Odborníci sa intenzívne snažia minimalizovať extrémne fyzické i psychické dopady, ktoré má cestovanie mimo našej planéty na ľudský organizmus. Ukazuje sa totiž, že naše telá na pobyt v kozme nie sú stavané.
Posádka historickej misie Artemis II sa úspešne vrátila na Zem po tom, čo prekonala vzdialenosť viac ako 400-tisíc kilometrov a dostala sa až na odvrátenú stranu Mesiaca. S pribúdajúcimi úspechmi a plánmi na čoraz dlhšie vesmírne lety sa však do popredia dostáva zásadný medicínsky problém, píšu EuroNews.
Najväčšiu záťaž pre organizmus predstavuje dlhodobá absencia zemskej príťažlivosti. Nízka gravitácia vedie k rapídnemu úbytku hustoty kostí, pričom astronauti počas typickej polročnej misie strácajú každý mesiac 1 až 1,5 percenta kostnej hmoty.
Beztiažový stav zároveň spôsobuje neprirodzený presun telesných tekutín smerom k hlave. Tento jav môže vyvolať zhoršenie zraku a nebezpečné zvýšenie vnútrolebečného tlaku, čo medicína označuje ako neuro-okulárny syndróm spojený s vesmírnymi letmi.
Absencia bežnej gravitácie negatívne ovplyvňuje aj kardiovaskulárny systém, pričom s dĺžkou misie stúpa riziko vzniku krvných zrazenín, srdcových arytmií či abnormálne nízkeho krvného tlaku.
Život na obežnej dráhe si vyžaduje aj radikálnu zmenu denných návykov. Vo vesmíre nefunguje bežné striedanie dňa a noci. Astronauti na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice zažijú v priebehu dvadsiatich štyroch hodín až šestnásť východov a západov slnka, čo extrémne narúša ich spánkové vzorce a prirodzené rytmy.
Okrem tvrdej fyzickej skúšky predstavujú vesmírne misie aj obrovskú výzvu pre duševné zdravie. Neustála izolácia, ponorková nemoc a vedomie miliónov kilometrov prázdnoty medzi loďou a domovom môžu u posádky kedykoľvek vyvolať úzkosti, depresie či prudký pokles morálky.
