Militia Christi a koncept spravodlivej vojny patrí medzi tie najkrvavejšie konflikty v dejinách
Križiacke výpravy sú jedným z najznámejších fenoménov stredoveku. Koncept týchto vojen je navyše natoľko zaujímavý, že prežil v rôznych mutáciách aj samotný stredovek a v mnohých prípadoch sa s ním stretávame dodnes. Nielen pri aktuálnych moslimských fundamentalistoch, ale v latentnej forme je ukrytý pri každom vojenskom stretnutí dvoch civilizácií alebo kultúr. Ako však tento fenomén vznikol a aké boli jeho následky?
Temný alebo krutý stredovek
Stredoveké dejiny Európy sú vo všeobecnosti vnímané skôr ako temné obdobie našej histórie. Nie je to o tom, že by slnko svietilo menej alebo by prichádzalo k častejším zatmeniam. Skôr je pointa skrytá niekde inde. Stredovekí ľudia mysleli a chápali súvislosti v úplne inom kontexte, ako je tomu v súčasnosti. Už od myšlienkovej revolúcie, ktorú priniesla renesancia, máme tendenciu vnímať stredoveké dejiny ako zaostalé, temné a nie príliš rozvinuté obdobie. Stredovek však priniesol mnohé pozitíva, ktoré sa odrazili vo vzdelanosti, formovaní štátu a jeho riadenia alebo v oblasti konštituovania neskorších národných celkov. V oblasti vojenstva to však bola celkom iná káva…
Predstavy o svete v stredoveku sa od tých našich výrazne líšili
S koncom antiky a rozpadom Západorímskej ríše sa Európa ponorila do niekoľko storočí trvajúceho chaosu. Bolo to dlhé obdobie raného stredoveku, v ktorom sa na troskách veľkého impéria formovali (iba) postupne nástupnícke štáty. Tie boli neustále ohrozované vonkajšími nájazdmi nomádskych kmeňov, ale tiež vzájomnými bojmi medzi sebou. V tomto období sa kresťanstvo definitívne konštituovalo ako náboženstvo kontinentu. V Európe bolo prijatie kresťanstva základnou normou pre vytvorenie silného a rešpektovaného štátu, ktorý by bol navyše schopný odolávať vonkajším výbojom. Vo vojenskej otázke to bolo taktiež náročné, pretože vyzbrojenie a výcvik vojaka, ktorý bol dominantou vtedajšieho vedenia vojny - jazdca na koni v ťažkej zbroji - akéhosi predchodcu rytiera, nebola jednoduchá záležitosť. Ak sa však takýto vojak dostal na európske bojiská, snažil sa zúročiť všetky svoje schopnosti, odniesť si tak slávu a, samozrejme, značné bohatstvo v podobe koristi.
Tapiséria z Bayeux zobrazuje normandský vpád na Britské ostrovy
Cirkevní otcovia sa však museli s týmto fenoménom vojaka, ktorý bojoval v podstate na vlastnú päsť v lokálnych konfliktoch s minimálnou, no o to viac nebezpečnou jednotkou, vysporiadať. Dôležité bolo hlavne to, že tieto vojská, ktoré fungovali na princípe kmeňového zriadenia, boli v skutku neovládateľné. Od organizovaných rímskych legionárov sa líšili v spôsobe boja, ale tiež v tom, že nepociťovali spriaznenosť s väčšími štátnymi útvarmi, akým bolo Imperium Romanum. Nepociťovali povinnosť tieto štáty chrániť, ba priam opačne, videli v nich skôr priestor na zbohatnutie.
Bitka na Mulvijskom moste rozhodla o víťazstve Konštantína Veľkého v občianskej vojne a o neskoršom konštituovaní kresťanstva na štátne náboženstvo
Ak sa do toho primiešala ešte kresťanská morálka, je vidno, že to bola vskutku komplikovaná situácia. Kresťanské učenie sa muselo vyrovnať s etikou, ktorá hlásala odpor k násiliu. Medzi prvými kresťanmi sa objavovalo mnoho vojakov, ktorí odmietali bojovať za cisára, pretože sa tým previnia voči Bohu. Cirkevní otcovia v tom nevideli problém, až pokým sa kresťanstvo nestalo štátnym náboženstvom Rímskej ríše. Vtedy už totiž kresťania v armáde bránili záujmy cisára a Boha, ktoré boli v tomto momente to isté. Odraziť útoky Avarov, Hunov alebo Germánov bolo povinnosťou každého kresťana, pretože ochrana štátu bola aj ochranou Cirkvi.
Východná Cirkev riešila tento problém po svojom a vytvorila koncept bojovného kajúcnika. Vojak, ktorý bojuje a zabíja vo vojne, tak koná, pretože mu to prikazuje jeho povinnosť. Po návrate z boja sa však musí kajať a odčiniť svoje hriechy, aby mohol vstúpiť do nebeského kráľovstva. Cirkevní otcovia východného obradu mali v tomto smere pomerne komplikovaný pohľad. Vojak, podľa nich, musel bojovať, pretože to bolo jeho poslanie na tejto zemi a to aj napriek tomu, že mu to zakazovala viera. Podľa viery sa dopúšťal ťažkých hriechov vraždy a preto musel svoje hriechy po návrate z boja odčiniť. Bazil Veľký, jeden z cirkevných otcov východu, hlásal tento koncept, ako jediný prípustný a možný v kresťanskom svete.
Bazil Veľký
Západná Európa spočiatku rozbitá medzi mnohé malé štáty a útvary zložené z práve pokrstených pohanov, to vyriešila po svojom. Cirkevný otec, sv. Augustín, poskytol Európe nový model, vďaka ktorému vôbec mohli neskôr započať križiacke výpravy. Práve Augustín vytvoril koncept spravodlivej vojny. Takáto vojna sa mala viesť, aby boli napravené všetky krivdy a zastavené pôsobenie Satana na zemi. Spravodlivý boj je takisto zlý, no podľa Augustína je menším zlom v porovnaní s víťazstvom bezprávia. Spravodlivá vojna musí spĺňať určité parametre alebo požiadavky. Prvou a základnou požiadavkou je, že to musí byť obranná vojna. Jej cieľom musí byť náprava krívd, porážka bezprávia a nastolenie mieru a spravodlivosti. Napokon musí byť vyhlásená všeobecne uznávanou a oficiálne ustanovenou autoritou. Vojak, ktorý bojuje v takejto vojne sa síce dopúšťa hriechu, no tento hriech je odčinený spravodlivosťou samotného boja. Neskôr (11. - 14. storočie) sa tento koncept vyprofiloval natoľko, že boj proti inovercom bol považovaný za ušľachtilý skutok a v nebi na vojaka, ktorý sa ho zúčastnil čakala odmena a nie trest. Vraždenie sa tak za určitých okolností stalo dokonca priepustkou do nebeského kráľovstva a zabíjanie v mene Boha už nebolo hriechom. V európskej spoločnosti to vyvolalo skutočnú “revolúciu”, pretože Cirkev suplujúca silnú centrálnu moc štátu našla model, podľa ktorého bolo možné “exportovať násilie” za hranice kresťanského sveta a zaručiť tak v európskych krajinách relatívny mier alebo aspoň prímerie.
sv. Augustín
Neorganizované a nekontrolovateľné boje medzi jednotlivými skupinami bojovníkov, ktorí často ani nepoznali dôvody sporu, viedli k násilnostiam na civilnom obyvateľstve, prepadávaniu kláštorov, kostolov či vypaľovaniu menších miest a osád. Cirkev preto začala organizovať po celej Európe tzv. mierové synody, na ktorých sa snažila určiť základné pravidlá pre boj na kontinente. Vo Francúzku sa zakrátko vytvorili koncepty tzv. pax Dei (Boží mier), ktorý chránil určité skupiny obyvateľstva - šľachtu, duchovenstvo, pútnikov, obchodníkov, bezbranných vo všeobecnosti a pod.) a tzv. truega Dei (Božie prímerie), ktoré zakazovalo bojovať v určité dni (od štvrtka večer do pondelka ráno) alebo útočiť na kostoly, svätyne a pod. Organizovanie násilia na starom kontinente bolo základným pilierom ďalšieho rozvoja a cirkevní otcovia alebo pápeži si toho boli naplno vedomí. Jedným z horlivých zástancov snahy o ovládanie vojny v Európe bol pápež Gregor VII. a jeho žiak Urban II., ktorý napokon v roku 1095 vyhlásil prvú križiacku výpravu. Pápeži by si však nepomohli bez významných cirkevných hodnostárov, akými boli biskupi, opáti a pod., pomôcť.
Urban II. počas koncilu v Clermonte, kde vyhlásil prvú križiacku výpravu
Predsa len bol Rím od mnohých oblastí natoľko vzdialený, že slovo Boha sa k Európanom dostávalo hlavne prostredníctvom cirkevných hodnostárov všetkých kategórií. Práve títo hodnostári hlásali myšlienky na spravodlivú vojnu medzi ľuďmi. Najhorlivejší v tomto smere bol azda sv. Bernard z Clairvaux, ktorý hlásal, že zabitie neveriaceho nie je možné chápať, ako usmrtenie človeka, ale ako usmrtenie zlého, čím sa už nejedná o hriech, ale o vskutku dobrý čin. Autorita a snahy tohto cisterciánskeho mnícha napokon viedli k vyhláseniu druhej križiackej výpravy.
Európa v pohybe za spravodlivou vojnou
Autorita pápeža sa v priebehu 11. storočia stala neotrasiteľnou. Boj pápeža a cisára o dominantné postavenie v kresťanskom svete vrcholil a napokon skončil víťazstvom pápeža Gregora VII., ktorého autoritu už nič neohrozovalo (známe ako Boj o investitúru). Pápež sa tak na dlhé storočia stal najmocnejším mužom Európy. Navyše, už jeho žiak, Urban II., mohol pokojne vyzvať európsku šľachtu a panovníkov k spoločnému boju proti pohanom a oni poslúchli. Zaujímavosťou je, že Urban II. prvú križiacku výpravu inicioval, no Cirkev nikdy oficiálne tieto vojny nepodporila. Tým sa zbavila primárnej zodpovednosti za križiacke výpravy.
sv. Bernard z Clairvaux bol horlivým zástancom križiackych výprav
V roku 1095 sa vo francúzskom Clermonte konala cirkevná synoda, ktorá riešila (okrem iného) aj otázky vojenských konfliktov v Európe. V tom čase prišla do Clermontu žiadosť byzantského cisára Alexia I. o pomoc proti moslimom, ktorí ohrozovali východné hranice ríše. Pápež a jeho poradcovia veľmi dobre vytušili, že je to ideálna možnosť na “exportovanie násilia” zo starého kontinentu, o ktorú sa už dlhšie snažili. Na výzvu Urbana II. reagovali mnohí francúzski a iní veľmoži, ktorí sa vydali na vojenskú púť za oslobodením Kristovho hrobu. Putovali zväčša suchou cestou a vo viacerých smeroch. V roku 1097 sa vojská zastavili pred bránami Konštantínopolu. Vo všeobecnosti sa uvádza, že cisár Alexios I. Komnenos ich čo najrýchlejšie transportoval na ázijskú stranu.
Alexios I. Komnenos
Platilo to však v prípade tzv. Ľudovej križiackej výpravy a nie pri skutočných rytieroch. Ľudová križiacka výprava alebo známa aj ako výprava chudoby bola organizovaná bezprostredne po povolaní pápeža do zbrane. Na území Francúzska a Nemecka ju organizoval istý Peter Pustovník. Zhromaždil pomerne široké masy, ktoré sa vydali za veľkolepými sľubmi o novom živote v zasľúbenej zemi. Chudoba, ktorá bola minimálne organizovaná a vyzbrojená, putovala cez Nemecko, Uhorsko a Balkán k bráne Konštantínopolu. Počas cesty sa vyskytovali mnohé problémy, ktoré súviseli najmä s rabovaním ľudových križiakov. Uhorský kráľ, napríklad, nechal túto výpravu sprevádzať svojim vojskom až k hraniciam s Byzanciou.
Ľudová križiacka výprava
Prvé vážne konflikty sa odohrali práve pri Belehrade, keď si s početnými húfmi vyhľadovaných vidiečanov nedokázal poradiť Belehradský miestodržiteľ. Alexios I. ubezpečoval Petra Pustovníka a ostatných vodcov výpravy, aby počkali na západných rytierov, pretože proti Saracénom nemali žiadne šance na úspech. Ľudová výprava sa však nezastavila a cisár ich nechal prepraviť na ázijskú stranu, pretože sa obával represií, ktoré by mohli neorganizovaní sedliaci spôsobiť. Výprava napokon skončila svoju púť pri Nikaii, kde bola rozprášená Saracénmi. Muži boli zväčša pobití, ženy a deti predali do otroctva. Tých, ktorí prežili, zobrali byzantské úrady pod ochranu, no všetky svoje zbrane museli vopred odovzdať.
Peter Pustovník - vodca výpravy európskej chudoby
Západní šľachtickí križiaci však pred bránami cisárskeho mesta strávili niekoľko mesiacov. Istý čas trvalo, kým sa zišli všetky vojská zo západnej Európy, no omnoho náročnejšie bolo vyjednať podmienky s byzantským cisárom. Ten si totiž vojsko predstavoval úplne inak. Očakával armádu, ktorá mu zloží sľub poslušnosti a v boji proti moslimom bude jej hlavným veliteľom. K bránam Konštantínopolu sa však dostavilo niekoľko armád s vlastnými veliteľmi, medzi nimi vynikali poprední veľmoži ako napríklad Raimond z Toulouse, Robert z Normandie, Godefroy z Bouillonu, Bohemund z Tarentu, Tankred Galilejský, Štěpán z Blois, Balduin z Boulogne a mnohí ďalší, ktorí určite nehodlali odovzdať velenie armády cisárovi. Cisár ich však nechcel pustiť do ríše, keďže takmer stotisícovú armádu nedokázal ovládať. Bolo to totiž ani nie päťdesiat rokov po veľkej schizme (1054), ktorou sa kresťanstvo definitívne rozdelilo na cirkev východného a západného obradu.
Trasy najvýznamnejších križiackych veliteľov prvej výpravy
Náboženský rozkol bol natoľko silný, že obe strany k sebe zachovávali silnú nedôveru, ba až nenávisť. Kultúrne a vzdelanostne na tom boli lepšie východní kresťania, ktorí sa na západ pozerali zväčša s pohŕdaním. Anna Komnena, dcéra cisára Alexia I., opisuje križiakov vo svojom diele Alexiada (epos spísaný na počesť jej otca), ako odporných barbarov, ktorí sa nevedia správať ani v tej najváženejšej spoločnosti. Nič im nie je sväté, správajú sa ako stádo dobytka a navyše tak aj vyzerajú a páchnu.
Oslobodenie Kristovho hrobu
Križiaci z filmu Kráľovstvo nebeské
Križiakom sa napokon podarilo vyjednať prechod cez konštantínopolské úžiny za cenu obrovských ústupkov. Cisár dostal rytiersky prísľub od každého veliteľa, že križiacke vojská prejdú územím ríše v pokoji a bez násilností. Byzantské vojsko ich bude na ceste do Jeruzalema sprevádzať, malo sa tak diať minimálne po hranice ríše. Napokon sa po niekoľkomesačnom čakaní, ktoré vyvolávalo v križiackych táboroch nepokoje a revolty, armády pohli. Najdôležitejšie však bolo to, že Alexios I. napokon získal vazalský sľub od každého križiackého veliteľa. Zaväzoval ich, aby cisárovi vrátili pôvodné byzantské územia, za čo mali dostať podiel na moci. So Saracénmi sa napokon po prvýkrát stretli vo vážnejšom konflikte pri bránach Nikaie, ktorú dobyli v roku 1097. Saracéni disponovali možno početnejšou armádou, bojovali takmer na domácej pôde, no aj tak nedokázali odolať európskej expanzii. Dôvodov bolo viacero, no vo všeobecnosti sa za ten najvýznamnejší považuje skutočnosť, že Saracéni boli rozorvaní vnútornými konfliktmi a ich postup voči križiakom bol nejednotný a chaotický.
Preto už zakrátko križiaci slávili ďalšie veľké víťazstvá. Postupne dobyli Edessu, Antiochiu, Tripolis, Akkon a ďalšie mestá. Ich postup na Jeruzalem bol sprevádzaný takmer výhradne úspechmi (i keď tieto úspechy často "viseli na vlásku", ako, napríklad, pri obliehaní Antiochie) a kazatelia či kňazi, ktorí vojsko sprevádzali jednoznačne hovorili o tom, že nemôžu prehrať, pretože ich ťaženie je sväté a požehnané Bohom. Križiaci sa však ako svätci ani zďaleka nesprávali. Mestá a územia, ktoré dobyli, nešetrili. Plienili, rabovali, vypaľovali, znásilňovali ale hlavne vraždili všetko a všetkých, čo im prišlo pod ruky.
Nezastavili sa ani pri starcoch, ženách a deťoch. Svoje sľuby cisárovi nesplnili a územia, ktoré obsadili, mu nevrátili. Ba priam naopak. Križiaci vytvorili viacero štátov - kniežatstvo Edessa, Antiochia, Tripolis a napokon po dobytí Jeruzalema (1099) vytvorili aj Jeruzalemské kráľovstvo. Panstvá si križiaci rozdelili medzi sebou a Jeruzalemským kráľom sa napokon stal veľmož Balduin z Boulogne - ako kráľ Balduin I.
Kronikári opisovali pád Jeruzalema ako obrovské jatky. Krv tiekla ulicami niekoľko dní, križiaci vyvraždili takmer celé mesto a nezľutovali sa nad nikým. V horlivej predstave o spravodlivosti svojho počínania sa k domácemu obyvateľstvu správali náramne kruto. Násilnosti páchali nielen na moslimoch, ale aj na ostatných konfesiách, ktoré v tom čase na území Palestíny žili. Nezastavili sa ani pred vraždením jednotlivých odnoží kresťanstva. Títo kresťania zväčša neuznávali autoritu pápeža, čiže v ich očiach ani skutočnými kresťanmi neboli. Križiacke výpravy sú celkom zrejmým príkladom toho, ako sa podarilo Európu sfanatizovať do takej miery, že jej obyvatelia sa míľovými krokmi vzdialili od predstavy skutočného kresťana. Napokon aj samotná myšlienka spravodlivej vojny a snaha o "expanziu násilia" zo starého kontinentu podstúpila počas prvej križiackej výpravy svoju prvú vážnejšiu skúšku. Ako vidno, oba modely skončili neúspechom. Križiacke boje, ale hlavne počínanie križiakov voči bezbranným, sa za spravodlivé určite označiť nemôže. A história ukazuje, že ani križiacke výpravy nedokázali z Európy vyviesť násilie a nastoliť pokoj. Napokon sa však radikálny postoj prvých križiakov postupne začal obrusovať a tí, ktorí do Jeruzalema prichádzali, boli prekvapení, v akom priateľstve kresťania a moslimovia žijú. Križiaci čoskoro pochopili, že udržanie Božieho prímeria je jediný spôsob, ako zachovať kresťanské štáty na Blízskom východe.
