Punkáč, rebel, provokatér, raper, nadaný producent, vyzretý textár... Môžeš ho nazvať, ako chceš, v skratke je jednoducho skvelý hudobník, akých na Slovensku veľa nemáme.
Nedáva si servítku pred ústa a do uší ti okamžite udrie jeho nezameniteľný trnavský prízvuk. Denis Bango (30) už vyše dekády spieva a hrá na gitare v punkovej kapele The Wilderness, ktorá ti vyrazí dych svojou surovosťou.
V roku 2019 tridsaťročný Trnavčan nastúpil vo veľkom štýle aj na rapovú scénu vďaka projektu Fvck_Kvlt a získava si čoraz väčšiu popularitu, či už u verejnosti, alebo u hudobných kritikov. V rozhovore sme prebrali oba jeho hudobné projekty, pálčivé spoločenské témy, ale aj zážitky z koncertov či mimo nich.
Na našom webe nájdeš okrem rozhovorov s hudobníkmi aj profily kapiel, zaujímavosti o interpretoch, reporty z festivalov alebo albumové novinky. Ak chceš podobného obsahu viac, pridaj sa do klubu Refresher+ a čítaj všetko bez zbytočných obmedzení.
Ľudia ťa primárne poznajú ako punkáča z kapely The Wilderness, s ktorou ste na scéne už viac ako dekádu. Prečo si založil aj rapový projekt Fvck Kvlt?
Odjakživa som chcel byť producent a robiť beaty. Kvlt Crew som založil s tým, že budem produkovať veci ostatným raperom. Možno robiť aj DJ-a na koncertoch. Chcel som byť vzadu. Mať slávu Johna Lennona a anonymitu Ringa Starra, ako kedysi povedal Kurt Cobain. V roku 2019 som si však povedal, že skúsim nahrať rapový album. Tak som to spravil a zrazu sa to chytilo. Najmä v Česku.
Začali ma volať na koncerty. Tak to chytilo aj mňa a začal som to niekam posúvať. Potom som si povedal, že spravím najdepresívnejší album s najneprijateľnejším názvom Zabijem sa a uvidíme, čo sa stane. Keď to vyšlo, malo to ešte väčší hype. Zo zvedavosti preto skúšam, kam sa to dá ešte potiahnuť.
Vo svojej tvorbe rád provokuješ, či už z formálnej, alebo obsahovej stránky. Rád posúvaš hranice, vysmievaš sa stereotypom. Ako si naznačil, aj song Zabijem sa z rovnomenného albumu je určitá provokácia. Nepremýšľal si však nad tým, že to môže mať zlý vplyv na povedzme citlivejších ľudí, najmä na ešte nie až takých skúsených tínedžerov, ktorí si to vysvetlia inak, než si to myslel, a vyvolá to v nich samovražedné myšlienky?
Premýšľal som nad tým. Napadlo mi, že to môže niekto brať aj ako glorifikáciu samovrážd alebo zľahčovanie duševných porúch. Keby však v umení človek pri všetkom, čo spraví, premýšľal nad každým možným uhľom pohľadu na konkrétne dielo, veľa významných vecí by neuzrelo svetlo sveta. Postavil som sa k tomu tak, že v tom songu ohrozujem len sám seba. Nikoho na nič nenavádzam. To bola moja hranica, ktorú som si stanovil. Nechcel som glorifikovať samovraždu. Ale, samozrejme, interpretovať si to vie každý po svojom, ale to je už to riziko podnikania.
Ako si prezradil v jednom rozhovore, rád provokuješ aj na ulici, konkrétne policajtov. Kde pramení táto tvoja nenávisť voči „mužom zákona“ a akú najhoršiu skúsenosť s nimi máš?
Vyslovene hnev voči jednému konkrétnemu policajtovi som vyventiloval v songu Prasačí život. Na toho som fakt nasratý, pretože mi k dvom už vybitým zubom pridal ešte tretí. Spôsobil mi dokonca to, že dodnes na jedno ucho počujem slabšie. Inak hnev na policajtov ako jednotlivcov príliš neriešim. Skôr sa zamýšľam nad ich inštitúciou.
Nedokážem ju akceptovať, nie je pre mňa etická. Chápem, že sa nevieme všetci ochrániť sami a potrebujeme v tomto smere istý mechanizmus vzájomnej pomoci. A verím tomu, že policajt môže na začiatku robiť svoju prácu s istými ideálmi. To znamená, že naozaj chce pomáhať a chrániť, nechce sa dať skorumpovať, chce bojovať proti ostatným kolegom, ktorí porušujú pravidlá a všetky tieto filmové klišé. Ale časom musí prijať realitu a pochopiť, že v intenciách tohto systému to nie je možné.
Rozumiem, že sa každý potrebuje nejako uživiť, ale ten, kto aj po takomto uvedomí dobrovoľne zotrvá v policajnom zbore, logicky a nevyhnutne korumpuje svoju osobnosť a začína hrať hru, ktorú mu diktuje systém, pretože polícia je oportunistická inštitúcia. Policajti sa musia riadiť pravidlami nastavenými zvrchu a tomu prispôsobovať svoj charakter.
Ten, kto s týmto dokáže v noci zaspávať, podľa mňa nedokáže byť dobrý policajt a niekto, koho by som dokázal rešpektovať. Verím, že existujú policajti, ktorí sú v súkromnom živote dobrí ľudia, ale len čo si oblečú uniformu, principiálnou náplňou ich práce je spochybňovanie všetkého, v čo ja v rámci ľudskosti verím. Preto ich dissujem.
Vraj si už skončil aj v putách a na policajnej stanici. Môžeš priblížiť, čo sa stalo?
Boli sme raz v noci s partiou na ulici, asi v roku 2019 až 2020 a pili sme. Boli sme na chodníku, a keď šlo okolo policajné auto, začal som na nich vykrikovať, že sú fízli. Zaflekovali a zastavili. Z auta vystúpili dvaja nevybúrení týpci a jeden sa spýtal, že kto to vykrikoval. Povedal som, že ja. Spýtali sa prečo. Vravím: „Veď lebo ste.“ Hneď na šupu ma týpek schmatol, j*bol ma na kapotu auta a dal mi putá. Celý čas som sa hystericky smial, čo ich ešte viac sralo.
Dali ma do auta. Jeden šoféroval, druhý si sadol ku mne dozadu. Keď som sa stále uj**ával, udrel ma päsťou do brucha. Vraj aby som sa prestal smiať. Keď sme prišli na stanicu, čakal som v putách, kým jeden policajt spisoval zápisnicu. Ďalší ma strážili. Spýtal som sa ich, ktorý z nich ma udrel do brucha. Začali zatĺkať, že nikto ma nikam neudrel.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo si myslí o Rytmusovi a Majkovi Spiritovi.
- Aký je jeho názor na kresťanskú výchovu detí.
- Či bol závislý od drog.
- Ako si poradil s depresiami.
- Ako spomína na obdobie, keď robil hrobára.
- Ktorá slovenská punková kapela je preňho fejková.
- Prečo už dnes nerozbíja gitary na koncertoch.
