Univerzitný život nie je vždy Pinterest-friendly
Som najaktívnejšia používateľka Pinterestu a na každú životnú udalosť som mala vždy starostlivo zostavený mood board. Na môj prvý rok na univerzite som, ak ma pamäť neklame, vytvorila päť úplne odlišných Pinterest boardov. A vyzeral ten rok skutočne tak?
Tu a tam možno trochu.
Ale nesnívala som o tom, ako budem plakať pri telefone nad účtami, pretože jednoducho som nerozumela, čo jednotlivé položky znamenajú. Nesnívala som ani o dni, keď som šla na jednu z mojich najťažších skúšok s opred, lebo som si trochu zle ustrážila predsavzaté oslavovanie vopred. (Na moju obhajobu – prešla som.)
Stretneme sa s množstvom vecí, ktoré doteraz vyzerali ako samozrejmosť, no keď za ne sami zodpovedáme, zrazu z toho máme chaos.
Pamätám si, ako som nad x-tým tanierom cestovín premýšľala, čo mi mama varila 18 rokov, pretože som bola úplne bez nápadov. Nakoniec som samozrejme išla na Pinterest.
V prvom roku sa niekoľko mesiacov javilo ako dusivý chaos. Bez toho by som sa však nikdy nenaučila dýchať uprostred tých najväčších ťažkostí.
Nemusí ťa mať rád každý
Toto je niečo, s čím sa stretávam čoraz častejšie, ako prechádzam jednotlivými míľnikmi svojich skorých dvadsiatych rokov: nemusíš byť obľúbencom každého.
Roky som sa o to snažila a dnes už viem, že to nie je udržateľný stav. V snahe zapáčiť sa všetkým totiž pomaly, ale isto strácaš vlastnú individualitu a identitu.
„A friend to all is a friend to none.“ Počúvame to tak často, až je ľahké nad tým mávnuť rukou. A pritom je v tom toľko pravdy. Univerzita je ideálnym obdobím na to, aby sme sa to naučili. Stane sa, že nás niekto zraní, že nám niečo alebo niekto ublíži, a niekedy budeme sami tí, ktorí urobia chybu. Je to nevyhnutné a zároveň dôležité. Práve z týchto skúseností sa učíme a sú neoddeliteľnou súčasťou nášho osobnostného rastu.
Na konci univerzity sa podľa mňa v mnohých prípadoch začne oveľa jasnejšie ukazovať, kto sme, kým chceme byť a akých ľudí chceme mať okolo seba.
Na gymnáziu je ľahké zostať roky v rovnakej skupine ľudí. Na univerzite však stretneš oveľa viac ľudí a nevyhnutne príde moment, keď si s niekým jednoducho nesadnete. To však automaticky neznamená konflikt.
Musíš sa naučiť hovoriť nie
Príliš veľa záväzkov môže veľmi rýchlo viesť k vyhoreniu, ktoré ťa úplne vyradí z fungovania. Z mojej skúsenosti pokojne aj na celý týždeň. Keď som vyhorela, sotva som sa dokázala dostať z postele, nieto ešte do knižnice. Bola som vyčerpaná, bolela ma hlava a nemala som vôbec žiadnu motiváciu.
Univerzita je pokladnica možností. Je to opojný pocit nikdy presne nevedieť, kam ťa zavedú spontánne akcie, nečakané plány či napoly premyslené rozhodnutia. Je to vzrušujúce, trochu surreálne a rozhodne stojí za to to zažiť – no rovnako dôležité je vedieť si nastaviť vlastné hranice.
Nebudeš nudný/-á len preto, že povieš nie.
Musíš sa naučiť oddychovať
V prvom roku bol jedným z mojich dôležitých poznatkov ten, že nemám žiadny vypracovaný nástroj na oddych. Ležanie v posteli a skrolovanie na mobile nie je oddych. Práve naopak, mozog to len unavuje.
Musíš si vytvoriť rutinu, ktorá dokáže skutočne upokojiť tvoj prečerpaný nervový systém, inak ti on sám dá vedieť, že chce odpočívať – a nie vždy milým spôsobom. Ak neodpočívaš, budeš pomalší a úzkostlivejší.
Možno môj osobný recept poslúži ako dobrý príklad. V mojom kalendári je nedeľné popoludnie a večer sväté. Poriadne upracem celý byt, pretože v neupratenom priestore sa nikdy nedokážeš uvoľniť. Uvarím na celý týždeň, osprchujem sa, umyjem vlasy, maska na tvár, maska na vlasy – celý balíček.
Tým sa mi vyčistia myšlienky a nasledujúcemu týždňu dám nový štartovací bod.
Čo dlhuješ ostatným a čo nie?
Z mojich skúseností si vlastný rámec o tom, komu čo dlhuješ a kto čo dlhuje tebe, vybudujeme často za cenu bolesti a skúseností. Komu sa oplatí dávať lásku a pozornosť a komu nie? Aká je hranica, po ktorej prekročení je toho pre teba príliš veľa? Kedy treba o niekoho bojovať a kedy je lepšie pustiť ho?
Práve z týchto otázok si postupne skladáš vlastný súbor pravidiel, s ktorým vstupuješ do dospelosti. Nielenže ťa ochráni, ale zároveň ti pomôže posúvať sa ďalej.
Nezakukluj sa vo svojej izbe
Najväčšia chyba, ktorú môžeš urobiť, je schovať sa pred svetom, pretože ťa desí to, čo ťa čaká vonku.
Pridávam citát americkej spisovateľky Joan Didion, ktorý voľne prekladám:
„Nehovorím ti, aby si robil svet lepším, pretože neverím, že pokrok je nevyhnutne súčasťou tohto balíčka. Hovorím ti, aby si v ňom žil. Nielen ho znášal, nielen ho pretrpel, nielen ním prechádzal, ale aby si v ňom skutočne žil. Pozri sa naň. Ži odvážne. Dovoľ si riskovať. Vytvor si vlastnú prácu a buď na ňu hrdý. Chyť sa príležitostí.“
Nemusíš byť na všetko pripravený, aby si sa mohol vydať na cestu. Nie vždy budeš vedieť, čo robíš. Niečo pokazíš, niečo prekomplikuješ a o niektorých veciach sa neskôr ukáže, že si si s nimi vôbec nemusel robiť starosti.
Ale pritom žiješ, zbieraš skúsenosti, učíš sa – a nielen učivo. Pomaly sa formuje to, ako chceš byť prítomný vo vlastnom živote aj v živote ostatných.
