Šialená a desivá história, alebo fakty, ktoré vás v škole radšej nenaučili

Počas života ľudí na zemi sa stalo nespočetné množstvo udalostí, ktoré ovplyvnili svet do takej podoby, v akom dnes žijeme. O tých najvýznamnejších sme sa samozrejme učili na hodinách dejepisu, no ruku na srdce, až na pár výnimiek sme sa nudili a učivo nám bolo podané nie zrovna najlepším spôsobom. Preto ak máš rád rôzne pikošky a zaujímavosti z čias minulých alebo si jednoducho milovník histórie, si na správnom mieste. Užívatelia redditu sa totiž podelili s nami o svoje neobvyklé znalosti histórie, ktoré vás teda nudiť určite nebudú. Dnes sa pozrieme na ďalších sedem faktov, ktoré v školských učebniciach určite nenájdete a pravdepodobne si o nich ani nevedel. A pri niektorých prípadoch je asi aj dobre, že sa v nich nevyskytli.

Ak si zmeškal prvý diel, určite to naprav a klikaj sem.

Denník Anny Frankovej jej otec pre jej chúťky radšej upravil

Annelies Marie Franková bola nemecké dievča židovského pôvodu, ktoré sa spolu so svojou rodinou skrývalo počas druhej svetovej vojny v Amsterdame, ale tesne pred koncom vojny padlo za obeť nacistickému vyvražďovaniu. Jedným z krásnych okamihov v Anninom neustále napätom živote bol darček, ktorý dostala k 13. narodeninám - denník. Začala si do neho zapisovať udalosti od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944. Zachytáva v ňom všetky udalosti, ktoré sa okolo nej dejú, rovnako ako aj jednotvárne dni v ich úkryte. Po tom, čo v marci 1944 začula v dánskom Slobodnom rádiu Oranje, vysielajúcom z Veľkej Británie, výzvu, aby občania poskytli svoje denníky pre povojnovú zbierku, ktorá mala slúžiť na historické účely, svoj denník začala prepisovať do podoby knihy. Počas desiatich týždňov (10. máj – 4. august 1944) tak prepísala podstatnú časť svojho denníka - stihla pripraviť 324 strán svojej novej knihy. Denník sa končí zápisom, ktorý urobila len pár dní pred tým, ako ich objavili nemeckí vojaci. Jej denník zostal v úkryte, kde ho objavila Mep Giesová a schovala ho. Keď sa Otto Frank po oslobodení vrátil do Amsterdamu, odovzdala mu Mep denník jeho dcéry. Ten spravil z neho niekoľko kópií, ktoré rozoslal ich rodine. Neskôr jej denník upravil do knižnej podoby a v júni 1947 kniha prvýkrát vyšla v Holandsku. Jej otec však hral pri zverejnení knihy oveľa väčšiu úlohu. Keď si totiž prečítal originálnu verziu jeho dcéry, musel byť v poriadnom šoku. A to hlavne kvôli úchylkám Anny. V čase jej ukrývania sa v úkryte bola totiž v pubertálnom veku, a tak skúmala svoje telo. Poznatky o masturbácii či menštruácii boli pre jej otca až príliš, čo je celkom logické, keďže nechcel, aby si jeho mŕtvu dcéru pamätali ľudia ako niekoho, kto sa počas skrývania pred nacistami sexuálne uspokojoval.

Najagresívnejší prezident šéfoval Spojeným štátom americkým

Andrew „Starý biely orech“ Jackson bol siedmy prezident Spojených štátov v rokoch 1829 – 1837. Bol považovaný za národného hrdinu, keď porazil Britov v roku 1815 v bitke pri New Orleans. Potom bojoval vo vojnách proti Creekom a Seminolom, ktorí útočili na Floridu a v roku 1819 sa stal jej vojenským guvernérom po tom, ako ju dobyl a pripojil ku Spojeným štátom. Bol posledným prezidentom, ktorý nastúpil do svojho úradu ako vojenský veterán, bojujúci vo vojne za nezávislosť. Počas svojho života toho zažil neskutočne veľa, už  napríklad ako dieťa sa zúčastnil americkej vojny za nezávislosť a už vo svojich 15-tich rokoch bol považovaný za ostrieľaného veterána. Jeho celá rodina zomrela či už pred, alebo počas vojny, a tak bol Andrew sirotou. Prejdime však k jeho vášni, teda bitkám a celkovo násilu (s/o teku). Povráva sa, že počas svojho života v súboji jeden na jedného zabil viac než 40 protivníkov. Raz dokonca dovolil svojmu súperovi, aby ho ako prvý postrelil, ani toto mu však nebránilo k zisku ďalšieho víťazstva a po inkasovaní rany to okamžite namieril na svojho súpera a poslal ho do večného spánku. Jeho prezývka bola taktiež perfektná, hovorili mu Old Hickory (starý biely orech). Je to z dôvodu, že pri chôdzi využíval paličku, ktorá teda bola zhotovená z bieleho orecha a pomocou nej mlátil svojich oponentov jedna radosť. Nečudo teda, že Andrew Jackson bol prvým americkým prezidentom, na ktorom bol vykonaný prvý pokus o atentát. Old Hickory však nie je žiadna padavka a pokus o vraždu prežil. Ba čo viac. Jackson sa zúčastnil na pohrebe a muž menom Richard Lawrence sa k nemu priblížil a vystrelil z pištole. Tá však zlyhala, no Lawrence vytiahol druhú pištoľ a tá tiež zlyhala. Miesto toho, aby prezident bežal alebo sa skryl, zaútočil na svojho atentátnika svojou paličkou. Andrewovi pomocníci ho museli z atentátnika dávať dole, inak by ho ubil k smrti.

Na záver jeden jeho úprimný citát: "My only two regrets are that I didn't shoot Henry Clay and I didn't hang John C. Calhoun."

Generál, ktorého chceli mŕtveho aj jeho vlastní muži

Alkibiadés bol významný aténsky štátnik, rečník a aj generál. Bol posledným vyznamným členom aristokratickej rodiny Alkmeónovcov, ktorá po skončení peloponézskej vojny stratila svoju rolu. Alkibiadés zohral dôležitú úlohu v druhej polovici konfliktu, kedy pôsobil ako demokratický politik, strategický poradca v Sparte a veliteľ aténskej flotily. V priebehu vojny dokonca častokrát zmenil strany, napriek tomu patrí medzi najväčšie osobnosti aténskej histórie. Počas už spomínanej peloponézskej vojny bol teda aj generálom Atén a tie chystali útok na Syrakúzy, ktoré boli spojencom Sparty. Toto mesto bolo naozaj výborne opevnené, napriek tomu sa však noc pred podniknutím výpravy Alkibiadés netúžil dostatočne pripraviť, neskutočne sa nudil, a tak sa rozhodol pre netradičnú zábavku. Rozhodol sa, že posvätným sochám boha Hermesa odsekne mužské prirodzenie, keďže mu to v danom momente prišlo vtipné. Ráno sa teda vybrala armáda pod jeho vedením do Syrakúz, v polovici cesty bol však samotný vtipálek povolaný naspäť, aby čelil trestu za svoju nočnú zábavku. Zdalo sa teda, že z tohto sa rozhodne nevyvlečie, no stalo. Uprostred noci sa sám vybral do Syrakúz, aby ich varoval o blížiacom sa útoku. To Atény samozrejme ešte viac nahnevalo, no medzitým bol Alkibiadés už u ďalšieho nepriateľa, v Sparte. Tu to však neskončilo. Našli ho, ako si to rozdáva s miestnou devou (hovorí sa dokonca o samotnej kráľovnej), a tak sa dostal do situácie, kedy ho chceli zabiť aj Atény, aj Sparta. Musel teda znova utiecť, ocitol sa v Perzii, kde sa dostal hneď do vysokej pozície.

Neužíval si si s mužom? Potom by si bol v starovekom Ríme divný

Mali sme tu historické Grécko, dajme si teda aj dva zaujímavé fakty zo starovekého Ríma. Ak by ste boli v tomto období senátorom alebo len jednoducho bohatým a vplyvným mužom, bolo úplne normálne mať v takomto prípade mužského milenca. Tí, čo ho nemali, boli jednoducho považovaní za čudákov. V tom "správnom" prípade však platili aj isté pravidlá. Zasúvať svoje náradie ste museli vy, inak by ste boli taktiež považovaní za divného.

Odporúčané

KVÍZ: Spomeň si na hodiny dejepisu. Ako dobre si pamätáš prelomové objavy a vynálezy? 21. apríla 2024, 10:00

Druhá pikoška sa týka Juliusa Caesara, o ktorom toho vieme vďaka dejepisu mnoho, no toto vás určite nenaučili. Keď bol Julius ako mladý muž v námorníctve, zajali ho piráti. Po vyplatení výkupného im sľúbil, že jedného dňa ich nájde a každý jeden zomrie. Prešlo päť rokov a čo čert nechcel, Caesar ich naozaj našiel. Zajal ich, zobral naspäť výšku svojho výkupného a následne ich všetkých do jedného ukrižoval pozdĺž gréckeho pobrežia, aby ukázal svoju silu. Darmo, s Caesarom sa neoplatilo zahrávať. Dokonca sa povráva, že viac ako samotný únos ho nahnevala požadovaná výška výkupného. Dotklo sa ho, že piráti požadujú za jeho prepustenie príliš málo peňazí.

Nemecký tyran, ktorého sa báli aj jeho spolupracovníci

Schutzstaffel (známejšia pod skratkou SS) vo voľnom preklade ochranný oddiel, bola paramilitantná zložka nacistickej strany NSDAP v rokoch 1925 - 1945. Organizácia ako ozbrojená zložka nacistickej strany v Nemecku a na okupovaných územiach bola zodpovedná za represie a zločiny proti ľudskosti. Kontrolovala organizácie nemeckej polície, hlavne bezpečnostnej polície a spravodajskej služby Sicherheitsdienst (SD). Na jej čele stál Heinrich Himmler. Po kapitulácii nacistického Nemecka v roku 1945 bola rozpustená a zakázaná.

Obzvlášť krutá bola hlavne jedna zložka SS, konkrétne 36. divízia Waffen SS. Na jej čele bol Oskar Paul Dirlewanger, ktorý bol okrem iného aj pedofilom a psychicky chorým človekom, o čom vás presvedčia aj nasledujúce informácie. Oskar a jeho muži boli dokonca tak desiví a krutí, že ich dokonca vyšetrovala samotná SS. Medzi ich záľuby patrilo znásilňovanie detí, taktiež ich pálili zaživa alebo ich živých hodili hladovým psom a tí sa už o ne postarali. Obzvlášť krutý je hlavne masaker vyše 500 detí, kedy si dal Oskar záležať, aby každé jedno zomrelo. Pri tomto obrovskom počte však taktiež prikázal, aby jeho podriadení šetrili nábojmi a zvyšné deti tak boli ukrutne zavraždené bajonetom. Oskar má na svedomí tisícky obetí, na jeho ďalšie otrasné činy sa pozrieme v samostatnom článku.

Ruská cárovná, ktorá musela vidieť mužské prirodzenie naozaj všade

Katarína II., nazývaná Veľká, bola ruská imperátorka („cárovná“) z rodu Anhalt-Zerbst, ktorá vládla od 28. júna 1762 do svojej smrti. Okrem iného bola Katarína poriadne nadržaná. Dokonca si najala služobníčku, ktorá mala na rôznych party vybrať príťažlivých chlapcov a následne ich sexuálne otestovať, aby zistila, či sú to vhodní kondidáti pre samotnú cárovnú. Za zmienku stojí aj na mieru zhotovený nábytok, ktorý by ste vo svojej domácnosti určite mať nechceli. Stoly či stoličky boli precízne vyrobené z dreva a hlavne ich dekorácia stála za to. Boli ozdobené mužským prirodzením, ženskými roztiahnutými nohami, ženskými ústami, ktoré dávali fajku a podobnými skvostami. To všetko pozlátené, lebo zlatý penis je predsa najlepší penis. Veď fotografie nižšie vám ukážu, aká úchylná bola Katarína II. 

Mozart sa vedel poriadne vyhrať s názvom jeho kánonu

Wolfgang Amadeus Mozart bol klasicistický hudobný skladateľ. Mozartovo dielo najlepšie vystihuje povahu hudobného klasicizmu. Vyznačuje sa celkovou priezračnosťou, melodickým bohatstvom, vyváženou inštrumentáciou a formovou brilantnosťou. Táto hudba je nenáročná na počúvanie, ale pre interpretov predstavuje nemalý problém. Mozart obľuboval rýchle tempá a durové tóniny. Jeho hudba je živá, radostná, hravá, v pomalých vetách príjemne meditatívna, ale vždy zrozumiteľná. S niektorými názvami jeho výtvorov sa ale riadne pohral a za zmienku stojí hlavne kánon, ktorý nesie názov Leck mich im Arsch, teda Vylíž mi prdel. Ide o trojdielny šesťveršový kánon B-dur. Počas Mozartovho života nebolo zverejnené, až jeho vdova ho zaslala lipskému vydavateľstvu.