Prepadal pocitu, že ho vykúpi iba smrť. Potom si uvedomil, že cez to všetko zlé neprešiel, aby sa vzdal. Dnes má Denis 24 rokov a jeho príbeh môže inšpirovať každého, kto si neverí.
Rakovina je jedna z najhorších chorôb, aké môžu človeka postihnúť. Milióny mŕtvych po celom svete a neustály hon vedcov za objavením vakcíny hovorí za seba. Súperiť sa s ňou dá najmä silnou vnútornou silou, a my ti dnes prinesieme príbeh o chlapcovi, ktorý ju porazil. A nielen to.
Denis Kučera mal iba 12 rokov, keď sa jeho rodičia dozvedeli tú najhoršiu správu. Diagnóza - rakovina. Dnes je už dvakrát tak starý a celý jeho život sa obrátil naopak. Svojim odhodlaním a motiváciou posúva limity a inšpiruje ľudí naprieč celým Slovenskom a Českom. A preto sme si ho zavolali, aby nám porozprával viac o jeho príbehu.
Ahoj Denis, skús sa predstaviť v troch vetách.
Ahoj, mám 24 rokov, a práve som úspešne dokončil magisterské štúdium na vysokej škole. Som vďačný za všetko, čo mám, hlavne rodinu, priateľku a kamarátov. Snažím sa v živote brať všetko s nadhľadom a pobiť sa s tým, hľaďať na negatívnych veciach pozitíva a byť dobrým človekom.
Mal si nejaké sny a vízie, čím by si chcel byť, keď si bol menší?
Jasné, rovnako, ako každé dieťa. Chcel som byť hokejistom, spevákom, právnikom, automechanikom a dokonca aj lekárom. Reprezentoval som školu v plávaní a chodil na matematické olympiády. No od veľa vecí som upustil buď kvôli nedostatku financií alebo som nemal ten správny zápal pre danú vec.
Tvoje detstvo sa asi neodlišovalo od tých, aké zažívajú iné deti. Kedy sa to všetko zmenilo?
Presne tak, bol som oplašený, veselý, hyperaktívny tak, ako každé iné dieťa. No všetko sa zmenilo, keď som mal 12 rokov.
Ako ste prišli na to, že si vážne chorý?
S kamošom sme sa bili o to, kto si zahrá, vtedy novinku, World of Warcraft na jeho počítači, nakoľko v tej dobe bol internet veľmi vzácna vec, no a nechtiac ma kopol pod pažu. Na druhý deň mi opuchla, tak som začal chodiť po rôznych vyšetreniach. Nakoniec som skončil na infekčnom oddelení v Trnave, kde mi po operácii diagnostikovali zhubný nádor lymfatickej uzliny - non hodgkinov lymfóm, ktorý sme, našťastie, zachytili v začiatkoch vďaka tomu, že ma tam Kamko kopol. Také šťastie v nešťastí...
Koľko trval tvoj boj a ako si to dokázal zvládnuť? Vedel by si popísať, ako si s tým všetkým bojoval?
Liečba mala trvať 6 mesiacov, ale kvôli komplikáciám sa predĺžila. Zo začiatku som vôbec nevedel, čo sa deje, povedali mi, že mám málo vitamínov, preto musím ostať v nemocnici. Neskôr sa predomnou lekárka preriekla, že mám rakovinu. Rozplakal som sa, lebo som o rakovine počul len v telke a nevedel som, že sa dá vyliečiť. Lekári povedali, že majú veľkú úspešnosť vyliečenia, ak je zachytená v ranom štádiu. Bral som to ako výzvu. Bol som vysmiaty, zabával som lekárov, sestričky aj pacientov. Potom prišli ďalšie rany. Najskôr zápal slepého čreva, ktorý mi nemohli operovať kvôli oslabenej imunite, takže 50/50, buď sa vylieči sám, alebo praskne a zomriem na infekciu. Chvíľu na to som zoslabol, potreboval som krvnú transfúziu, po ktorej prišlo to najhoršie. Ochrnutie od pŕs dole, presnejšie som ledva hýbal aj rukami. Liečba sa začala predlžovať, nakoľko som mal dvakrát otravu krvi, po druhej som na jeden den oslepol a skoro zomrel. Asi po 9 mesiacoch skončila liečba, prišiel som domov ako 13-ročný s váhou 28 kg a závislý na morfiu. Nevedel som sa ani otočiť v posteli, mama ma pravidelne otáčala, aby sa mi netvorili preležaniny. Keď som myslel, že je po všetkom, začal ten najťažší boj, boj so samým sebou. Mal som pocit, že smrť by bola vykúpením, ale neskôr som si uvedomil, že som cez to všetko neprešiel, aby som to vzdal, ale aby som si mohol povedať, že to bol parádny zájazd, a nikdy som sa nenudil.
Čo ťa ťahalo ku športu?
Šport som miloval odmalička, asi všetky druhy. Po tom, ako som ochrnul, som sa aj chcel niečomu začať venovať, ale mama sa o mna hrozne bála a ja som sa dosť podceňoval, tak mi chvíľku trvalo, kým som sa našiel. Začínal som rehabilitáciami, plávaním, neskôr sem-tam fitko a cvičenie s osobným trénerom, ale nakoľko to bolo finančne náročné, hľadal som niečo, čo by som mohol robiť sám. Workout bol najlepším riešením všetkého. Tá sloboda na hrazdách a pocit, že ľudia ťa neľutujú, práve naopak, podporujú v tom, čo robíš, je neopísateľný a zároveň povzbujúci na psychiku.
Ako a kam chodíš cvičiť? Máš aj nejakú skupinu?
"Chodím" autom na naše workoutové ihrisko v Seredi. Aj vďaka partii chalanov z CalistheniX Sereď som našiel kopu motivácie a odhodlania. Toľko milých ľudí pokope, to ste ešte nevideli.
Kto bol tvoj vzor, keď si začínal?
Môj vzor? Asi ten Denis v mojich snoch, ktorý bol stále predomnou a na nič sa nevyhováral, ten, čo mi stále v hlave hovoril: "Kok*t, ideme ďalej, dali sme aj horšie veci!" (toto vyznelo jak pekná schýza, ale nevadí). Moja mama, za to, čím si v živote prešla a zvládla to. Mať ťažko choré dieťa je pre matku asi tá najväčšia bolesť, akú môže pocítiť. Môj otec, za to, že pre neho neexistovali slová ako "nemôžem, nedá sa" a pekne ma s nimi nakazil. Priateľka, ktorá ma chce vidieť raz sa postaviť na nohy, lebo tak ma ešte nevidela. Rodina a kamaráti. A v neposlednom rade chalani z workoutu, Erik Juríček, ktorý je mojím mentorom a trénerom, Milan Oravec a celý CalistheniX Sereď.
Akými cvikmi si na začiatku naberal silu? Čo cvičíš teraz?
Začínal som rehabilitáciami, ale mal som pocit, že ma len udržujú, ale neposúvajú ďalej. Pokračoval som tým, že som sa snažil všetko robiť sám, plazil som sa po byte, preliezal som, kadiaľ sa dalo atď. Plával som a mal som veľa sexu, áno, aj vozíčkari sexujú a udržať sa pol hodinu až hodinu len na rukách s tým, že sa kýveš na babe, vôbec nie je sranda. Momentálne cvičím na hrazdách všetko, čo môžem. Čiže rozcvička, zhyby, dipy, no hlavne sa venujem spodnej časti chrbta lezením po bradlách a lanách. Trénujem stojky, chodenie po rukách, vlajky a snažím sa učiť nové veci.
Nedávno si dal von video, v ktorom ukazuješ tvoj silný príbeh. U koho vznikol tento nápad?
Nápad bol môj. 3 roky dozadu som vyhral v Ektorovej súťaži PS4, priateľka ma prehovorila, aby som sa prihlásil, že tá moja vozíčkarska stojka je super. Videl som, že ľuďom sa to páčilo, tak som si povedal, že prečo tým, čo dokážem, niekoho nemotivovať a pomôcť mu dostať sa z ťažkej situácie, v ktorej som bol aj ja. Tak som sa rozhodol natočiť videjko, keďže cvičenie na hrazdách ma bavilo, takisto ako rap. Chcel som spraviť video do dobrého beatu, čo sa mi aj vďaka Patrikovi Borovi a Infinitovi podarilo.
Aké sú tvoje plány na najbližšie roky?
V blízkej budúcnosti by som chcel začať podnikať, nakoľko mám možnosť si otvoriť chránenú dielňu. Kúpiť si byt, založiť si rodinu a venovať sa tomu, čo ma napĺňa. Samozrejme, chcem pokračovať v cvičení, posúvať sa ďalej, a raz sa postaviť, aspoň na barle.
Vystupuješ pod prezývkou Hyperwheel. Čo všetko okrem workoutu robíš? Všimol som si, že si aj na Twitchi.
Hej, chcel som prezývku, ktorá by ma vystihovala, v tomto to mal Bekim jednoduchšie, cením jeho rodičov za výber mena. Okrem workoutu som študoval na vysokej škole, ktorú som nedávno úspešne dokončil. Keď sa dá, streamujem na Twitchi, teraz som to trošku zanedbával, keďže som mal povinnosti okolo školy a pomáhal som otcovi s ubytovňou, ale hneď po vystúpení, ktoré budem mať v Prahe 24.6., sa streamu začnem zase venovať. Rozmýšlam, že každú stredu v týždni by som venoval aj nejakým RealTalkom, nech to má naozaj zmysel.
Ktoré hry máš najradšej?
Asi World of Warcraft, svojím spôsobom mi tá hra zachránila život a mám v nej dokonca postavu, ktorú som si vytvoril ešte pred chorobou. Taká milá nostalgia. Ale veľmi rád si zahrám aj CS, LoL, Overwatch, H1Z1 a rôzne ďalšie príbehovky, pri ktorých môžem viac kecať s publikom.
Ako tráviš ešte voľný čas? Sú nejaké miesta, na ktoré sa vždy rád vraciaš?
Svoj voľný čas najradšej trávim s priateľkou, rodinou, bratmi a kamarátmi. Možno to bude znieť čudne, ale rád idem pozrieť na detskú onkológiu, kde som sa liečil. Pripomína mi to tam všetko, čím som si prešiel, a že som to nevzdal. No hlavne je to najúprimnejšie miesto na svete, miesto, kde peniaze a moc nehrajú žiadnu rolu. Ľudia tam majú správne priority a všetci túžia len po jednom. Zároveň smutné miesto plné lásky, odvahy a sily.
Je na svete po takejto skúsenosti ešte niečo, z čoho by si mal strach?
Každý máme z niečoho strach. Ja mám strach z dvoch vecí. Že ma opustí niekto blízky a že si nesplním svoje sny.
Ak by si vedel zhrnúť do jednej vety to, čo si si zo svojho doterajšieho života odniesol, ako by znela?
Nos svoje tragédie ako brnenie, ktoré ta chráni, nie ako putá, ktoré ta obmedzujú.
Na záver by si snáď už len mohol prezradiť, na čo každé ráno myslíš, a motivuje ťa to ísť ďalej a pracovať na sebe .
Na maminu, otca, bratov a priateľku. Na to, že sa jedného dňa postavím na nohy. Že si založím rodinu, spravím radosť ľudom, ktorým na mne záleží. Že si budem môcť povedať, že som dal životu riadne cez pi*u a osud bol na mňa prikrátky. Na to, že prispejem ľuďom kúskom zo seba a budem sa snažiť robiť svet lepším.
Denisov príbeh môžeš naďalej sledovať aj na jeho instagrame.
