Rozčuľujú ťa nelogické zápletky, toxické správanie hrdinov a povrchné dialógy, no aj tak nedokážeš prepnúť na iný kanál? Tento fenomén, známy ako hate-watching, sa stal neoddeliteľnou súčasťou modernej popkultúry.
Prečo sa dobrovoľne vystavujeme dobrovoľnej konzumácii otravného obsahu a prečo nám tento toxický vzťah s televíznymi programami prináša zvrátené uspokojenie? Odpoveď sa ukrýva na pomedzí biológie, sociológie a predovšetkým ľudskej psychiky, ktorej stránku nám priblížila Naďa Dududová z platformy Ksebe.
Čo je to hate-watching?
Zatiaľ čo niektoré filmy pozeráme pre ich oscarové kvality, iné si zapíname výlučne s cieľom kritizovať ich. Oxfordský slovník definuje hate-watching ako aktivitu sledovania s cieľom získať potešenie z posmievania sa alebo kritizovania.
„Keď sledujeme niekoho, s kým nesúhlasíme, často si zároveň potvrdzujeme vlastné názory a hodnoty. Kritika druhých nám môže na chvíľu priniesť pocit istoty, prevahy alebo spolupatričnosti s ľuďmi, ktorí zmýšľajú podobne,“ hovorí Naďa Dududová z platformy Ksebe.
Ako však uvádza Verywell Mind, je dôležité rozlišovať medzi rôznymi formami takéhoto sledovania a jasne stanoviť hranicu medzi guilty pleasure (previnilým potešením) a skutočným hate-watchingom. Pre lepšiu prehľadnosť si tieto kategórie môžeme rozdeliť:
| Typ sledovania | Hlavná charakteristika | Emócia diváka |
| Guilty Pleasure | Program miluješ, no mierne sa za to hanbíš, alebo to tajíš pred okolím, lebo možno nespĺňa kritériá kvality | Potešenie, pocity viny |
| So bad it's good (Také zlé, až je to dobré) | Dielo je tak nekompetentne natočené, až je to vtipné | Úprimný smiech, ocenenie absurdity |
| Hate-watching | Úmyselné sledovanie obsahu, ktorý v nás vyvoláva zlosť či pohŕdanie | Hnev, pocit nadradenosti |
Ako pre HuffPost vysvetlil komunikačný expert Hollis Griffin, kľúčový rozdiel medzi Takým zlým, až je to dobré a objektom Hate-watchingu je v naivite tvorcov. Kým filmy ako Scary Movie či The Room si nekladú nároky na serióznosť, seriály priam stvorené na hate-watching (ako napríklad Emily in Paris, The Idol či často skloňovaná tretia séria Euphorie) sa často berú smrteľne vážne.
„Je to ako ochutnať zlé jedlo a potom nútiť ostatných, aby ho tiež skúsili, pretože nemôžete uveriť tomu, čo ste práve zjedli. Sme trénovaní tak, aby nám chuť zlého jedla imponovala,“ vysvetlil moderátor podcastu So Bad It's Good with Ryan Bailey.
Prečo to tak radi sledujeme?
Z logického hľadiska nedáva zmysel tráviť čas niečím, čo nás hnevá. Avšak z hľadiska biológie je to iný príbeh. Klinický psychológ JR Ilagan v rozhovore pre magazín Vice vysvetľuje, že hnev a odpor sú silné emocionálne reakcie. Keď ich prežívame, mozog vylučuje serotonín, dopamín a oxytocín. Hoci to znie paradoxne, cítiť hnev nám fyziologicky robí dobre.
Potvrdzuje to aj Naďa Dududová z platformy Ksebe: „Často ide o spôsob, akým sa prostredníctvom druhých stretávame s časťami seba samých. Ľudí prirodzene priťahuje to, čo v nich vyvoláva silnú emocionálnu odozvu, pretože práve intenzívne emócie signalizujú, že sa dotýkame niečoho osobne významného. Niekedy nás fascinujú ľudia, ktorí bez zábran robia to, čo si my sami nedovolíme, inokedy nás rozčuľujú postoje alebo vlastnosti, ktoré vnímame ako ohrozenie našich hodnôt či predstavy o tom, aký by svet mal byť.“
Ako dodáva, hate-watching nám umožňuje bezpečne skúmať vlastné hranice, predsudky, neistoty či potláčané túžby bez toho, aby sme si ich museli priamo uvedomiť. Paradoxne preto niekedy neostávame pri obrazovke napriek nepríjemným pocitom, ale práve kvôli nim, pretože nám poskytujú psychologicky zaujímavý kontakt so sebou samými.
Môže ísť o pocit nadradenosti?
Teória sociálneho porovnávania hovorí, že vlastnú hodnotu posudzujeme porovnávaním sa s inými. Ako vysvetľuje Dr. Ruan, sledovanie ľudí, ktorých považujeme za podradných intelektuálne alebo morálne, nám dodáva vo svojej forme príjemný pocit.
Tento faktor spomína aj Elizabeth Cohen z West Virginia University. Upozorňuje, že hate-watcheri často neberú veci s rezervou, ale aktívne hľadajú dejové trhliny a produkčné chyby. Smejeme sa z naivity hlavnej hrdinky a potľapkávame sa po pleci, akí sme my sami bystrí.
„Niekedy nás navyše na druhých najviac dráždia vlastnosti alebo správanie, ktoré sa dotýkajú našich vlastných citlivých miest. Práve preto sa k takémuto obsahu opakovane vraciame, aj keď tvrdíme, že ho nemáme radi,“ vysvetľuje Naďa Dududová z platformy Ksebe.
Justin Owen Rawlins dodáva, že hate-watching často slúži ako prvý signál potreby spoločenskej zmeny. Dnes očakávame, že televízia bude reflektovať komplikované témy, akými sú rasizmus či nerovnosť medzi sociálnymi vrstvami. Keď však dostaneme produkt plný naivity, ako seriál o americkej marketingovej expertke v Paríži, cítime obrovské nutkanie tento privilegovaný svet kritizovať.
Spojení v nenávisti
Hate-watching by bol len polovičnou zábavou, keby sme ho praktizovali osamote. Podľa Vice majú odborníci jasno: klebety sú veľmi často lepidlom, ktoré drží spoločnosť pohromade.
„Keď spoločne kritizujeme ten istý seriál, influencera či verejnú osobu, nevymieňame si len názory, ale zároveň si potvrdzujeme spoločné hodnoty a vytvárame pocit „my“ proti „tomu druhému“. Sociálne siete tento mechanizmus ešte posilňujú, pretože okamžite ponúkajú spätnú väzbu vo forme lajkov, komentárov či súhlasných reakcií,“ hovorí Naďa Dududová z platformy Ksebe.
Kedy zábava končí?
Ako varuje Dr. Ruan, ak trávime príliš veľa času posudzovaním iných, začneme tento kritický pohľad projektovať aj na seba. Stávame sa presvedčenými, že svet rovnako prísne posudzuje nás, čo vedie k strachu a k úzkosti z výsmechu.
„Problém nastáva vtedy, keď sa spoločná identita buduje predovšetkým na zosmiešňovaní alebo odmietaní druhých. Takéto komunity síce môžu krátkodobo posilňovať pocit spolupatričnosti, no zároveň môžu podporovať polarizáciu a znižovať schopnosť viesť rešpektujúci dialóg s ľuďmi, ktorí majú odlišný názor,“ opisuje psychologička Naďa Dududová z platformy Ksebe.
Ako to premeniť na niečo užitočné?
Hate-watching nie je z definície zlý. Je to len zrkadlo našich vlastných preferencií, strachov a potrieb. Ak dokážeš nájsť balans a nebudeš tráviť každý jeden večer prskaním na nevinné postavy vo filmoch či seriáloch, nie je dôvod na paniku.
Keď pri najbližšom sledovaní reality show pocítiš nával hnevu či nadradenosti, môžeš si skúsiť zapísať, čo by si dokázal spraviť lepšie a prijať vlastnú výzvu. Premeníš tak frustráciu na kreatívnu energiu.
Niekedy sme proste len unavení, znudení a potrebujeme niečo cítiť. Aj keď je to len pobúrenie nad tým, že v Paríži pijú šampanské zo zlých pohárov.
