Holografický princíp skrýva mnoho tajomstiev bez odpovedí. Myslíš si, že nás niekto zvonku ovláda alebo ide len o hlúposť?
Vnímať svet ako 3D realitu je pre nás rovnako bežné ako to, že čas plynie dopredu a nie opačným smerom. Nikdy sme nevideli alternatívny vesmír a je len veľmi ťažké predstaviť si, ako by to vyzeralo s rozličným počtom dimenzií. Ale možno okolo nás žiadne ďalšie vesmíry nie sú. Holografický princíp je jednou z najkontroverznejších teórií o našom bytí. Všetko je totiž podľa neho len projekcia a žiadna tretia dimenzia neexistuje.
Pred vyše dvadsiatimi rokmi uzrel svetlo sveta Hawkingov Informačný paradox čiernych dier. Názov znepokojujúci, no pointa jednoduchá. Odhaduje sa, že čierne diery sú natoľko mocné, že dokážu vcucnúť všetko od hmoty až po svetlo a informácie. To na prvý pohľad dáva zmysel, najmä po tom, ako do nás všetky možné dokumentárne filmy hustia o epickosti týchto vesmírnych objektov. Kvantová teória však nesúhlasí. Z vesmíru predsa nemôže niečo zmiznúť a nič po sebe nezanechať. Všetko sa podrobuje desiatkám fyzikálnych zákonov, ktoré, zdá sa, fungujú.
Obe veci sú správne, no navzájom sa vylučujú. Čierne diery sa teda vymykajú tomu, čo o svete vieme a predpokladáme, a tak sa ľudia zamysleli a prišli s nekonečnými plejádami teórií. Medzi nimi vynikol Holanďan Gerardus 't Hooft, ktorý podotkol, že všetky tieto zákony môžu platiť, ak by sme všetci žili v trošku inom svete, než si myslíme. Bolo by tam skryté riešenie.
Holografický princíp pozostáva z veľkej teórie, ktorá v skratke hovorí, že na rôznych miestach vesmíru môže platiť niečo iné. Wikipédia ti povie, že ak máme v takejto teórii miestnosť, môžeme modelovať všetky udalosti vnútri miestnosti tým, že vytvoríme teóriu, ktorá berie do úvahy iba to, čo sa deje v stenách miestnosti. V obývačke platí jeden set zákonov, no ak sa vytvorí fyzikálny podklad na odlišnom princípe pre podobný svet v kuchyni, takisto môže fungovať. Len trošku inak.
Odniekadiaľ však všetky tie pravidlá aj musia prichádzať. Odpoveďou je nekonečné dvojrozmerné pole. Všetci počujeme v troch dimenziách, dýchame trojrozmerný vzduch a všetko okolo nás, až na tento dvojrozmerný text a niekoľko ďalších maličkostí, má výšku, dĺžku a hĺbku. Alebo nie? Bežný život a trhové stánky na riviére pri Makarskej nás učia, že nás vlastný zrak môže ľahko oklamať. Spomeň si na holografické nálepky, ktoré máš aj na kreditných kartách. Zvláštne obrazce na nich manipulujú zrakom a na pohľad vytvárajú 3D objekty, aj keď ide len o plochú nálepku. Ak však ide o plochu veľkú ako celý vesmír, možno si to nemusíme všimnúť.
Tu pôvodná teória končí, no odvtedy pretieklo veľa vody a vynorilo sa mnoho inovácií, otázok, konšpirácií, fabulácií a najmä hlúpostí. Odpovedí je však málo. Ak nejaká časť vesmíru spadá medzi iné pravidlá než zvyšok, a tie pravidlá sa menia, má to nejaký dôvod a niekto to zrejme aj kontroluje i rieši, znepokojene usúdila časť ľudstva a na internet vychrlila stovky nezmyselných blogových príspevkov o tom, ako sme všetci len otrokmi moderného systému.
Vedci však túto teóriu sami pripúšťajú, lebo ju jednoducho nemajú ako vyvrátiť. Samotný holografický princíp je len dohad, ktorému zhruba sedia matematické výpočty. Teórie sú strohé, ťažko zistiť, že každá vizuálna informácia k nám prúdi len z dvojrozmernej plochy. Ak je však predsa len takáto teória o našom vesmíre správna, máme sa čoho obávať, no nič nevyriešime. Rovnako ako je to s počítačmi, raz dôjde úložisko alebo to procesor prestane zvládať. Ktovie, čo sa stane potom. Možno sa to stane o pár desiatok minút. Možno sa to stalo práve teraz, no nemáme o tom ani poňatia, lebo sme len zamrzli, kým procesor poriešil požiadavky.
Síce vymodelovaná, no predsa hodnoverná 3D miska. A vidíš ju v 2D na obrazovke pred sebou.
