriavovej scény ide stále iba o čistú rutinu.
Mrakodrap mohol byť čímkoľvek. Nostalgickým ohliadnutím, adrenalínovým akčňákom alebo strhujúcim katastrofickým filmom.
Je však iba nudným béčkom so slušným rozpočtom, jednou skvelou scénou a hviezdou, ktorá by si mala dávať pozor, s kým spolupracuje. Inak sa jej lesk môže veľmi rýchlo a zbesilo pominúť. 5/10
