Chceme žiť lepšie? Nežime v strachu. Dobre si vyberajme, čoho sa bojíme.
Kedy ste sa naposledy báli? Myslím, naozaj báli, nie pri horore. Mali ste reálny dôvod alebo to bola len paranoja? Jasné, bojíme sa o svoje deti či rodičov. Ženy sa boja ísť večer po ulici. Máme obavy z budúcnosti. Málokto z nás však našťastie prežil existenčný strach, keď išlo o život.
Kladiete si niekedy otázku, ako by ste sa zachovali v hraničnej situácii? Ja hej – či by som napríklad zachraňovala niekoho z horiaceho auta. Zamrzla by som, ak by mi dal niekto nôž pod krk? Nepoznám odpoveď.
O strachu premýšľam v poslednom čase veľa. Tento týždeň som sa vrátila z Kyjeva a stále sa ma niekto spýta, či som sa bála. Nebála. Kyjev sa totiž pred rokom ubránil ruskému útoku. Šanca, že ma tam zabije Rus, je podobná pravdepodobnosti, že ma na Slovensku zabije opitý šofér.
Je to úplne iné ako na začiatku vojny. Vtedy som si musela siahnuť na dno komfortnej zóny. Nikto totiž netušil, čo bude. Môže tam Rusko hodiť špinavú bombu? Môžu obkľúčiť mesto? Môžu rakety zasiahnuť môj hotel? Nespalo sa mi práve dobre. Doteraz si pamätám, ako som sa pred cestou išla zrelaxovať na jogu, no len som sa tam v strese šmýkala po studenom pote.
Strach je normálny. Nie je normálne nebáť sa
Veľa ľudí nerozumie, načo sa na Ukrajinu trepem. Rodina sa bála. Lenže ja som proste cítila, že to je správne. Ak je niečo správne, vždy to cítime. Nato, aby sme porazili strach, sa nemusíme vybrať do vojny. Je to téma z našich denných životov. Stačí ísť na pracovný pohovor, ťažkú skúšku alebo – na rande.
Bojíme sa, že zlyháme, že nás niekto odmietne, že nebudeme dosť dobrí. Občas sa bojíme zamilovať sa alebo povedať pravdu. Bojíme sa vytŕčať z davu. Čo povedia ľudia?! Platí pravidlo, že kým neprekonáme obavy, neposunieme sa nikam, nezískame nič. Stagnujeme.
Napríklad čo dá dieťaťu do života úzkostlivý rodič, ktorý mu nič nedovolí, lebo sa bojí? Ako sa žije so žiarlivým partnerom, ktorý vás nikam nepúšťa? Strach sa často falošne maskuje za cnosť alebo lásku (alebo aktuálne za akýsi mier).
Mám pocit, že so strachom pracujeme málo, že nad ním nepremýšľame. Chceme sa ho len rýchlo zbaviť tým, že mu ustupujeme. Vyhýbame sa tomu, čo je správne, len aby sme si zachránili zadok. Lenže zbabelé rozhodnutia nie sú vždy tie najbezpečnejšie.
Štyridsaťtisíc mužov podpísalo nejaký papier, že by odmietli bojovať. Nesúdim ich – odhliadnuc od faktu, že naleteli hoaxu. Možno majú rodiny alebo pocit, že by bojovali za Matoviča. Možno spanikárili. OK. Podstatná je iná vec.
Oni si pozornosť nezaslúžia. Neriešme tých, ktorí sa vzdajú už v čase mieru. Nelamentujme nad nimi, odvádzame tým pozornosť od podstatného – od ľudí s odvahou. To oni majú byť na očiach, oni majú byť normál a vzor. Hrdinov je veľa a v rôznych oblastiach, len často zaniknú v balaste negatívnych správ.
Hrdinstvom je podľa mňa už len vyjsť z mlčiacej väčšiny, jednou vetou sa postaviť sebavedomému konšpirátorovi na rodinnej oslave. Odvaha je zastať sa slabšieho a neprizerať sa zlu – v električke, v škole, na ulici aj vo svete.
Chceme žiť lepšie? Nežime v strachu. Dobre si vyberajme, čoho sa bojíme. Vyberajme si na základe kvalitných informácií, nie ledabolo z internetu. Nepanikárme, skúsme náš strach vypočuť, pracovať s ním a občas ho aj poraziť. Je jedno, či vo vojne alebo v láske. Áno, strach je základný inštinkt, môže nám zachrániť krk, ale často z nás môže spraviť len slabochov.
