Pätica sériových vrahov s požehnaním od pápeža.
Inkvizícia bol cirkevný inštitút podrobujúci obvinených tak krutému trýzneniu, že smrť je mnohokrát božím vykúpením. Škemranie o život, polámané kosti či spálené ľudské mäso, aj to bol denný chlieb apoštolských vyšetrovateľov, ktorí mnohokrát okrem plnenia vyššieho dobra ukájali svoje najtemnejšie sadistické a sexuálne deviácie. Ich príbehy a činy sú do dnešných dní mementom, ktoré nás varuje pred nebezpečím náboženského fanatizmu v Európe.
Konrád z Marburku – Askézny fanatik
V roku 1231 vydáva pápež Gregor IX. cirkevnú bulu, v ktorej de facto zakladá pápežskú inkvizíciu – svätý orgán umožňujúci horlivým dominikánskych kňazom mučiť, vypočúvať a súdiť bezbožných heretikov.
O rok neskôr udeľuje Apoštolský stolec titul hlavného inkvizítora Svätej ríše rímskej Konrádovi z Marburku. Tvrdý asketik, ochranca viery a veterán z križiackej výpravy proti albigéncom sa fanaticky zhosťuje svojej novej úlohy a stáva sa postrachom pre krajinu dvojhlavej orlice.
Pri inkvizičnom vyšetrovaní si počína mimoriadne kruto. Keď mu obvinený kacír zomrie počas mučenia, necháva upáliť aspoň jeho bezvládne telo. V prípade, že heretik utečie, vyhlasuje Konrád tzv. súd v zastúpení a na popravisku končí nalíčená figurína.
Hlavný inkvizítor svojim asistentom – nevzdelaným fanatikom so sadistickými sklonmi, Dorsovi a Janovi, neustále opakuje svoju zásadu: „Radšej upáliť sto nevinných, než prepustiť jedného kacíra.“
Inkvizícia je v stredoveku považovaná za najväčší štátny orgán. Neposlušnosť alebo odporovanie jej nariadeniam znamená smrť na hranici. „Každý, kto sa protiví Bohu, musí byť zničený,“ hlása Konrád počas svojich ciest po ríši, pričom sa mu podarí vyľudniť takmer celý Hesenský kraj.
Iba samotná zvesť o príchode šialeného inkvizítora vyvoláva u miestnych obyvateľov hystériu. Šľachta sa uzatvára do hradov a chudina uteká do lesov. Čím dlhšie zastáva úrad, tým krutejšie si počína. V jednom z prípadov, keď nevie nájsť obvinený manželský pár bohatých mešťanov, odsudzuje v zastúpení ich služobníctvo.
Kriku upálených sa vraj hlasno smeje a svojimi praktikami dokáže vytvoriť atmosféru strachu, v ktorej brat udáva brata.
Na konci svojej krvavej služby bohu sa nebojí súdiť aj tých najvplyvnejších. V roku 1233 obviňuje grófa zo Saynu Henricha II., z účasti na satanských orgiách. Šľachtic sa však odvoláva na zhromaždenie biskupov v Mainzi a je uznaný za nevinného.
Konrád odmieta toto rozhodnutie akceptovať a dožaduje sa, aby bol rozsudok biskupov zrušený a nahradený právom ohňa. Na ceste na zhromaždenie je však koč hlavného inkvizítora prepadnutý neznámymi rytiermi a Konrád i jeho asistenti končia s podrezaným hrdlom.
Po Konrádovej smrti ho pápež Gregor IX. prehlasuje za ochrancu pravej kresťanskej viery a nariaďuje okamžité a prísne potrestanie vrahov.
Hoci tých sa už nepodarí dolapiť, horlivý dominikánsky kňaz a jeho činy sa stávajú v očiach bežných obyvateľov ríše argumentom proti inkvizícii. Po stáročia sa tak meno Konráda z Marburku stáva synonymum pre sadizmus a čiernu škvrnu na Apoštolskom stolci.
Bernard Gui – Biskup s rukami od krvi
Fanatický dominikánsky mních, ktorý je za svoje horlivé názory proti čarodejniciam menovaný pápežom Klement V. do funkcie inkvizítora. Svoju krvavú kariéru začne boží služobník v 46 rokoch vo francúzskom meste Toulouse, kde medzi rokmi 1307 až 1320 uplatňuje tvrdé právo ohňa.
V priebehu 15 rokov obviní cez 900 osôb – väčšina heretikov je potrestaná doživotnou službou vo vojsku miestnych šľachticov, 42 ľudí je odsúdených na smrť. Za tieto významné činy ho odmení pápež Ján XXll. úradom biskupa v Tui, v Galícii.
V tomto čase sa stáva majstrom inkvizítorom, pričom píše aj svoje najvýznamnejšie dielo – Practica Inquisitionis Hereticae Pravitatis (Príručka vyháňania kacírskeho zla inkvizíciou), kde popisujúce jednotlivé druhy kacírstva v 14. storočí a metódy, ako ich vyhladiť.
Podľa Guia nie je úlohou inkvizície napráva kacírov a snaha o obrátenie na kresťanskú vieru, ale ich absolútne a nekompromisné vyhubenie. Svoje kruté činy a existenciu inkvizície dogmaticky obhajuje slovami: „Ideme správnou cestou. Keby nebolo kacírov, nebolo by ani svätej inkvizície!“
Za významne nebezpečné a zradné javy považuje židovstvo, čarodejníctvo a veštenie. Sú to vraj smrteľné hriechy vedúce k paktovaniu s démonmi a samotným Satanom.
Podľa dobových spisov veľmi rád mení spôsoby mučenia, aby si údajne diablovi synovia na jeho zavedený systém nezvykli a neprešli mu cez rozum. Dobre vie, že každé priznanie plodí nové odhalenie. Celé Francúzsko tak pokryje sieťou udavačov.
Často zo samotných podozrivých robí svojich osobných informátorov a konfidentov, ktorých nechá na kolenách odriekať prísahu o prenasledovaní a odhaľovaní všetkých bezbožníkov.
Krutý inkvizítor najčastejšie sľubuje, že hranici môže nešťastník uniknúť jedine v prípade úprimného priznania. Naivní a vystrašení chudáci, ktorí pristúpia na inkvizítorovu hru, končia najhoršie zo všetkých.
Počas jeho vykonávania božej spravodlivosti v Toulouse sa mu do rúk dostane niekoľko čarodejníc. Do týždňa sa priznajú, že uzavreli zmluvu s démonmi či obcovali s kozlom (symbol diabla). Rovnako pripúšťajú, že na sabat čarodejníc lietali na metle, kde jedli mäso novorodencov.
Keď sa však dostanú do mučiarne, všetko odvolajú, to už ale na veci nič nemení a na vŕšku za mestom sa pripravuje hranica. Bernard Gui svoje krvavé remeslo vykonáva aj na staré kolená. Nakoniec ako 70-ročný zomiera v nerušenom spánku na hrade Lauroux v južnom Francúzsku.
