Viete, čo je na prehrách zaujímavé? Zoberú nás na miesta, kam by sme sami nikdy nešli.
Spomínam si na jeden svoj veľký pohovor. Do Národnej banky hľadali prekladateľku. Mala som dobrú kvalifikáciu, len mi chýbalo zhruba päť rokov ďalšej praxe. Dostala som sa do druhého kola – a tam som pohorela.
Dodnes mám v pamäti, ako som pre to revala do telefónu na električkovej zastávke. Tú prácu som naozaj chcela. Žiadne iné ponuky sa mi nepáčili, a keď sa mi náhodou páčili, nepáčila som sa ja im.
Cítila som sa odmietnutá a neschopná. Začala som o sebe pochybovať. Hodím sa vôbec na niečo? Do reportérskej roboty som sa nehrnula. Chcela som zostať v komfortnej zóne.
Čoskoro však hľadali redaktora v rozhlase. Pozvánku som dostala aj ja, no išla som len preto, aby som ich neurazila. Ani na moment som nezvažovala, že to zoberiem. Lenže vycítili vo mne talent a ten pohovor zmenil môj život dosť výrazne.
Občas premýšľam, ako by som žila teraz, ak by ma pred desiatimi rokmi vzali na vytúženú pozíciu v banke. Možno by som stále prekladala ekonomické texty. Bola by to super práca, no určite nie pre mňa.
V živote sa často ocitáme v situácii, keď sa nám niečo dôležité nepodarí. Nevezmú nás na vysokú školu, prehráme dôležitý zápas, frajerka si nájde niekoho iného, nedarí sa nám schudnúť alebo sa nám nedarí zarobiť dosť peňazí na dôstojný život. Bez ohľadu na to, že sa tu všetci tvárime bohovsky úspešne, neexistuje človek, ktorý ešte nespadol na hubu. Sem-tam prehrávame všetci a na rôznych frontoch. A občas aj dlhodobo. Len to maskujeme.
Niektoré prehry mi pomohli na sebe naozaj dosť zapracovať a prehru zvrátiť na víťazstvo. Brala som to presne ako z motivačných príručiek – ako výzvu. No nie všetky prehry sú také.
Niektoré ciele jednoducho nikdy nedosiahneme, a to bez ohľadu na veľkosť našej motivácie. Umením je včas rozoznať, ktoré to sú. Občas proste rúbeme príliš vysoko alebo na zlom mieste. Len matne si už spomínam, ako som sa chcela stať opernou speváčkou. Spievať som síce vedela slušne, no na takúto kariéru som nemala talent. Treba hľadať ďalej a nájsť niečo, v čom budeme naozaj dobrí.
Viete, čo je na prehrách zaujímavé? Zoberú nás na miesta, kam by sme sami nikdy nešli. Sú ako výhybka. Preradia nás na inú koľaj. Najskôr netušíme, kam vedie, no destinácia je vybratá špeciálne pre nás. Zlyhania nás nasmerujú k zážitkom a ľuďom, ktorí by v našom živote inak neboli, no dávajú v ňom veľmi jasný zmysel.
Až keď prehrávame, ukáže sa, akí sme. Keď som bola malá, často som nedokončila partiu šachu, v ktorej som videla blížiaci sa mat. Figúrky som rozhádzala s hnevom okolo seba, aby som nemusela byť vystavená nezvratnej potupe. Niekto búcha do stola, niekto plače v kúte, obviňuje seba alebo iných, niekto bojuje. Aj prehrávať sa treba naučiť. Dobre si všímajte, ako sa správajú ľudia, keď tým prechádzajú. Mnohí z nich sú ešte stále deti.
Prvú vec, ktorú treba pochopiť, je, že prehry sú jednoducho súčasťou normálneho života. Akceptujme ich! Nevysmievajme sa, nešikanujme za ne ľudí, nechajme im čas prehry spracovať a začať niekde inde. Tam, kde ich výhybka zavedie.
Výhra nás nenaučí takmer nič. Je len príjemná a „boostuje“ nám ego. No zlyhania z nás robia ľudí hlbších, skúsenejších a možno aj empatickejších. Ak vieme, ako bolia, vieme s nimi pomôcť iným. Ukazujú nám, ako si vážiť veci, ktoré výhrou sú – len my ich berieme ako samozrejmosť.
