Uzatvorili duševné manželstvo a o každom milostnom zážitku mimo vlastnej postele si do detailov rozprávali. Ich najväčšou vášňou boli študentky, s ktorými neraz končili v trojici.
Dokázali by ste si so svojím partnerom/partnerkou predstaviť vzťah, v ktorom by ste napriek vzájomným citom mali dohodu o neobmedzenom počte sexuálnych partnerov na obidvoch stranách a ako bonus k tomu, by ste si o nich po večeroch rozprávali? Vaša spriaznená duša by zažila sex s inou osobou a potom by vám tento pikantný zážitok do detailov opísala a vy by ste urobili presne to isté. Trochu to však ešte zamiešame a do tejto predstavy si zakomponujte aj bisexualitu jedného z dvojice, či už vašu alebo na strane vášho partnera a k tomu aj občasné prestriedanie milencov. Nuž, pre niekoho by to bolo týranie, pre iného zas celkom zaujímavá skúsenosť, no a pre párik uznávaných francúzskych filozofov 20. storočia to bola norma praktizovaná po dobu päťdesiatich rokov ich spoločného života.
Možno už tušíte a možno nie, že touto netradičnou dvojicou je predstaviteľ existencializmu Jean-Paul Sartre a jeho „duševná manželka“ Simone de Beauvoir. Ak vám tieto mená nič nehovoria, na úvod si ich predstavíme a následne sa pozrieme na škandalózne, naoko vyhovujúce, no vo svojom vnútri deštruktívne, spolužitie tohto páriku.
Jean-Paul Sartre bol francúzskym spisovateľom, politickým aktivistom, literárnym kritikom a v oblasti filozofie zas popredným predstaviteľom existencializmu francúzskej vetvy, hoci on sám by to o sebe počul nerád a uprednostnil by pomenovanie „filozof existencie“. Narodil sa v Paríži v roku 1905, v dvoch rokoch prišiel o otca, ktorý ako dôstojník francúzskeho námorníctva zomrel na horúčku v zámorí a s matkou sa presťahoval k jej rodičom, kde ho vo veľkej miere ovplyvnil jeho starý otec vlastniaci domácu, no veľmi bohatú knižnicu. Práve tam sa rozvinula Jeanova láska ku knihám, s ktorými žil v dokonalej symbióze po zvyšok svojho života a v tých vlastných sa mu skvelým spôsobom podarilo prepojiť filozofiu s beletriou slúžiacou mu na dopovedanie a vysvetlenie vlastných názorov. Za svoje diela bol dokonca ocenený Nobelovou cenou, no tú si odmietol prevziať, nakoľko neuznával pocty takéhoto druhu. Študoval na tých najlepších školách vrátane prestížnej École Normale Supérieure v Paríži, kde sa zoznámil so svojou celoživotnou partnerkou, Simone de Beauvoir.
Po štúdiách pôsobil ako profesor, pričom študentov považoval za svojich priateľov a neželal si, aby v ňom videli akúkoľvek autoritu, hoci oni ju v ňom, pochopiteľne, videli. Aj v tom bol kúsok jeho slobody, ktorú otvorene hlásal a každého človeka, vrátane seba, považoval za odsúdeného k slobode. To sa prejavilo aj na jeho vzťahu so Simone, ktorá je mnohými považovaná za obeť Sartreovej slobody a duševnej vernosti a tiež vlastných feministických myšlienok. Základnou tézou jeho filozofie je vrhnutie človeka na svet bez toho, aby sa ho niekto opýtal, či na ňom vôbec chce byť, a tak jeho možnosťami sú buď žiť tam, kde bol vrhnutý alebo nežiť, teda odísť. Jean bol vo veľkej miere ovplyvnený 2. svetovou vojnou, počas ktorej sa ocitol v desaťmesačnom nemeckom zajatí a tiež svojím najobľúbenejším filozofom, ktorým bol Karl Marx.
Prejdime teraz k dáme považovanej za autorku feministickej biblie - „Druhé pohlavie“, knihy nachádzajúcej sa na Index Librorum Prohibitorum, teda zozname katolíckou cirkvou zakázaných kníh. Simone de Beauvoir sa narodila v Paríži v roku 1908 a rovnako ako Sartre filozofovala, písala a angažovala sa v politických záležitostiach. Z davu vyčnievala už ako dieťa, veď podľa spomienok svojho otca sa správala ako malý chlapec a okrem toho bola hlboko veriaca s túžbou stať sa mníškou. To sa však zmenilo v jej štrnástich, kedy prešla osobnostnou krízou a stala sa ateistkou až do konca svojho života. Nuž, v štrnástich sa poväčšine riešia iné problémy, ale Simone rada filozofovala od mala a prefilozofovala sa až na tie najlepšie školy vrátane Sorbonny, odkiaľ si odniesla titul ako 9. žena v poradí a tiež École Normale Supérieure, kde sa zas stala najmladšou osobou, akej sa kedy podarilo zložiť skúšky. So Sartrem zdieľala aj rovnakú profesiu, bola profesorkou a rovnako ako aj on, mala v obľube svoje študentky. Myslíme v sexuálnej rovine, ak by niekto náhodou zneistel.
Simone sa vo svojich dielach špecializovala na morálne problémy, miesto a význam žien v spoločnosti. Jej názory boli skutočne prelomové a veľmi, veľmi feministické. Popierala tradičné hodnoty ako manželstvo a rodinu a svojou zakázanou knihou doslova zmietla zo stola dovtedajšie postavenie žien. Bola presvedčená, že žena v dôsledku mužského vplyvu prestala byť slobodnou ľudskou bytosťou a stala sa „druhou k prvému“, „nepodstatnou k podstatnému“. Nenariekala však nad postavením žien, ale kládla priame a častokrát nepríjemné otázky, konfrontovala a tvrdo, bez akýchkoľvek zábran kritizovala obmedzujúcu výchovu dievčat a tradičné úlohy žien ako rodenie, starostlivosť o domácnosť, deti a manžela. Ženy vyzývala, aby prestali byť pohodlné a začali sa angažovať aj inak ako žehlením, praním a hľadaním chuchvalcov prachu v kútoch svojho príbytku. Ako sa dalo očakávať, stala sa akousi feministickou bohyňou a mala obrovský vplyv na rozšírenie emancipačného hnutia žien.
Dokážete si teda predstaviť, čo sa stane, ak sa stretne najväčší hlásateľ slobody, vychýrený milovník opačného pohlavia a feministka „s rozumom muža“, milovníčka oboch pohlaví a títo dvaja sa do seba na život a na smrť zamilujú? Ak ani veľmi nie, možno vám trochu napovedia vyhlásenia tejto revolučnej dvojice. „Naša láska je nevyhnutná, ale dobrá je aj myšlienka mať vlastné ľúbostné aféry,“ nechal sa počuť Sartre a Simone za ním rozhodne nezaostávala. „Žiadať manželov, ktorých spájajú záujmy praktické, sociálne a morálne, aby si poskytovali celý život rozkoš, je holý nezmysel." A tak ako povedali, tak aj žili.
Simone a Sartre sa stretli na štúdiách v Paríži, kde si ako najlepší študenti (on prvý a ona druhá - čo je tak trochu paradox k jej názorom) okamžite padli do oka a pustili sa do celoživotného experimentu spočívajúcom v otvorenom vzťahu založenom na duševnej vernosti, dôvere, transparentnosti, neobmedzených sexuálnych úletoch a intelektuálnom priateľstve. Na tom všetkom sa skutočne dohodli a po žiadosti o ruku, ktorá bola už od prvej chvíle odsúdená na neúspech, spolu uzatvorili ústnu dohodu o mentálnom manželstve. Sľúbili si sartreovskú vernosť, lásku a svoje partnerstvo nespečatili prsteňmi, ale podmienkou úprimnosti spočívajúcej v detailnom opisovaní vlastných milostných zážitkov v zmysle hesla: „Láska k tebe a sex s inými sa nevylučuje.“
Ich bezdetné a bezpapierové spolužitie trvajúce 51 rokov sa navonok javilo ako fungujúce a ideálne, no vo svojom vnútri bolo plné hnevu, sebazapierania a žiarlivostných scén, a to najmä u Simone. Transparentnosť a úprimnosť nebola pre Sartra napokon až tak významná a s niekoľkými posteľovými zážitkami sa svojej družke akosi pozabudol zdôveriť, no ona mu to v zmysle ich pokrokových názorov odpustila. S tými ostatnými sa jej však zdôveroval a vyzeralo to napríklad aj tak, že po tom, ako si užil so svojou študentkou, nechal ju nahú ležať v partnerskej posteli a celý natešený utekal do kaviarne za Simone, aby jej o tom čo najskôr povedal. Mimochodom, vo svojich obľúbených kaviarňach mali vlastné stoly a navzájom sa pozorovali pri nadväzovaní nových známostí.
Keď sme už spomenuli študentku, k tomu možno napísať, že ich vzťahy na školskej pôde boli samostatnou kapitolou, a zatiaľ čo Sartre mal najradšej neskúsené panny, Simonina záľuba v neplnoletých dievčatách prerástla do úchylky a po obvineniach zo sexuálneho zneužívania bola suspendovaná a prišla o licenciu. O študentky sa zvykli aj podeliť, no nie vždy sa im to podarilo. Taká Olga Kosakiewicz sa napríklad oddávala sexuálnym hrám iba so svojou učiteľkou a o pána učiteľa záujem nemala. To sa však Sartreho zvyknutého na zdieľanie dotklo, a tak sa zameral na Olginu sestru Wandu, ktorú po dvoch rokoch vypisovania ľúbostných listov uhnal. Okrem toho sa obaja domáhali zrušenia hranice sexuálnej dospelosti vo Francúzsku a do opatery si zvykli brávať mladé, finančne závislé dievčatá a nadväzovať s nimi intímne kontakty v trojici. Napriek týmto chúťkam boli verejnosťou považovaní za zástancov slabších a utláčaných jedincov.
Počas návštevy Kuby, 1960
Jean-Paul Sartre zomrel v roku 1980 a na jeho poslednej ceste na cintorín v Montparnasse ho vyprevádzalo rekordných 50 000 Parížanov, čo bola druhá najväčšia rozlúčka od smrti Victora Huga. Simone de Beauvoir zomrela o šesť rokov neskôr a pochovaná je vedľa svojho celoživotného partnera. Svoj vzťah so Sartrem nazvala najväčším úspechom svojho života, a to aj napriek všetkým sexuálnym psychodrámam, ktoré po jeho boku zažila. Mnohí jej však spokojnosť s takýmto voľným zväzkom neveria a tvrdia, že Simone síce neuzatvorila manželstvo, nerodila a ani nevychovávala deti, no pristúpením na takýto životný štýl sa aj ona sama stala „druhou“, len sa k tejto pozícii prepracovala úplne iným spôsobom než zberaním prachových chuchvalcov.
Na fotografiách je zachytený pohreb Simone
