Ani tentokrát sa tvorcovi kultu nedostalo spravodlivosti.
Organizácia Synanon vznikla pôvodne ako spolok narkomanov, v ktorom sa závislí vydávali na spoločnú cestu za vytriezvením. Vzájomnou pomocou ničili vlastné bariéry psychiky, aby mohli pokračovať životom bez drog. Na prvý pohľad prospešná skupina ľudí, ktorí majú len tie najlepšie úmysly a vzájomne si pomáhajú. Pod povrchom sa však jej vodca Charles Dederich oddával násilným praktikám. Ženy posielal bez milosti na potrat a cudzia mu nebola ani vražda. Paradoxom potom je, že si dlhé roky vychutnával uznanie za svoje samaritánske činy od úradníkov i akademickej obce. Za svoje viac než tridsaťročné pôsobenie si organizácia vyslúžila označenie ako jeden z najnebezpečnejších a najnásilnejších kultov Ameriky.
Charles Dederich
Málokto asi bude poznať filmársky počin svetoznámeho Georga Lucasa s názvom THX 1138. Pred tým, než sa režisér a scenárista pustil do tvorby dnes už kultových Star Wars, natočil menej známy, no divákmi i kritikmi nadmieru dobre prijatý sci-fi thriller o utopickej spoločnosti. Pýtate sa, čo má spoločné film od Georga Lucasa so skupinou Synanon? Práve v ňom totiž zobrazovali členovia skupiny Synanon stereotypnú spoločnosť budúcnosti. Len uniformy a holohlavé lebky kmitajúce v ľudskom mravenisku, kde každý je taký istý a pojem osobnosť stráca význam. A s filmovými postavami mali veľa spoločného aj v bežnom živote. Vráťme sa ale na počiatok. Tam figuroval muž menom Charles Dederich, ktorý sa celé roky veľmi rád oddával alkoholovým seansám. Blízko k alkoholu mal už na strednej škole. Následne bol vďaka nemu vylúčený z univerzity. Jeden by si povedal, že už stačilo. Charles však nie. Alkoholové opojenie mu zmarilo viacero pracovných ponúk a dve manželstvá. „Dosť“ si povedal až vo veku 43 rokov. Vtedy sa totiž po prvýkrát rozhodol so svojím problémom naplno bojovať. Zavítal teda k anonymným alkoholikom, kde si veľmi rýchlo vytvoril medzi spoluúčastníkmi priateľské puto.
Sídlo Synanonu vtedy
....a dnes
Po čase strávenom v tejto nápomocnej organizácii mu prišiel na um nápad na vlastný klub, v ktorom by pomáhal ľudom nielen závislým od alkoholu, ale všetkých drog bez rozdielu. Svoj byt tak v priebehu krátkej doby premenil na klubovňu pre skupinové terapie. Klientelu si zo začiatku vyberal najmä z jednotlivcov, ktorých anonymní alkoholici odmietali. Písal sa rok 1958 a k Dederichovi začali prúdiť desiatky, neskôr dokonca stovky závislých. Medzi nimi aj užívatelia heroínu či kokaínu, ktorí mali do tej doby svoju jedinú šancu skoncovať s drogami na psychiatrických oddeleniach. Otvoril sa im tak nový, prívetivejší spôsob skoncovania so zlozvykom. Ako klientely pribúdalo, prestal byt v Santa Monice kapacitne postačovať. Dederich celý projekt premenoval na Synanon Foundation a z bytu ho presťahoval do opustenej zbrojnice na pláži. Prosperujúci biznis vynášal a behom rokov sa počet členov rozrástol na tisíce. Čo bolo v organizácii Synanon natoľko výnimočné, že to priťahovalo tak široké masy ľudí? Práca so závislými vyzerala asi nasledovne. Celá odvykacia kúra stavala na tzv. „hre“. Hra pomenúvala nepríjemné sedenie, pri ktorom všetci účastníci obkľúčili jedného a tvrdo a bez zľutovania ho kritizovali a odsudzovali. Pred všetkými sa tak zrazu ocitol duševne nahý.
Dederich totiž zastával názor, že iba priamym pomenovaním problému a strhnutím všetkých špinavých tajomstiev sa dokáže človek vymaniť zo svojho správania. Človek v strede sa mal pozrieť na svoj charakter a pokúsiť sa odhaliť vlastnosti a činy, ktoré ho k závislosti vôbec dostali. Emóciami bola naplnená celá miestnosť a nešetrilo sa ani vulgarizmami. Po skončení sedenia sa však všetci vrátili do normálu a správali sa k sebe s úctou a porozumením. V počiatkoch organizácie nebola synanonská hra obzvlášť dlhá, no to sa v priebehu rokov zmenilo a emóciami vyostrené sedenia sa postupne preťahovali aj na 70 hodinové seansy. Okrem toho častokrát už ani nešlo o odbúravanie závislostí, ale skôr o psychický nátlak na členov. Ženy boli nútene k potratu, muži k sterilizácii a manželia k rozvodu. Ako organizácia rástla, bývalý alkoholik a skrachovalec mohol odrazu začať investovať do nehnuteľností. Peniaze prúdili napríklad z predaja suvenírov, ktoré Dederichovi stúpenci predávali a ročne tak prinášali niekoľko miliónové príjmy. Navyše bolo hnutie registrované ako charitatívna organizácia, a tak bolo oslobodené od akýchkoľvek daní.
Synanon Foundation sa z Los Angeles rozrastalo do viacerých kalifornských miest a napokon zavítalo až do Nevady. To už však Synanon nebol len skupinovou terapiou pre závislých. Narkomani začali do organizácie prúdiť s celými rodinami na niekoľko ročné pobyty. Na Dederichovu adresu sa nešetrilo chválou a pozitívny postoj prechovával dokonca aj svetoznámy psychológ Abraham Maslow, jeden zo zakladateľov humanistickej psychológie. Synanon sa stal natoľko populárnym, že začal figurovať aj v súdnych procesoch ako iskierka nádeje pre mnohých disidentov a vzbúrencov. Mladiství kriminálnici a drogovo závislí dostávali od súdu na výber: Buď sa začleníš do Synanonu, alebo pôjdeš do väzenia. Štátne úrady tak posielali stovky ľudí do organizácie, ktoré nebolo žiadnym zdravotníckym zariadením a nepodliehali jej ani žiadne kontroly zo strany štátu. Nikto tak vlastne netušil, čo sa za zatvorenými dverami odohráva. A s neobmedzeným počtom jedincov sa začala celá štruktúra charitatívnej skupiny meniť na temný kult.
Na konci 60. rokov Dederich prehlásil, že ľudí závislých od drog nie je vlastne možné nikdy nadobro vyliečiť. Z dvojročných pobytov preto zaviedol celoživotnú rehabilitáciu. Kto raz prišiel, mal zostať až do smrti. Začal tiež vymýšľať značne pochybné pravidlá. Jedným z nich bolo, že všetci vrátane žien si musia oholiť hlavu. Pre Američanov to však stále nebol signál, že nie všetko je zrejme v poriadku. V 70. rokoch sa stala z charitatívnej organizácie plnohodnotná cirkev. Dederich sa začal obliekať do religionistyckých rób a vyvyšovať sa na najvyššieho duchovného. V útrobách synanonského sídla nadobúdalo hnutie stále záhadnejších praktík. Po smrti Dederichovej ženy Bettye nariadilo vedenie všetkým manželom rozvod. Skupinová terapia sa zmenila v psychický teror, pri ktorom boli členovia nútení do absurdných činov. Ďalším krokom, ktoré vedenie podniklo bolo odtrhnutie členov od vonkajšieho sveta. Návštevy rodinných príslušníkov sa preto stali razom zakázané. Nad podivuhodnou cirkvou sa však začalo zmrákať. Zásluhu na tam mali najmä reportéri z miestnych novín The Point Reyes Light a právnik Paul Morantz, ktorí sa nebáli odkryť praktiky vo vnútri organizácie.
Plagát k filmu s rovnomenným názvom
Desiatky uverejnených článkov v novinách začali v obyvateľoch západného pobrežia vzbudzovať strach a obavy. Stúpenci začali od Dedericha razom utekať a veľkého odhalenia si všimla aj americká vláda. Tá začala ihneď s dôkladným vyšetrovaním. V jeho priebehu postupne odhaľovali machinácie a absurdné praktiky, ktoré boli celé roky štandardom Dederichovho hnutia. Prípravy na viacero vrážd, chýbajúce účtovníctvo, čierne stavby, potraty vykonané pod nátlakom. Nechýbalo ani podozrenie zo zneužívania detí. Charles Dederich bol paradoxne zatknutý pod vplyvom alkoholu a za plánovanie vraždy a finančné podvody si vyslúžil len podmienku. Najťažšiu ranu však cirkvi udelil Federálny daňový úrad, keď rozhodol, že Synanon nikdy cirkvou ani charitou nebol a požadoval vyplatiť dane za posledných 17 rokov. To znamenalo koniec celej komunity, ktorá sa napokon roku 1991 rozpadla a všetok jej majetok putoval do dražby. Charles Dederich sa na sklonku svojho života uchýlil do ústrania a v marci roku 1997 zomrel.
