Subkultúra furríkov je väčšinou spoločnosti nepochopená. Zhovárali sme sa s dvoma zástupcami komunity o tom, čo ich spája a motivuje.
Furries alebo po slovensky furríci sú ľudia, ktorí obľubujú antropomorfné zvieratá natoľko, že si vytvoria vlastné chlpaté alter ego. Tí najoddanejší sa so svojím zvieracím avatarom stotožnia natoľko, že si zaobstarajú kostým, v ktorom navštevujú organizované stretnutia alebo natáčajú videá.
Subkultúra sa v roku 1984 oddelila od sveta sci-fi a fantasy a dnes prosperuje najmä na internete. Jedným extrémom je snaha priblížiť sa čo najviac k zvieracej stránke. „Spektrum pokračuje cez fanúšikov Levieho kráľa či vlkolakov, patria k nám aj fanúšikovia dvojnohých zverov zo Zootopie, no zmestia sa k nám aj ‚anime-catgirls‘, čiže dievčatá, ktoré si dajú ušká a chvostík a hrajú sa na mačičky.“
Svoju cestu do náručia chlpatého fandomu nám opísali dvaja výnimoční furríci. Otec zakladateľ slovenských furries Greyfur priblížil boj so spoločenskými predsudkami a ponúkol širší pohľad na komunitu. Dvadsaťdvaročná youtuberka OggyTheFox opísala svoju cestu od introvertnej školáčky do pozície azda najznámejšieho slovenského furríka.
Ľuboš alias Greyfur
Služobne najstarší slovenský furrík je dnes otcom rodiny a už asi 200-člennú komunitu sleduje skôr z úzadia. Furríkov podľa neho spájajú tri veci: otvorenosť, tolerancia a to, že vo svojej duši nechali prežiť kúsok dieťaťa.
V internetovom „praveku“ bol spolu s ostatnými združený na jedinom fóre. Nástup sociálnych médií jednotu zlikvidoval a furríci sa „rozutekali“ na Twitter, Instagram, Discord, Facebook, Telegram aj Tiktok. „Dnes v princípe stačí, keď sa rozhodneš, že si furry. Nikto neskúma, čo máš v duši, na srdci a čo ti chodí po rozume. Keď si povieš, že k nám patríš, je to tak.“
Naháňačky s vlkmi
Keďže na furries narazí najviac ľudí na internete, najväčšie zastúpenie v subkultúre majú ajťáci, programátori, nerdi a geekovia. Greyfur patrí k ďalšej veľkej časti, absolventom prírodovedeckej fakulty. Pôvodne sa cítil ako terián, prípadne ako shifter, teda človek cítiaci previazanie so zvieratami na spôsob indiánskych totemových zvierat.
„V USA ide o skupinu, ktorá na furríkov pľuje ako na pózerov. Na Slovensku som však žiadnych nenašiel, dal som teda šancu furríkom a zistil, že sú medzi nimi podobne zmýšľajúci ľudia.“ Keď Greyfur povedal mame, že je furrík, poslala ho k psychológovi. Bol aj na troch sedeniach, no po čase sa s tým zmierila.
„Človek musí mať šťastie, poznám prípady rodičov, ktorí robili deťom peklo, až pokiaľ neodišli z domu. Keď ma neberie človek takého, aký som, nestojím o vzťah s ním. Už som sa niekam posunul, no niektoré deti a mladí, hlavne ak bývajú u rodičov, si vedia poradiť len ťažko,“ vciťuje sa.
Šikanovaný stredoškolák Greyfur našiel ako zoológ útechu medzi vlkmi v ZOO. Vzťah, čo si s nimi vybudoval, sa nestráni nazvať spirituálnym prepojením. „Najskôr som ich sledoval prísne vedecky, no skončilo to tak, že som sa s nimi naháňal. Jedného dňa za mnou prišla k plotu mladá vlčica a vyzvala ma do hry. Vtedy šla veda stranou a začal som s nimi interagovať. Samica mi neskôr dovolila odfotografovať aj mladé. Oňuchala objektív, zaliezla do nory a zakňučala. Mladé sa vytmolili von, ona sa postavila nad ne a naznačila: foť!“
Plnokrvní aj povrchní furríci
Ako pamätník vníma veľký rozdiel medzi staršou a mladšou generáciou furríkov. „Internet spôsobuje, že k nám prichádzajú čoraz mladší ľudia, ktorých láka chlpatý oblečok. Chcú si ho vyskúšať a berú to ako srandu a relax. Často len hľadajú únik z nudy a nenapadne im, že by za tým mohlo byť aj niečo viac. Trocha to deformuje zmysel komunity, a tak sa delíme na tých, čo to ‚cítia‘, a tých, čo sa chcú najmä zabávať,“ zamýšľa sa.
Nevyhnutnou podmienkou členstva v komunite je vytvorenie vlastnej identity vo forme fursony (zo slov Furry a Persona). Greyfurova fursona má podobu štvornohého vlka a je vlastne zhmotnením predstavy, ako by Ľuboš vyzeral vo svete, kde nežijú ľudia, ale antropomorfné zvieratá.
Zo zvieracej ríše patria medzi stálice vlky, psy či líšky. Existujú aj výnimky v podobe hybridných furríkov, vtákov či tzv. scales – drakov a jašteríc. Málo populárne sú kopytníky a najmenej je vtákov či rýb.
„Fursona má vlastnosti, ktoré máš alebo by si ich aspoň chcel mať. Niektorí tuční furíci majú vyšportovanú fursonu a introvertní ľudia si vytvárajú sebavedomé fursony. Niektorí mužskí furíci majú aj ženskú fursónu a naopak. Nikto nevidí, kto sa skrýva pod povrchom, a tak sme si všetci rovní.“
Fursona je zväčša stabilná a trvácna, no Greyfur sa už stretol aj s furríkmi, ktorí ich menili „ako ponožky“. „Niektorí postupne konvertujú k inému zvieraťu, pridávajú jeho časti, až sa k nemu celkom ‚preklopia‘. Iní po čase prídu na to, že ich vystihuje iné zviera. Mnohí sú však nenároční a držia sa prvej veci, ktorá im napadne.“
Okrem vystupovania na sociálnych sieťach, tvorby písaných príbehov či animácie je najpopulárnejší spôsob, ako svoju fursonu oživiť, vytvorenie kostýmu. Tzv. Fursuit, ktorý je pre laikov synonymom furríkov, je tak v podstate len jej akousi nadstavbou. Na rozdiel od cosplay kostýmov superhrdinov či postáv z videohier je fursuit vždy jedinečný.
Aj keď kostým často zobrazuje fursonu, ten Greyfurov má podobu dvojnohého jeleňa. Inšpiroval sa paroháčom z Bambiho, no skutočným dôvodom tejto voľby je technická nemožnosť vytvorenia kostýmu štvornohého vlka.
„Existujú takzvané Quadsuity, fursuity štvornohých zvierat, ľudia však majú pridlhé končatiny a krátke telo a krk, a tak kostým vždy pôsobí zvláštne a vystupovanie v ňom je fyzicky náročné. Ťahá to šľachy, hlavu musíš nosíť ako čiapku a pozerať cez krk. Bol by to príliš nerealistický pocit.“
Vyvetrať si kožúšok
Menších priateľských stretnutí furríkov je nespočet. Pri oficiálnych stretnutiach rozoznávame 2 druhy: konvencie (cony) a outingy. Počas outingov vybehnú furríci vyvetrať si srsť na verejnosť. Najväčšiu radosť zo zástupu „chlpáčov“ mávajú deti.
„Na mikulášskom outingu si dám na parohy svetielka a decká kričia ‚Sob! Sob!‘, hoci som jeleň, neopravujem ich, hlavne že majú radosť. Ľudia sa s nami fotia, sú šťastní a my sme šťastní, že sú šťastní.“
Na outingoch platia prosté pravidlá. To základné znie: „Don't break the magic!“ a zakazuje dávať si na verejnosti dole hlavu. Furríci preto v oblekoch nejedia a pijú najčastejšie cez slamku. Nemôžu ani ukazovať kožu a rozprávať sa s verejnosťou ľudským hlasom.
Furríci na outingoch majú zakázané aj nosenie provokatívneho oblečenia so sexuálnym podtextom ako shibari laná, latex či bondage. „Nechceme zhoršovať imidž komunity. Veď aj keď má na Dúhovom PRIDE jediný človek sexy outfit, konzervatívne médiá použijú na ilustráciu práve jeho,“ vysvetlí Greyfur a doplní, že čo robia furríci v spálni, je ich osobná vec.
Cony sú uzavreté, väčšie a dlhšie podujatia, niečo ako festivaly. Na najväčší svetový con prichádza do Pittsburghu každý rok asi 10 000 ľudí. Európsky Eurofurence ich do Berlína ročne láka 3 500.
ČeSFuR, ktorý Greyfur pomáha organizovať, ich ročne ráta asi 300. Ročníky mávajú špecifické motívy, hippies, pirátov, stredovek, steampunk a naposledy Áziu. Vyberajú na ňom peniaze pre zvieracie útulky a záchranné stanice. Jednotlivé ročníky sa snažia organizovať v menších českých mestách. Chcú byť v prírode a v súkromí, keďže časť verejnosti komunitu vníma podozrievavo, lebo „nechápe, prečo sa dospeláci prezliekajú do chlpatého kostýmu“.
Na conoch je podľa Greyfura najlepšie pozorovať správanie furríkov. „Hovoríme, že nemáme ruky a ústa, ale tlapy a tlamu. Ideme za hranice spoločnosťou očakávaného správania. Panuje tam sloboda, no za 20 rokov na nich ešte nikdy nikomu nič cenné nezmizlo. Neskúšajte si však nechať nestrážené jedlo, sú to predsa zvieratá!“
Otvorenosť furríkov je tŕňom v oku konzervatívcov
Výhrady spoločnosti voči furríkom plynú podľa Greyfura z extrémnej otvorenosti komunity. „Nebránime sa baviť absolútne o všetkom a nie sme viazaní spoločenskými konvenciami. Na Slovensku je moderné vyhradzovať sa voči ‚nepriateľom‘, ktorí sa nesprávajú ako ostatní. Aj preto dnes mnoho slovenských furríkov žije v Česku, kam ušli kvôli slobodnejšiemu prostrediu a akceptácii inakosti.“
Furríci sa pre nepochopenie stretávajú s označením „degeneráti“. „Hovoria nám tak, lebo niečo čítali na internete, je to síce detinské, no predsa to zabolí. Navyše sú medzi nami mnohí ľudia, ktorí boli ako tínedžeri šikanovaní a proti podobnej kritike sa nevedia brániť.“ Ďalšou červenou vlajkou pre hejterov je fakt, že medzi furríkmi je vyššie zastúpenie LGBTI+ ľudí ako v bežnej populácii.
Členstvo v komunite furríkov má podľa Greyfura terapeutický potenciál. „Môžeš sa správať, ako chceš, a všetci ťa berú, bez toho, aby ťa posmešne hodnotili. Je to oslobodenie pre všetkých, ktorí boli počas dospievania na okraji spoločnosti. Tolerujeme ich takých, akí sú. Vo fursuite zhadzuješ bremeno posudzovania a vlastných pochybností. Pre hromadu ľudí, ktorí si neveria, je to úžasný liek, keďže sa dokážu odviazať bez alkoholu či drog.“
Fursuity za cenu materiálu, ale aj 40 000 eur
Greyfur si fursuit jeleňa Sammíka oblieka len počas conov a outingov. Iní sa v nich fotia počas „fursuit fridays“ a vo svete nájdeme aj profesionálov, ktorí kostým používajú ako pracovný nástroj na detských oslavách.
Trh s fursuitmi a ich prístupnosť sa vďaka internetu za 20 rokov výrazne zlepšili. Pribúdajú aj návody a aj u nás sa čoraz viac ľudí pokúša o domácu výrobu. Traja Slováci fursuity šijú aj na zákazku.
Fursuity sa delia na realistické, semirealistické a suverénne najpopulárnejšie štylizované rozprávkové „toony“. Greyfur stvoril svoj realistický fursuit bez akýchkoľvek skúseností. Materiál ho vyšiel na 400 eur, pričom len srsť stála 120. Hlavu s parožím z molitanu by dnes spravil inak. Obrovské parohy totiž fungujú ako páky a spôsobujú záťaž. Inak by riešil aj dýchanie.
„Zuby som odlieval zo skutočnej lebky. Nie je ich vidieť, ale mám z nich dobrý pocit. Uši som spravil z plastového výlisku na vypchávanie trofejí a aj oči sú určené pre poľovníkov,“ vymenúva a dodáva, že niektoré fursuity používajú aj animatroniku na pohyb uší či žmurkanie.
Cena fursuitov je mimoriadne rôznorodá a záleží aj na tom, či si kúpiš parciálny kostým s hlavou, tlapami a chvostom alebo celotelový fursuit. Pri oboch možnostiach platí, že u začiatočníkov platíš skoro iba za materiál.
Cena celotelového kostýmu začína u overených tvorcov na 2 000 eur. „Jedna Češka nedávno predala fursuit na aukcii do Ameriky za 40 000 dolárov. Niektorí ľudia si kúpia mercedes, niekto kostým,“ smeje sa Greyfur.
Youtuberka Natália alias Oggy The Fox
Dvadsaťdvaročná Záhoráčka Oggy si na rozdiel od Greyfura svoj fursuit oblieka častejšie. Prevádzkuje úspešný Youtube kanál. Aj keď je v česko-slovenskom priestore asi len 1 200 furríkov, jej videá pravidelne atakujú hranicu 10 000 videní. „Stretávam sa s komentármi, že decká sa k furríkom dostali práve cez moje videá, začali kresliť či dokonca šiť kostýmy. Lichotí mi to.“
Oggy je dnes najväčšia slovenská celebrita medzi furríkmi. Jej dlhoročná prezývka je odvodená zo seriálu Oggy a Šváby. „Odmalička som mala rada disneyovky ako Leví kráľ a o komunite viem od 13 rokov. Keď som v 16 na Anime feste stretla furríka líšky, ponorila som sa hlbšie a nadviazala kontakty.“
Medzi tvorbou videí, animáciami a stretnutiami venuje komunite väčšinu svojho voľného času. Na rozdiel od Greyfura necíti s líškami transcendentálnu väzbu. Furríci pre ňu znamenajú skôr hobby, socializáciu a v neposlednom rade aj možnosť zárobku.
Predávanie sna
Jej prvý fursuit pre ňu vytvoril kamarát. „Na výške začal vyrábať kostýmy za cenu materiálu, tak ma oslovil. Dovtedy to bolo pre mňa nepredstaviteľné a pridrahé.“ Jeden kostým už na účel série videí vytvorila aj Oggy. Trvalo jej to asi 36 hodín a predala ho do Kanady. „Nevedela som šiť, a keď som to dokázala ja, tak to dokáže každý,“ povzbudzuje.
Nielen kostýmy, ale aj digitálne vizualizácie furríkov sú čoraz žiadanejšou komoditou. Dajú sa použiť ako vizuálna identita alebo ako podklad na kresbu iných obrázkov. „Niektorí ich spravia už za 15 eur, no špičkoví tvorcovia na tom zarábajú ťažké tisíce. Jeden umelec kreslí málo, ale je veľmi žiadaný. Občas vytvorí obraz s obrysmi 20 charakterov a ľudia ‚bidujú‘, aby ich obsadili. Keďže sa začína licitovať na 200 eur za postavičku, tak sa to vyšplhá do tisícov.“
Oggy už so zákazkou oslovilo asi 200 záujemcov. „Mnoho furríkov túži po animovaných obrázkov svojej fursóny v špecifickom prostredí, napríklad v reštaurácii alebo v lese. Za jeden návrh si dnes pýtam desiatky eur.“
Terapia fursuitom a akceptujúca rodina
Na rozdiel od iných furríkov sa Oggy neobávala reakcií okolia. „Mama vedela, že kreslím, zlom nastal, keď na stole našla nový fursuit. Odľahlo mi, keď nadšene zvolala: ‚Jéj, to je ale zlaté!‘ a ďalej to neriešila. Problém, naopak, nastal, keď som si na Facebooku pridala triednu učiteľku, ktorá ma pred žiakmi vyzvala, nech donesiem kostým do školy. Boli sme pestrofarebná trieda, tak som sa našťastie nikdy nestretla s odsudzovaním.“
Odsudzovanie cíti zväčša v anonymnej komunikácii. „Niektorí nerozumejú a prídeme im divní. Keď sa ma niekto spýta, prečo sa hráme na psa, odpoviem, že je to záľuba ako každá iná.
Myslia, že sme v kostýme celý deň a havkáme po sebe. Keď im vysvetlím, ako to je, minú sa im argumenty. Často to akceptujú, aj keď niektorí majú vsugerované, že je to choroba.“
Furríci majú podľa Oggy otvorenú náruč pre ľudí, ktorí sa cítia súdení väčšinovou spoločnosťou. Oggy sa v kostýme líšky stáva slobodnejšou aj živšou. „Viac sa hýbem, poskakujem a som veselý extrovert. Bez fursuitu som tichý a skôr nevýrazný introvert. Zlomí to vo mne bariéru.“
