Chlapec z bohatej rodiny šikanoval dievča. Doplatila na to ona, iný spôsob neexistoval, hovorí učiteľka Zdena

Zdenka Ružičková odučila za svoju kariéru tisícky detí. Na základnej škole zažila príbehy, o ktorých by sa dali písať knihy. Videla, ako sa za štyri dekády menilo školstvo. Bohužiaľ, prevažne k horšiemu. „Nejde len o platy, učiteľ stratil v spoločnosti kredit. Samozrejme netvrdím, aby sme z učiteľov robili modly, no vytratila sa prirodzená úcta,“ hovorí učiteľka.

Spočiatku učila predovšetkým ruštinu, no bavila ju angličtina. V roku 1979 ju začala učiť na základnej škole, bola to však rarita. Dnes je to úplne opačne, na základke ruštinu už takmer nepočuť. „Keď som nastúpila, deti mali k autorite úctu. Vzájomný rešpekt medzi rodičom a učiteľom bol samozrejmosťou. Rodičom záležalo na tom, že dieťa po škole musí mať „chleba v rukách“. Dnes je to oveľa horšie, chýba akákoľvek disciplína,“ hovorí.

Kedy ste začali učiť?

Prakticky hneď po vyštudovaní som začala učiť na základnej škole v Ružomberku. Učila som jazyky, ruštinu a angličtinu. Samozrejme, v tej dobe sa preferovala ruština. Popri ruštine mi dali učiť pestovateľské práce. Postupne som začala učiť aj angličtinu, no bol to len nepovinný predmet. Bolo to štýlom pokus a omyl, keďže sme k angličtine nemali žiadne učebnice. Začínať v tej dobe s angličtinou bolo veľmi ťažké.

Ako ste sa k tomu dostali?

Najskôr som nechcela učiť. Chcela som sa stať archeologičkou. Doba bola však taká, aká bola – preferovali sa deti ľudí, ktorí boli na určitej pozícii. Na archeológiu ma napokon nezobrali. Rozhodla som sa teda, že budem učiť. Jazyky ma bavili, bola to teda jasná voľba. Pedagogiku som vyštudovala v roku 1979 a hneď som nastúpila.

Viete, koľko ste za tie roky odučili detí?

Obrovské množstvo (smiech). Tisícky detí. Keď som začala učiť, mala som triedy s 30 až 35 deťmi. Keď stretnem svojich bývalých žiakov, sú to štyridsiatnici, rodičia. 

Mali vtedy žiaci o angličtinu záujem?

 Áno, veľký, no angličtina bola tabu. Riaditeľka na škole, kde som učila, však bola naklonená, aby sa anglický jazyk na škole učil. Chcela, aby škola napredovala. 

Dnes to je svetový jazyk, rozprávať anglicky je samozrejmosťou. Kedy nastal „boom“ a angličtina začala prenikať do učebných osnov?

Až príchodom Gorbačova. Dovtedy bola angličtina skôr výnimka, ako pravidlo. 

Dokedy ste na základnej škole učili ruštinu?

 Ono sa to akoby vymenilo v roku 1989. Vznikol voči ruštine akýsi odpor, ľuďom začala byť nepríjemná. Priestor dostali iné jazyky.

Keďže učíte od roku 1979, školstvo sa vám prakticky menilo pred očami. 

Každý odbor vrátane školstva sa za ten čas výrazne menil. Škola žiakom dávala užitočné základy, nadobudnuté skúsenosti vedeli uplatniť v praxi. Dnes to tak už často nie je a máme možnosť vidieť zavádzať to, čo bolo v minulosti samozrejmosťou – duálny systém. Ak by som to mala zhodnotiť na základe vlastných skúseností, mali sme kvalitnejšie školstvo v porovnaní s dneškom. Nechcem však tvrdiť, že dnes je všetko zlé, vznikli kvalitné programy, zo zahraničia sme postupne prebrali efektívne metódy výučby. 

Bili učitelia deti? 

Čo počúvam, je to pre dnešných rodičov obrovský strašiak (smiech). Ja som takéto formy trestu nepoužívala, maximálne som potiahla za pramienok vlasov. V mojom okolí to taktiež nebolo bežné. Nezažila som to ani ako dieťa. 

Mali v minulosti žiaci či rodičia väčšiu úctu k učiteľom?

Keď som nastúpila, deti mali k autorite prirodzenú úctu. Vzájomný rešpekt medzi rodičom a učiteľom bol samozrejmosťou. Rodičom záležalo na tom, že dieťa po škole musí mať „chleba v rukách“. Deti boli v minulosti vychovávané tak, aby boli pripravené do života. Ak by som to mala zhrnúť, boli vychovávané k pokore a k úcte.

V rámci vzdelania dnes majú deti oveľa väčšie možnosti, ako to bolo v minulosti.

Dnes to je horšie?