Jožo Pročko začal nachytávať ľudí ešte predtým, ako to začalo byť v móde. Chystá sa ku svojim koreňom opäť vrátiť.
Zabávač Jožo Pročko bol pred 15 rokmi ikona, ktorú poznal snáď každý. Poznáme ho z relácií Je to možné?, Čo dokáže ulica či J.P.P. - Jožo Pročko pokúša. Potom z televíznych obrazoviek z ničoho nič zmizol. Nedávno sa nám ale pripomenul na Facebooku videom, ktoré malo 1,2 milióna videní. „Uvedomil som si, ako sa oplatí byť úprimný,“ povedal s tým, že ho úspešnosť videa zaskočila. Dnes plánuje novú šou, v ktorej bude opäť nachytávať ľudí. Premýšľa, že by možno napálil aj bývalého premiéra.
Čo sa v rozhovore s Jožom Pročkom dozvieš:
- Ako spomína na svoje začiatky v televízii
- Čo si myslí o dnešnej slovenskej tvorbe
- Ako si spomína na nachytanie Mojsejovcov
- Akí sú dnešní mladí ľudia
- Ako bude vyzerať jeho tvorba na Youtube
Kto je dnes Jožo Pročko?
Jožo Pročko je stále Jožo Pročko. Ja som sa nezmenil, len som nabral skúsenosti. Obrovské. Všetko, čo som robil, či už štúdium na vysokej škole, dva roky učenia, pôsobenie v televíziách, v divadlách, moderovanie, mi pomohlo nabrať vedomosti, schopnosti a hlavne skúsenosti. Myslím si, že som stále ten istý človek, ako keď som mal desať rokov. Tabula rasa – čím je človek starší, tým ľahšie sa mu píše. Tá tabuľa je stále rovnaká, to písanie sa časom mení.
Čomu sa dnes venujete?
Stále moderujem, zväčša charitatívne projekty. Hrám divadlo, to je môj hlavný zdroj obživy. Všetky peniaze som investoval do reštaurácie Zbrojnica v Haliči, zamestnávam dvadsať ľudí.
Prečo vás dnes už nevidíme na televíznych obrazovkách?
Nezmizol som. Pomaly každý týždeň reprízujú nejakú moju reláciu. Televízie z toho stále žijú, či už ide o Je to možné či Nikdy nehovor nikdy. V tom čase som robil najpopulárnejšie relácie, mali obrovskú sledovanosť. Vďaka reláciám spred pätnástich rokov ma dnes poznajú aj mladšie ročníky.
V roku 2006 som šiel do televízie JOJ a nedohodol som sa džíendťákmi. Ponúkol som projekty, ktoré oni nechceli, oni zas ponúkali projekty, ktoré som nechcel ja. Zrazu som zistil, že sa nezhodneme. Pre mňa žiadna televízia nevymyslela program, čo by mi vyhovoval. Licencované programy sú pre mňa neosobné. Dostanete manuál a podľa neho idete, to ma nikdy nezaujímalo. Televízie zas nezaujímali moje formáty. Povedal som si, že taký je život.
Všetko som robil s chuťou, ani jednu reláciu som nerobil preto, že som musel.
Vrátili by ste sa do televízie, ak by ste mali voľnú ruku?
Jasné, ak by to bolo tak, že by som mohol vymyslieť vlastnú šou ako kedysi, tak áno. Preto boli tie relácie také dobré. Keď som šiel so štábom, po natáčaní sme si šli sadnúť do pohostinstva, najedli sme sa a zabavili. Teraz si celý štáb vytiahne mobilné telefóny a potom idú domov. Všetko je o biznise, vyrobí sa za jeden deň desať dielov ad absurdum. Keď som robil relácie ja, bola iná doba. Dnes je to katastrofa.
Ako sa zmenila televízia za tie roky?
Všetko je o peniazoch. Aj v minulosti to, samozrejme, bolo o peniazoch. Robilo sa to však tak, že v práci bol elán a nadšenie do projektu. Teraz to tak nie je. Naozaj nevidím kvalitnú robotu. Videli ste Autoškolu?
Áno.
Tak vám to nemusím vysvetľovať. Je to katastrofa. Moji kolegovia herci z toho ale žijú. Kedysi mali robotu a peniaze len moderátori, dnes sa v televízii uživí aj herec. Ja však odmietam, nechcem a nebudem chodiť do seriálov, ktoré sa dnes produkujú. Oslovili ma už, no neprijal som ponuku. Veľakrát. Kolegovia herci však musia z niečoho žiť a rozumiem tomu.
Ak by sa zvýšila úroveň slovenských seriálov, šli by ste do toho?
Jasné. Veľmi sa mi napríklad páčili Susedia. Na svoju dobu bol sitkom Susedia výborný, asi desaťnásobne lepší ako druhá generácia. Aj dnes by sa dal natočiť skvelý seriál. Kvantita však prevyšuje kvalitu. Hercov máme ale kvalitných, aj v Autoškole hral Emil Horváth, ktorý je fantastický herec. Rovnako aj Juraj Kemka. Ako celok to je ale strašné, až ľutujem ľudí, čo tam hrajú. Páčia sa mi tiež výkony hercov v seriáli Ministri. Chýba mi tam však viac deja a príbehov.
Považujete sa za bežného televízneho konzumenta?
Áno, rád si pozriem televíziu. Milujem historické a cestovateľské dokumenty. Na slovenských kanáloch mám rád skutočnú novinárčinu, napríklad Reportéri.
Vedia slovenské kanály zaujať svojich divákov?
Áno, jasné. Idú však ľahšou cestou. Majú to napísané, nalinkované, nemusia robiť nič naviac. Keď sme robili Je to možné?, stalo sa nám, že jeden diel sme robili štyri dni. Dnes jeden diel spravia televízie za dvadsať minúť a stojí to tie isté peniaze. Rozdiel v kvalite však vidieť.
Keď cítite otvorenosť a srdečnosť, skôr si to pozriete, ako chlapca, ktorý sa vyk*ká mame pred dvere.
Sledujete videá na Youtube?
Áno, tiež prevažne historické dokumenty. Youtuberi sa snažia robiť senzácie. Videl som, ako sa jeden vyk*kal pred dvere svojej mamy a zazvonil. Dal nadpis „Vys*al som sa pred dvere svojej mamy“ a má obrovskú klikanosť.
Poznáte nejakého slovenského youtubera?
Áno, môjho syna. (smiech). Hovorí si Fallenreject a musím povedať, že je fakt dobrý.
Premýšľali ste, že by ste začali aj vy pridávať videá na Youtube?
Áno, mám to premyslené. Začnem opäť nachytávať ľudí, budú to krátke výstižné videá. Neprezdradím však, nad akým kontentom presne uvažujem, vždy mi ho potom ukradli (smiech).
Kedy uvidíme vaše prvé video?
Prvé video by mohlo ísť von niekedy v septembri, ak všetko pôjde tak, ako má. Priznám sa, vedel som, že je internet veľmi silný, no netušil som, že až tak. Videami sa dá krásne zarobiť na živobytie.
Jedno z vašich videí na Facebooku malo 1,2 milióna pozretí. Čakali ste taký dosah?
Nie, nečakal. Uvedomil som si, ako sa oplatí byť úprimný. Keď cítite otvorenosť a srdečnosť, skôr si to pozriete, ako chlapca, ktorý sa vyk*ká mame pred dvere.
Budete pokračovať v komentovaní politiky?
Neviem. Teraz ma to baví.
Ako by ste nazvali svoj humor?
Ľudia niekedy nechápu, že sa začnem z ničoho nič smiať ako idiot. Príde mi napríklad smiešne, ako tamten chlapík na kraji kaviarne robí smiešne grimasy (naznačí pohľadom). Mne to jednoducho prišlo smiešne. Mám rád knihy od Ericha Maria Remarquea, mám rád herca Charlie Chaplina, humor Lasicu a Satinského. Nemám zas rád humor, ktorý je založený na bolesti, trebárs pády či ubližovanie. Pre mňa je humor niečo, čo pre iného smiešne byť nemusí.
Fico nedávno hovoril, ako opozícia kontroluje svojich poslancov. A ako komentuje Lašákovej
palec hore? Alebo Glváčove pršteky? Pre niekoho to môže byť vulgárne, no ja som si hneď
predstavil, kde všade boli tie jeho dva pršteky, v akej diere. Mne to príde smiešne, niekomu
detinské. Každý sme iný, definíciu humoru vám nik nepovie.
