Dupneme si niekedy?
V Česku sa minulý mesiac kvôli beefu OG PAV-a a Huga Toxxa opäť otvorila debata o tom, či by starší raperi nemali prenechať viac priestoru mladším. Pri sledovaní celej tejto drámy mi napadlo, či sa na Slovensku vôbec niekedy dokážeme odpútať od fenoménov okolo OGs (pun intended), akými sú Separ a Rytmus, a či má niekto z novej generácie šancu žiariť v očiach verejnosti tak, ako sa to podarilo im.
Odkedy som začala vnímať slovenský rap, v slúchadlách mi hral Separ a jeho „Slabý kus“, „Na*iču prístup“ či „Nemôžem za to“. Nebudem sa tváriť, že mi doma nenadávali za to, že som každý deň v detskej izbe počúvala album Pirát on repeat a že „Zlatokopky“, „AKM“ či „Deti stratenej generácie“ neboli na týždennom, ak nie dennom, poriadku.
Médiá a Rytmus, Separ, Rytmus, Separ, Rytmus, Separ...
Práve preto, že od vydania týchto skladieb uplynulo už takmer pätnásť rokov, mi nejde do hlavy, prečo aj dnes stále riešime tie isté mená. Debaty typu Messi verzus Ronaldo v slovenskom rape mi v širšom kontexte prestávajú dávať zmysel. Nikto nespochybňuje, čo Rytmus a Separ pre scénu urobili. Výrazne prispeli k tomu, že sa slovenský rap dostal do mainstreamu a vytvorili priestor pre ďalšie generácie.
Príchod rapu do postsocialistického Slovenska určite nebol jednoduchý. Bitky o publikum, médiá aj mainstream museli byť vybojované. No osobne si nepamätám, kedy naposledy dostala nová generácia slovenských raperov výraznejší priestor v tradičných médiách. Áno, občas sa objavil „Sejmí“ v TopStar alebo SIMILIVINLIFE u Adely, no systematický záujem o mladých interpretov tu stále chýba. Aj Refresher sa k Simimu dostal až v čase, keď už bol na scéne zabehnutý.
V Česku z mediálnej debaty rap nevymizol. Tejto mediálnej slepote sa snažíme brániť aj prostredníctvom platforiem ako RapDenne, pisuesej, Zvuk Podzemia, cejka.musictalks, Very Nice Podcast či Homies. Máme tu aj Rádio Wave s reláciou Excaliburr, O BLACK TALK od Soni alebo The Mag, ktorý sa snaží držať krok. Na Slovensku však často zabúdame na najpočúvanejší žáner medzi mladými ľuďmi – a to je problém.
Mám však pocit, že problém nespočíva len v médiách. Slovenská rapová scéna akoby si stále nevedela dupnúť a len sa prispôsobovala zabehnutej hierarchii, na rozdiel od príkladu Milion+ a Yza, ktorý si vychoval celú generáciu a naladil ich na svoj vlastný sound, ktorý sa už nikto neodváži spochybniť.
Vieme si dupnúť?
Medzi mladšími fanúšikmi sa pritom niečo začína lámať. Čoraz viac si všímajú, že u našich susedov sa jednotlivé generácie obmieňajú plynulejšie. Neznamená to, že staršie mená zanikajú, no nová vlna si dokáže vybojovať vlastný priestor a povedať, podobne ako PAV: „V tomto hniezde už neni dosť miesta.“
Milion+ sa za pár rokov vypracovalo na najpočúvanejší label v Česku. A hoci podľa Huga Hypetraina je slovenský rap sonicky pestrejší než český, na vrchole sa u nás stále točia dva tábory, ktorých lídrami sú práve Separ a Rytmus.
Na Slovensku akoby sme scénu budovali skôr cez prepojenie s etablovanými menami než cez snahu vytvoriť niečo vlastné. Neznamená to, že by Rytmus či Separ už nemali čo ponúknuť. Ich tvorba však dnes skôr upevňuje ich vlastné postavenie, než aby posúvala scénu smerom, ktorý by nebol s nimi priamo prepojený.
Dnes sú dvaja z najpočúvanejších slovenských raperov na Spotify – Luca Brassi10x a Raphael – úzko spojení práve so Separom.
Podobne funguje aj prepojenie Rytmusa s Hard Ricom. Samozrejme, možno namietať, že Rytmus a Separ si svoje postavenie vybudovali prirodzene a nikomu nebránia uspieť. A to je pravda. Problém však nastáva vo chvíli, keď sa ich vplyv stáva natoľko dominantným, že bez ich podpory sa na vrchol dostáva len málokto.
Akoby sme stále nevedeli budovať scénu smerom, ktorý nie je závislý od toho, čo sa páči Separovi alebo Rytmusovi.
Musím však vyzdvihnúť Ega a jeho schopnosť oceniť veci, ktoré sú nové, fresh a neopočúvané. Ak by nová generácia mala mať svojho krstného otca, bol by to práve on.
Dupnime si (prosím)
Možno by mladí interpreti mali mať viac v pi*i, čo si o nich myslí staršia generácia, a raz uvidíme mená ako Vranov Music či Crystal Garden tam, kde je dnes Milion+ alebo rychlí kluci.
Verím však, že to fanúšikovia pomaly začínajú vnímať. Aj SIMILIVINLIFE je dôkazom, že niečo, čo neznie ako Rytmus ani Separ, môže byť publikom milované. Ďalšou vecou však je, že ľudí, ktorí by ho chápali a podporovali tak, ako by si zaslúžil, našiel až v Česku.
Keď sa opakovane objavujú tie isté mená, a najmä interpreti, ktorí sú už prepojení s etablovanými OGs, ďalšej generácii sa rastie podstatne ťažšie. Na Slovensku sa zatiaľ zdá, že bez pozornosti alebo validácie starších mien sa na výslnie dostane len málokto.
Slovenský rap nepotrebuje odchod svojich OGs. Potrebuje len prestať čakať na ich súhlas.
