Boli sme v mrazáku, kde obete mafiánov čakali na popravu: Keď Černák odrezal hlavu Hodossymu, nechal ju odhodiť v Dunajskej Strede

27. januára 2004, Trstice – Tak, ako každé ráno, aj dnes agronóm Imre Czakó vyrazil z domu do práce zavčasu. Nasadol do auta, naštartoval a ihneď zapol kúrenie, aby sa zahrial. Po vonku prešiel síce len niekoľko krokov, cítil sa byť však premrznutý do špiku kostí.

V prítmí ranného šera si to rezal úzkymi ulicami Trstíc, aby stihol doraziť do Kráľového Brodu načas. Nemal vo zvyku meškať do práce a chcel, aby to tak aj zostalo. Keď ho asfaltka vyviedla až na križovatku spájajúcu Trstice, Kráľov Brod a Slovenské pole, všimol si pri krajnici stojace auto.

Len čo sa k nemu priblížil, vystúpili z neho policajti a gestom ruky mu ukázali, nech zastaví. Zatiaľ čo sa šmátral vo vreckách, aby z nich vylovil doklady, očami skontroloval hodinky na svojej ľavej ruke. Odbilo 7:05. Do práce to ešte stíha. Teda stíhal by, ak by muži v uniformách boli skutoční policajti.

Keď Imre vystúpil zo svojho auta, uniformované korby ho vyzvali, aby išiel s nimi. Povedali mu, že ho musia zaistiť. Vyplašený 39-ročný agronóm si nechal dobrovoľne nasadiť putá a nastúpil k policajtom do vozidla.

Imreho odviezli až do budovy bývalej čárdy Kukurica v obci Dolný Štál. V tomto momente bolo už aj jemu jasné, že tu niečo nehrá. Autom zašli cez bránu až k jej zadnému vchodu, kde ho mohli nerušene a bez zbytočnej pozornosti okoloidúcich vyložiť.

Dvojica uniformovaných svalovcov ho potom rýchlo odvliekla do suterénu niekdajšej reštaurácie a zavrela do miestnosti, ktorá kedysi slúžila ako mrazák. Imremu už bolo jasné, že ho zajali zločinci. Darmo by však kričal a prosil o pomoc, neexistovala ani najmenšia šanca, aby ho odtiaľ niekto začul.

Zatiaľ čo občania Trstíc zalarmovali skutočnú políciu, ktorá prečesávala celú obec, aby Imreho našla, v čárde sa pri väzňovi čakajúcom na svoju popravu vystriedali strážcovia. Tí pôvodní sa vybrali na prieskum okolitých polí. Museli totiž nájsť vhodné miesto, kam v noci zahrabú agronómovo telo. Keď ho konečne našli, vykopali hrob a počkali kým sa zotmie.

Bolo približne desať hodín večer, keď sa vrátili aj s lopatami do čárdy, aby muža vyzdvihli. Ešte stále živého Imreho previezli na pole, kde na neho už čakal vykopaný hrob. Mohol prosiť, kričať a trhať sa, ale už neexistovalo nič, čo by ho zachránilo. Od konca života ho delili sekundy.

Aj keď vyššie opísaný príbeh znie skôr ako výstrižok zo scenára mafiánskeho filmu, nejde o fikciu, ale o opis bežných praktík dunajskostredskej mafie.

Aby sme lepšie pochopili, ako to na Žitnom ostrove vyzeralo v deväťdesiatkach, ale aj v dvetisícikach, keď ho ovládali temné sily z podsvetia, vydali sme sa do Dunajskej Stredy za novinárom a odborníkom na mafiánske gangy z juhu Slovenska, Dávidom Barakom.

Dávid nás povodil po miestach, ktoré jej členovia využívali na páchanie nájomných vrážd a inej trestnej činnosti.

Spoločne sme navštívili napríklad budovu niekdajšej čárdy Kukurica, kde sme na vlastné oči mohli vidieť mrazák, v ktorom čakal na svoju smrť agronóm Imre Czakó, či

pozemok Léhela Horvátha na Čotfe, kde skončil v mlynčeku na mäso Andor Reisz – pravá ruka Lajosa Sátora. Neobišli sme ani polia, na ktorých gangstri zakopávali svoje obete. Nabité predpoludnie sme zakončili obedom na mieste najväčšej mafiánskej masakry v Európe – v reštaurácii Fontána.

Odporúčané

Z vraždy 6-ročnej detskej modelky roky upodozrievali jej rodičov: hoci sa k nej prihlásil pedofil, dodnes za ňu nikoho neodsúdili 10. decembra 2024 o 9:30

Ešte predtým, než sa spoločne vydáme po stopách dunajskostredskej mafie, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto, ak sa ti naša práca páči, podporiť nás môžeš vstupom do klubu Refresher+.

Najskôr únos, potom vražda

Keď vyzdvihneme Dávida v obci Malé Dvorníky, naviguje nás na miesto, kde kedysi stála čárda Kukurica. Po ceste k dnes už chátrajúcej budove v Dolnom Štále nám novinár prezrádza, že práve čárdy boli v 90-tych rokoch strediskami mafie.

„Takéto čárdy sa väčšinou nachádzali pri významných medzinárodných cestách. Využívali ich najmä kamionisti, ktorí tu odparkovali svoje nákladiaky, aby si oddýchli – prípadne sa najedli v reštaurácii. V tej dobe tu dokonca zvykli postávať prostitútky, čiže mohli využiť aj ich služby,“ hovorí Dávid.

Podľa jeho slov si na začiatku 90. rokov všimli exponovanosť týchto miest aj lokálni grázlici, ktorí z toho chceli tiež niečo vyťažiť. Začali preto parkoviská pri čardách strážiť a vyberať od kamionistov parkovné. Ak sa nejaký vodič rozhodol, že im nezaplatí – zbili ho, alebo mu rovno vykradli kamión.

„Policajti ešte v tom čase nebrali týchto ľudí ako mafiánov. V ich očiach to boli len zápasníci – športovci, ktorí im uľahčovali prácu tým, že dohliadali, aby bol na parkoviskách poriadok,“ dodáva novinár.