Postavenie žien v spoločnosti sa mení. Na Slovensku sa mení aj vďaka ľuďom, ako je Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá o problémoch žien otvorene hovorí.
Ľudia vnímajú feminizmus skôr negatívne. Pod týmto slovom si predstavujú ženy, ktoré nadávajú na mužov a večne majú s niečím problém. Podľa definície je však feminizmus teória o rovnosti pohlaví. Zuzana Kovačič Hanzelová patrí medzi ženy, ktoré sa neboja na túto tému otvorene rozprávať.
Čo sa v rozhovore so žurnalistkou Zuzanou dozvieš:
- Čo je feminizmus
- S čím sa ženy denne stretávajú a čo je na Slovensku najväčší problém
- Ako je na tom Slovensko v porovnaní so zahraničím
- Ako vníma MeToo
- Aké je to rozhodovať sa medzi kariérou a rodinou
Si feministka?
Áno.
Čo to znamená?
Je to pomerne jednoduché. Feminista je každý, kto je presvedčený, že ženy by mali mať rovnaké príležitosti a práva ako muži. Podľa tejto definície je teda každý normálny človek feminista.
Feminizmus je zrovnoprávnenie, ktoré rešpektuje rozdielnosti medzi pohlaviami. Dôvod, prečo sa aj niektoré ženy boja priznať, že sú feministky, je, že sa pojem rôzne dezinterpretuje – či už cielene, alebo nevedome. Feministky sa znázorňujú ako frigidné ženy, lesby, mužatky, čo chcú zničiť mužov a podobné nezmysly.
Si členkou konkrétnych hnutí?
Nie. Je to skôr moje ideologické presvedčenie.
Prečo ľudia vnímajú feminizmus negatívne?
Niet sa čo čudovať. V rámci toho boja, tí, ktorí s myšlienkou bytostne nesúhlasia, využívajú negatívne emócie a feministky prirovnávajú k tomu najhoršiemu, čo im napadne.
Sú ľudia prekvapení, keď povieš, že si feministka?
Ľudia, čo ma poznajú, už vedia, aké mám názory a postoje, takže nie sú prekvapení.
Keď porovnáme feminizmus dnes a pred trebárs päťdesiatimi rokmi, aký je rozdiel?
Dnes sú hlavnou témou úplne iné problémy. Keď sa začalo hnutie, riešilo základné veci, ktoré sú dnes už pre ženy našťastie samozrejmosťou. Všetky volíme, môžeme študovať. Nedá sa povedať, čo je dnes najväčším problémom, je to obsiahla téma, pre každú ženu to môže byť niečo iné.
Čo teda vnímaš ty ako najväčšie problémy?
Faktom je, že pre ženu je stále príznačné starať sa o domácnosť a o rodinu tak, ako to bolo aj pred rokmi. To sa zatiaľ nezmenilo. Na Slovensku je tiež problém, keď sa žena chce po pôrode vrátiť do práce. Keď sa to už podarí, dieťa občas ochorie, treba s ním ísť k lekárovi či ostať s ním doma. Keďže je to u nás výhradne úloha ženy, začne vypadávať z pracovného procesu, chodiť skôr domov, beží pre deti do škôlky.
Zamestnávateľ si preto prirodzene vyberie muža, ktorý v práci nechýba tak často, vie zostať dlhšie a je flexibilný. Ak by sa ale obaja starali rovnakým spôsobom o rodinu, tak ten zamestnávateľ by jednak nevedel, koho by mal diskriminovať, lebo je to rovnocenné, a jednak by to bolo spravodlivé. Poznám manželstvá, kde si povinnosti delia a funguje to, len je to zatiaľ taká moja bratislavská bublina.
Keď majú 10 až 12-krát denne muži sexuálne narážky a teba to degraduje do pozície, v ktorej ani náhodou nechceš byť, prečo byť ticho?
Mimo Bratislavy to má žena ťažšie?
Nežijem inde na Slovensku, ale z toho čo počúvam, hlavné mesto býva v týchto veciach najprogresívnejšie. V regiónoch, kde je vyššia nezamestnanosť, to majú ženy ešte výrazne ťažšie, lebo zarábajú menej a aj spoločenský tlak ich núti byť „poriadnou ženou“. Je to začarovaný kruh.
Podarilo sa ti v tvojom okolí niečo zmeniť v rámci boja za práva žien?
Podarilo a schytala som za to už dosť hejtu, lebo sa vyjadrujem na túto tému dosť dlho a dosť nahlas. Level sexuálneho obťažovania, ktorý som zažívala s respondentmi, bol vysoký a dnes je už takmer nulový. Už ma poznajú, vedia, čo si môžu a nemôžu dovoliť.
Predtým si dovoľovali?
Brutálne. Mám šialené zážitky z parlamentu. Mužský svet politiky má veľmi špecifické znaky a jeden z nich je, že pri bežnej pracovnej komunikácii žena neustále počúva narážky na vzhľad, na to, čo má robiť, čo nemá robiť. Sú to veci, ktoré muž novinár nemusí absolvovať, alebo aspoň nie na dennej báze.
Máš konkrétny zážitok, ktorý by hovoril za všetky?
Prišla som na stretnutie s právnikmi a mňa tam poslal šéf preto, lebo to bola komplikovaná kauza a chcel poslať niekoho, na koho sa vie spoľahnúť. Šla som teda do prestížnej právnickej kancelárie a prvých tridsať minút mi právnici vysvetľovali základy práva. Mysleli si, že som hlúpa.
Po polhodine, po ktorej som bola v šoku, čo musím absolvovať, som ich zastavila a ujasnila som si s nimi, že ja rozumiem všetkému, čo sa tu hovorí. Potom sa to už zlomilo. Tých zbytočných 30 minút mi už ale nik nevráti a mužovi by sa to nestalo. Som presvedčená, že ak by do právnickej kancelárie šiel môj kolega, ktorý sa vôbec v téme tak neorientuje, nemusel by nič podobné absolvovať.
Nemáme v genetickom kóde, že vieme lepšie upratovať. Ak by som bola muž, tiež by mi veľmi vyhovovalo, ak by som mala fullservis.
Čo je tvojím cieľom?
Ja som nerozmýšľala nad cieľom ako takým. To, čo robím, hovorím a píšem, je autentické. Veľa ľudí mi už písalo, na čo je to všetko dobré, veď sú to len flirty, nevinné narážky, netreba to preháňať a podobne.
Len ono, keď sa ti stane, a teraz nepreháňam a ani si nemyslím, že som najkrajšia žena na svete, že má 10 až 12-krát denne niekto sexuálne narážky a teba to degraduje do pozície, v ktorej ani náhodou nechceš byť, prečo byť ticho? Prečo mám byť dennodenne vystavovaná konverzáciám s výrazne staršími ľuďmi s podtónom, ktorý vôbec nemá existovať v profesionálnom pracovnom živote?
Stávalo sa ti to hlavne v parlamente?
Veľmi často v parlamente, ale keď robíš novinárku a stretávaš sa s naozaj širokým spektrom profesií, stáva sa to v podstate všade.
