Riskoval život, aby prezradil obrovské tajomstvo.
Prvýkrát som o ňom počul v deň, kedy vyšlo na svetlo sveta vôbec prvé odhalenie. Bolo to presne 6. júna 2013. O deň nasledovalo ďalšie a o pár dní neskôr vyplávala na povrch aj jeho identita. Volal sa Edward Snowden a ako bývalý zamestnanec americkej bezpečnostnej agentúry NSA (National Security Agency) mal prístup k tým najtajnejším vládnym dokumentom či dokonca k tak sofistikovanému softvéru, že s ním dokázali sledovať takmer každého človeka na planéte bez toho, aby si vôbec niečo všimol. Od tej chvíle sa spustila obrovská mediálna lavína a trvala niekoľko mesiacov, pretože neustále prichádzali nové a nové odhalenia. A keďže mnohé z nich vedeli niekomu i vyraziť dych, nižšie nájdete pravdepodobne tie najväčšie tajomstvá, akým naša civilizácia ešte donedávna čelila.
Edward na titulnej stránke magazínu Wired
Vďaka Edwardovej odvahe dnes vieme, že nič, čo robíme na našom osobnom počítači, smartfóne alebo tablete nie je len medzi nami a naším svedomím. Sledovacia mašinéria nevídaných rozmerov má svoje choboty všade tam, kde to potrebuje. Ako odhalil takzvaný whistleblower (alebo inými slovami informátor), spomínaná agentúra využívala a zrejme ešte stále aj využíva hneď niekoľko špeciálne vytvorených programov na zber dát, ich analýzu či dokonca na vyhľadávanie konkrétnych informácií o konkrétnej osobe. Zarážajúce je však najmä to, že v "záujme národnej bezpečnosti" sledovali e-maily, hovory, krátke textové správy, lokality alebo kontakty kohokoľvek len chceli, čo robili buď svojvoľne alebo pod záštitou FISC, tajného súdu, o ktorého činnostiach verejnosť vôbec nič nevie. Pochopiteľne, je predsa tajný. Objektom sledovania mohol byť obyčajný človek, ale aj vysokopostavený predstaviteľ nadnárodnej spoločnosti, takže im nebola cudzia ani priemyselná špionáž. Čo všetko na to ale potrebovali?
PRISM
Keď pred odchodom z USA pracoval ešte pre NSA ako "systémový administrátor", podarilo sa mu bez akejkoľvek autorizácie vytvoriť kópie prísne tajných dokumentov v digitálnej podobe a tie potom presunul na malú pamäťovú kartu, ktorú po príchode do Honkgongu poskytol trom renomovaným žurnalistom. Kvôli zrušenému pasu sa však nestihol dostať do Južnej Ameriky a miesto toho zostal niekoľko týždňov na letisku v ruskej Moskve, kde mu neskôr udelili azyl. Glenn Greenwald, Laura Poitras a Ewen MacAskill tak nadobudli neopísateľne cenné informácie, kde bol okrem iného spomenutý aj program PRISM.
PRISM zamestnancom bezpečnostnej agentúry umožnil prístup k nesmierne bohatému zdroju dát, konkrétnejšie metadát (kto, kde, s kým) telefónnych rozhovorov alebo e-mailových konverzácií, ktoré využívali na tvorbu analytických reportov, kde už potom kládli pozornosť na špecifické "podozrivé aktivity". Do zberu dát však nezapojili iba obyvateľov USA, ale aj tých z Európy a iných častí sveta, s čím NSA ochotne pomáhali ďalšie bezpečnostné agentúry. V zozname zúčastnených vtedy figurovala ako Veľká Británia, tak aj Holandsko či dokonca Austrália. Samotné dáta získavali priamo zo serverov technologických gigantov, kam mali neobmedzený prístup. Zaujímavé ale je, že o tom ani jeden z nich nevedel. Teda aspoň tak to po zverejnení odhalenia tvrdili vrcholoví predstavitelia Googlu, Microsoftu, Applu a ďalších, čím chceli zachrániť ich dobré meno a nezničiť ťažko vybudovanú dôveru zákazníkov. Inak, opäť pochopiteľne, nepostupovali ani predstavitelia americkej bezpečnostnej agentúry. Tí sa zase obraňovali tvrdením, že bez súdneho povolenia, čiže adekvátneho dôvodu, osobné súkromie nikomu nenarúšali.
Detaily o programe PRISM vyšli na verejnosť ani nie 24 hodín po prvom článku na webe The Guardian a The Wall Street Journal, kde sa všetko točilo okolo mobilného operátora Verizon a bližšej spolupráce s NSA, ktorej mal podľa Edwarda poskytovať kľúčové záznamy o komunikácii všetkých jeho zákazníkov. A reakcia Verizonu? My sme predsa o ničom nevedeli. Akási tajná dohoda teda podľa všetkého prebiehala na tej najvyššej úrovni, kam malo prístup iba pár vyvolených, ktorí po prepuknutí bubliny zostali mlčať, a tí, ktorí to mali na priamu zodpovednosť, o ničom jednoducho ani len netušili. Podobné väzby však zrejme existovali aj medzi ďalšími veľkými menami z technologickej sféry.
MYSTIC
O pár mesiacov po odhalení programu PRISM uzrel svetlo sveta MYSTIC, čo bol ďalší sofistikovaný program, lepšie povedané prostriedok na denno denný hromadný zber metadát aj celých obsahov každej jednej zrealizovanej komunikácie prostredníctvom telefónov za hranicami USA. A nie v jednej, ani dvoch, ale vo viacerých krajinách po svete. Dostupné informácie hovoria o Bahamách, Keni, Filipínach, Afganistane a Mexiku, ktoré po Edwardovom úniku pristúpilo na vytvorenie a prevádzku vlastného sledovacieho programu, s čím mu ironicky pomohli technologické spoločnosti z USA.
XKeyscore
Ak niekto videl film Snowden, nepochybne vie, že XKeyscore bol prvý sledovací program, s ktorým informátor prišiel počas práce pre NSA do kontaktu. Zároveň mu neskôr spôsobil komplikácie u nadriadeného, pretože ho detektor lži odhalil pri klamaní. Keďže na také niečo nemal autorizáciu, nielenže ho nemohol používať, nemohol byť ani v blízkosti ľudí s udelenou autorizáciou, ktorí XKeyscore práve používali. Čo sa týka funkcionality, v podstate ide o Google na steroidoch. Cez tento verejnosti neprístupný vyhľadávací systém dokážete nájsť čerstvé informácie o komkoľvek na svete - čo robí, kde študoval, čo píše na sociálnych sieťach a presne to isté aj o jeho rodine. Stačí iba zadať do vyhradeného políčka používateľského rozhrania konkrétne kľúčové slová a o pár sekúnd viete všetko, čo ste potrebovali vedieť. A ako bolo vidieť vo filme, na dodržiavaní pravidiel akosi nezáležalo.
Program XKeyscore mali k dispozícii aj bezpečnostné agentúry z iných krajín. Zoznam tentokrát zahŕňa Nový Zéland, Austráliu, Kanadu, Veľkú Britániu a Nemecko, čo okrem iného potvrdzuje vyššie uvedený obrázok z prezentácie pre nováčikov. O programe sme sa prvýkrát dozvedeli v júli 2013 a podľa Edwarda Snowdena alebo žurnalistu Glenna Greenwalda poskytuje pri sledovaní konkrétnej osoby takmer neobmedzené možnosti. NSA ale tvrdí, že použitie XKeyscore podlieha riadne rešpektovaným pravidlám určujúcim isté obmedzenia. Samotné dáta sú zbierané prostredníctvom iných, na to vytvorených programov, pričom zdroje pozostávajú z viac ako 700 serverov a zhruba 150 webov.
Tempora
Britskú GCHQ môžeme podľa mladého informátora kvôli neľútostným sledovacím praktikám považovať za ešte väčšie zlo ako americkú NSA, čo je údajne vidieť i na množstve nazbieraných metadát - prvá agentúra pridelila v máji 2012 na analýzu dát 300 ľudí a druhá o 50 menej. Jej program Tempora by sa dal prirovnať k XKeyscore, avšak s tým rozdielom, že je mierne komplexnejší. Znovu teda slúži na vyhľadávanie špecifických informácií z doslova ozrutného množstva hromadne zbieraných dát, ktoré pochádzajú ako z telefónnej, tak aj z internetovej komunikácie obyvateľov Veľkej Británie. Zber teda, podobne ako i v iných prípadoch, prebiehal bez rozdielu, či ide alebo nejde o podozrivé osoby.
Centrála britskej agentúry Government Communications Headquarters (GCHQ)
MUSCULAR
Podobne ako PRISM, aj program MUSCULAR umožňoval nepozorovane pristupovať k serverom technologických gigantov a priamo odtiaľ čerpať potrebné informácie. Rozdiel spočíval v tom, že už nebolo potrebné absolútne žiadne povolenie od tajného súdu. Dáta používateľov však v tomto prípade pochádzali od Google a Yahoo!, ktoré vlastnia dva populárne webové vyhľadávacie systémy. Dôvod je preto celkom jednoduchý. Objem dát býval občas tak obrovský, že ich napojené databázy pokročilých sledovacích systémov nestíhali spracovávať, čo viedlo k preťaženiu.
Obsluhu MUSCULARu mal na starosti autorizovaný personál NSA spolu s personálom z GCHQ. Tieto dve bezpečnostne agentúry sa vraj nepozorovane nabúrali do hlavných komunikačných kanálov spájajúcich dátové centrá spomínaných spoločností, a vďaka tomu nadobudli oficiálnou cestou nepridelený prístup. Detaily týkajúce sa programu vyšli na povrch koncom októbra 2013, po čom giganti následne oznámili, že onedlho začnú všetky kritické dátové toky medzi centrami šifrovať.
