Namiesto diskusie sa predstavitelia generácie snehových vločiek rozplačú a nedokážu čeliť tvrdej realite.
Miesto argumentovania alebo kritického myslenia reagujú dramaticky alebo prehnane emociálne. Je pre nich typická extrémna citlivosť a zameranie samých na seba. Nastupujúca generácia snehových vločiek čelí kritike, pretože diskutovať s ňou sa dá veľmi ťažko. Miesto toho jej hrozí skôr veľká trauma.
Web Českého rozhlasu opísal prax na amerických a britských univerzitách. Na náboženských prednáškach dostanú študenti upozornenie, že môžu obsahovať násilné prvky. A archeológovia sa zase musia zmieriť s tým, že uvidia kostry. Takáto prax však čelí kritike, pričom odborníci hovoria o generácii snehových vločiek, trpiacej prehnanou citlivosťou. Pre rozhlas.cz ju bližšie priblížil Petr Lupač z Karlovej univerzity.
„Termín generácia snehových vločiek má jednak odkázať k predstave jedinečnosti, ktorú so sebou príslušníci tejto generácie majú niesť, a jednak ku krehkosti, pokiaľ sa stretnú s nejakým iným názorom alebo niečím, s čím nesúhlasia, a majú problém sa s tým vyrovnať,“ vysvetlil Lupač.
Podľa profesora Lupača je v súčasnosti miera individualizmu a ohľadu na seba výraznejšia aj kvôli sociálnym sieťam. Deti majú väčšiu slobodu vo výbere komunikačných partnerov a nie sú tak často konfrontované s niečím, s čím nesúhlasia. Skôr sa zameriavajú na niečo, čo im ich názory kvituje. Profesor zároveň pripomína, že takto zjednodušene nemožno onálepkovať celú generáciu.
No nie je žiadnym tajomstvom, že čoraz viac mladých ľudí reaguje na spravodajské informácie či sociálne otázky až príliš prehnane a dramaticky. Často pritom nechýba ani plač.
Termín snehové vločky pozná aj cambridgeský slovník. Uvádza sa v ňom, že odkazuje na typ mladých ľudí, ktorí sa dokážu podľa ostatných príliš ľahko rozrušiť alebo uraziť. Tento výraz pozná aj výkladový slovník Collins English Dictionary. Medzi uchádzačmi o jeho slovo roka 2016 bolo aj súslovie generácia snehových vločiek. Podľa neho sa takto označujú ľudia menej odolní ako prechádzajúce generácie.
Denník The Sun v súvislosti s prehnanou citlivosťou pripomína prípad akademičky Claire Foxovej. Na jednej prednáške načrtla, že znásilnenie nemusí byť tým najhorším, čo sa môže v živote ženy prihodiť. Miesto diskusie ostali prevažne ženské poslucháčky také vydesené, že začali plakať a hromadne sa objímať.
Generácii snehových vločiek však vo veľkom nahrávajú aj prestížne univerzity. V niektorých z nich, vrátane tej v Oxforde, sa totiž objavili akési opatrenia na bezpečný priestor. Majú ochrániť študentov pred ujmou na ich duševnom zdraví počas debát alebo keď sa stretnú s niečím nepríjemným. Výraz bezpečné priestory, ktorý sa stal už súčasťou slovnej zásoby generácie snehových vločiek, však presahuje aj hranice univerzít. Takéto miesta si môžu precitlivení mladí dospelí nachádzať aj na festivale, aby v ňom unikli pred pocitmi strachu. Výborne a trefne to vysvetlil Tom Bennett, expert na výchovu.
„Deťom trochu chýba očkovanie proti krutej realite. Keď prídu na univerzitu, pravda ich premôže. Niet divu, že hľadajú akýsi bezpečný priestor, pretože neunesú pravdu,“ vyhlásil. Podľa neho by nikto nemal prehnane chrániť žiakov pred realitou, a to už vtedy, keď ešte len derú školské lavice. Univerzitný svet je totiž omnoho tvrdší, stále existuje dosť mladých ľudí, ktorí dokážu oponovať, argumentovať a presadiť si silu svojho názoru. Citlivá povaha to potom nemusí uniesť a namiesto snahy vytvoriť protiargument alebo debatovať radšej reaguje prehnane alebo hľadá spomínaný bezpečný priestor či útočisko.
Podľa Bennetta sa teda celý problém začína vtedy, keď sú deti chránené pred tvrdšou realitou sveta, no na univerzite sú už ako dospelí ľudia konfrontovaní s náročnými výzvami. O tom, ako čeliť náročným tvrdým pravdám o živote, ale aj predsudkom by sa podľa neho mali deti učiť už ako štvorročné. Podľa neho je dôležité povzbudzovať deti k tomu, aby sa nebáli toho, keď s nimi nebude niekto súhlasiť.
