Životný príbeh Roberta Strouda zaujal aj filmárov, tí sa rozhodli v roku 1962 nakrútiť film Vtáčnik z Alcatrazu.
Vrah, násilník a psychopat. Tiež ale jeden z mála odsúdených, ktorého väzenské prostredie dokázalo od základov zmeniť v lepšieho človeka. Až tam totiž zistil, že rád báda a premýšľa. Jeho hlad po vedomostiach ukojil v mnohých odboroch, no jeden mu učaroval najviac, ornitológia. Preto si vyslúžil prezývku „Vtáčnik z Alcatrazu“. O jeho prácu s vtákmi sa zaujímali ako bežní chovatelia, tak vedecké kapacity. Svetlej stránke jeho osobnosti ale predchádzali brutalita a násilie. Za mrežami ubodal k smrti dozorcu a viackrát použil násilie aj proti spoluväzňom. Psychopat s IQ 134, ako preukázal psychiater Romney Ritchey, však aj cez svoju nápravu strávil za mrežami viac ako 50 rokov svojho života.
Písal sa rok 1890 a do rodiny poznačenej násilím a alkoholizmom prišiel malý Robert Stroud. Pre nezhody a vypäté sociálne prostredie uteká v trinástich rokoch z domu a životom sa pretĺka, ako sa len dá. Svoju púť napokon končí v roku 1908 na Aljaške, kde si padne do oka s oveľa staršou prostitútkou Kitty. Ako to tak už býva, priateľstvo prerastie v partnerský vzťah, no okrem toho sa Robert stane aj jej pasákom. Až do roku 1909 vychádza všetko podľa plánu. Jedného chladného januárového dňa však priateľku Kitty zbije a okradne miestny barman, ktorý zrejme netušil, že jeho osud je už spečatený. Po incidente ho totiž navštívi Robert a kriminálnika zbije do bezvedomia, bezvládne telo nakoniec v afekte rozstrieľa. Pre Strouda to znamená jediné, niekoľkoročný pobyt za mrežami. Súd napokon trest ustanovil na 12 rokov, no tým sa väzenský príbeh jedného z najznámejších trestancov mal len začať.
Ocitá sa vo väzení na ostrove McNeil v štáte Washington, kde si pomaly zvyká na nové prostredie a najmä nové pravidlá. Spočiatku sa snaží konfliktom vyhýbať, no dlho to nevydrží a postupne sa mení v bezcitného agresora, ktorý nemá problém pobodať spoluväzňa aj za najmenšiu hlúposť. Útoky však smeroval aj na nemocničný personál, keďže vedeniu podávali informácie o Stroudovom vynucovaní si morfia. Súd mu za hrubé porušenia pravidiel a opakované útoky trest bez milosti navýšil, no okrem toho ho tiež poslal do nového väzenia s najvyšším stupňom stráženia. Leavenworth Federal Penitentiary v štáte Kansas sa tak stáva Stroudovým novým domovom. Práve tam objaví svoj neutíšiteľný hlad po vedomostiach najrôznejšieho charakteru, o ktorom dovtedy nemal ako vedieť, keďže vychodil len tri triedy základnej školy. Vo väzení sa zapísal do viacerých prednášok počnúc astronómiou a končiac teozofiou. Akoby mu to ale osud neprial a obdaroval ho Brightovou chorobu, ochorením obličiek, ktoré ho psychicky veľmi ničilo. Bolo to najmä zo strachu, že chorobe podľahne vo väzenskej nemocnici a už nikdy neuvidí svoju mamu.
Frustrovaný touto skutočnosťou mu stačilo k výbuchu agresie skutočne málo. Konkrétne posmešky od jedného z dozorcov. Za napadnutie mu napokon súd udelil trest smrti obesením, no rozsudok sa na poslednú chvíľu zmenil na doživotie. Do konca života mal byť pritom vystavený úplnej izolácii. Žiadne návštevy, žiadne viaclôžkové cely. Svoj hnev i napriek tomu neplánuje dusiť v sebe. Výbuch zloby sa napokon prejaví v jedálni pred zrakmi všetkých. Po tom, čo sa jeden z dozorcov ohnal po Stroudovi obuškom za neprimerané výrazy, začala bitka. Stroud bol však na útok dobre pripravený a spod košele vytiahol ostrú čepeľ, ktorú zapichol dozorcovi priamo do srdca. Bol si totiž vedomý faktu, že už nemá čo stratiť. Nasledoval sled udalostí, ktoré pretvorili nebezpečného kriminálnika v uznávaného ornitológa. Na jednej zo svojich rutinných vychádzok našiel ležať na zemi poranené vrabce, ktoré si neváhal zobrať do cely, aby sa o ne mohol starať. Starostlivosť o vtákov sa mu však zapáčila natoľko, že si nakoniec zaobstaral kanárikov. Tých chcel chovať na predaj a z nadobudnutej tržby finančne pomáhať svojej matke.
A nový riaditeľ väznice Stroudovi plne dôveroval. Otvorený novým myšlienkam mu dal k dispozícii klietky, krmivo a ďalšie potrebné veci na plnohodnotný chov vtákov. Aby ukázal nové väzenské metódy, k Stroudovi dokonca vodil aj širokú verejnosť. Vďaka tomu sa vytvoril aj široký okruh záujemcov a biznis tak mohol rásť. Stroudovi však o peniaze veľmi nešlo. Vo vtákoch objavil svoj zmysel života. Vytvoril si koníček, ktorý v ňom podnecoval obrovský záujem a zvedavosť o vedu. Do vedeckého sveta dokonca prispel vlastnými objavmi. Rešpekt a uznanie si vyslúžil napríklad za štúdiu o patológii vtákov a hemoragickej infekcii krvi. Za mrežami prebehla obdivuhodná transformácia osobnosti z nebezpečného psychopata na ľudskú bytosť zaujímajúcu sa o vedu a zvieratá. Už to viac nebol ten násilný kriminálnik, ktorý vás bez mihnutia oka ubodal k smrti. Pracovné úspechy pokračovali aj naďalej. Po zoznámení sa s Dellou May Jonesovou sa Stroudov biznis ešte viac rozrástol. Začal totiž vyrábať a predávať lieky pre kanárikov.
Stále stúpajúce zisky sa však nepáčili Federálnemu väzenskému úradu. Okrem toho sa vynárali aj ďalšie problémy. Úplná zmena Stroudovej osobnosti znamenala pre väzenie viac škody ako osohu. Vďaka jeho zapálenej vedeckej činnosti dostával kvantá korešpondencie, ktorá musela byť zakaždým kopírovaná, archivovaná a schvaľovaná. Táto práca si napokon vyžiadala samostatnú pracovnú pozíciu. Vedenie väznice už toho malo dosť. Chceli sa ho preto zbaviť. O presune do Alcatrazu sa dozvedel iba pár dní pred samotným presunom. Zo všetkých síl sa mu však chcel vyhnúť. Našiel preto zastaraný zákon, ktorý hovoril, že ten, kto je vydatý či oženený v štáte Kansas nemôže byť uväznený v inom štáte. Narýchlo sa tak oženil s Dellou May Jonesovou, na čo väzenie reagovalo obrovským rozhorčením. Napokon sa však ukázalo, že Storud vo svojom väzenskom laboratóriu potajme destiluje alkohol, čo znamenalo istú cestu do Alcatrazu.
O transporte sa dozvedel iba pár minút pre odjazdom. Na rozlúčenie sa s vtákmi mu teda veľa času neostávalo. Alcatraz znamenal pre Strouda koniec chovateľstva. Povolené však mal najrôznejšie magazíny o vtákoch ako aj dopisovanie si s chovateľmi. Niekoľkokrát sa pokúšal o podmienečné prepustenie, ktoré argumentoval svojou hlbokou nápravou, no dozorná rada to videla odlišne. 6 rokov tak strávil na samotke v bloku D a ďalších 11 rokov na nemocničnom oddelení. Pokúsil sa tiež o samovraždu, avšak bez úspechu. Svoju zatrpknutosť voči spoločnosti napokon premenil na písanie, z ktorého vzišla kniha pojednávajúca o dejinách väzenského systému. Robert Stroud sa tak už nikdy nedostal na slobodu a z väzenia ho vyslobodila 21. novembra roku 1963 až smrť.
