Turistika v Severnej Kórei vyzerá celkom zaujímavo.
Na známom portáli Imgur sa z času na čas objavia fascinujúce príspevky, v ktorých užívatelia rozpovedia svoje príbehy, či už z domova alebo zo sveta. Zárukou skvelého príbehu a ešte lepšej fotodokumentácie je aj užívateľ CaptainBaps. V minulosti sa na internete pochválil so svojimi dobrodružstvami z Afriky a keď zistil, že mali dosť veľký úspech, napokon pridal aj zábery zo Severnej Kórey. Izolovaná ázijská krajina síce nie je preferovanou dovolenkovou destináciou väčšiny ľudí, ale aj napriek tomu sa nájde hromada zvedavcov, ktorí sú ochotní zaplatiť jednej z mnohých turistických organizácií za to, aby ich oficiálne dostali na exkurziu po KĽDR. CaptainBaps sa do Severnej Kórey dostal pred dvomi rokmi vďaka austrálskej organizácii a aj keď mal veľké očakávania, skutočná KĽDR ich ešte niekoľkonásobne prevýšila.
Do Severnej Kórey sa dá dostať len dvomi oficiálnymi spôsobmi, a teda ísť vlakom alebo lietadlom z Pekingu. CaptainBaps dokonca zmeškal svoj let, ale našťastie ho zobrali na milosť a o dva dni neskôr sa do izolovanej krajiny konečne dostal. Celý čas sa samozrejme musel držať bok po boku so svojou turistickou skupinou, ktorú usmerňovali v jednom čase až štyria sprievodcovia a zatiaľ čo dvaja z nich boli celkom prívetiví, ďalší dvaja brali pravidlá smrteľne vážne. CaptainBaps po príchode do KĽDR dostal izbu v hoteli Yanggakdo a keďže vládne sily si dávajú záležať na tom, aby z izieb turistov vyzeralo všetko ako v rozprávke, na výhľady sa veru sťažovať nemohol. O niekoľko hodín neskôr zažil oslavy víťazstva v Kórejskej vojne a ako sám hovorí, najkrajšie momenty boli tie, keď dostal príležitosť aspoň na pár chvíľ komunikovať s obyčajnými obyvateľmi. Viackrát sa mu zdalo, že ľudia okolo neho sú len dobre vycvičení herci, ktorých úlohou je návštevníkov presvedčiť o tom, že život v KĽDR je koniec koncov celkom pohodový.
CaptainBaps sa so svojimi turistickými kolegami dostal aj na hranicu s Južnou Kóreou, kde sa nachádza demilitarizovaná zóna so skratkou DMZ a na pár minút zazrel aj turistov na druhej strane hranice. Podľa jeho názoru boli juhokórejskí vojaci v oveľa väčšom napätí a dávali si dobrý pozor na to, aby monitorovali každú podozrivú aktivitu na severokórejskej strane. Ako by sa dalo predpokladať, po návrate do hlavného mesta Pchjongjang videl CaptainBaps veľké množstvo ľudí na bicykloch, ale automobilová doprava tam nie je až taká rozvinutá. Stačí prejsť len zopár kilometrov od centra hlavného mesta a okolitá scenéria sa okamžite začína meniť, keď sa naleštené mrakodrapy a čistučké ulice premieňajú na domy a paneláky v zúboženom stave.
Ďalším bodom programu bola návšteva národnej knižnice, kde sa CaptainBaps dozvedel o tom, že v jednej z učební prebieha výučba anglického jazyka a celá skupina dostala príležitosť pozhovárať sa s miestnymi študentmi. Už na prvý pohľad mu bolo jasné, že študenti dostali presné inštrukcie a zrejme pochádzajú z bohatších rodín, pretože od výzoru bežného obyvateľa mali podstatne ďaleko. Napriek tomu od nich zistil, že celkom radi sledujú futbal a dokonca sa vyznajú aj v anglickej Premier League, keďže jeden študent označil Dannyho Welbecka za svojho najobľúbenejšieho futbalistu. Vnútri knižnici sa dokonca nachádzalo aj niekoľko počítačov so severokórejským internetom, kde toho človek nemá šancu veľa zistiť, ale CaptainBaps tomu aj tak dal šancu. Nanešťastie, žiadny záznam o „2 girls 1 cup“ tam nenašiel a jediné informácie v inom jazyku ako kórejskom pochádzali z Ruska.
Na večeru sa potom CaptainBaps odhodlal vyskúšať špecialitu v podobe polievky zo psa, ktorú síce neodfotil, ale ani sa z nej dobre nenajedol, pretože mäso mu prišlo príliš ťažko konzumovateľné, avšak keby nevedel, že ide o psa, možno by si pochutnal oveľa viac. Turisti sa mohli tešiť aj z veľmi pestrej stravy, ktorú obyčajný obyvateľ KĽDR zrejme nemá šancu ani len vidieť, a výlet neskôr pokračoval návštevou filmového štábu, kde si mohli turisti vybrať akýkoľvek kostým a trochu sa pozabávať. CaptainBaps si vybral rovno kostým kráľa, čo nebolo jeho sprievodcom veľmi po vôli, ale napokon mu to prešlo bez väčších problémov.
Záver severokórejského dobrodružstva sa potom niesol v znamení návštevy malého chrámu neďaleko Pchjongjangu, kde sa turisti pozabávali pri zvukoch tradičnej hudby s miestnymi ženami a napokon dostali šancu vyšantiť sa vo veľkom akvaparku, kde síce na množstvo bežných obyvateľov nenarazili, ale naskytla sa im aj príležitosť vymeniť si pár slov či pohľadov s ľuďmi mimo ich skupiny. Je jasné, že severokórejská vláda chce všetkým prichádzajúcim turistom ukázať, ako skvele sa v KĽDR žije a keby sa na celý výlet nezainteresovaný človek pozrel bez kritického myslenia, potom by mohol dôjsť k záveru, že sa tam skutočne nežije až tak zle. Samozrejme, nikto turistom neukáže, ako to vyzerá v chudobnejších štvrtiach a čo všetko sú ľudia nútení robiť, len aby poslúchli príkazy svojho vodcu. Severná Kórea je nepochybne fascinujúcim miestom, ale nikdy netreba zabúdať na kontext.
