Expertka: Je ťažké pomôcť znásilneným ženám (Rozhovor)

Na Slovensku sa musíme viac rozprávať o sexuálnom násilí, povedala v rozhovore pre Refresher Zuzana Očenášová, expertka v oblasti násilia páchaného na ženách a domáceho násilia z Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách.

Ľudia si často spájajú znásilnenie s tmavými uličkami, alebo kríkmi. V skutočnosti však obeť väčšinou násilníka pozná.
Spomedzi tých, ktorí prežili sexuálne násilie, bolo podľa prieskumu z roku 2017 38 % prípadov v intímnom partnerstve. Ako vznikol mýtus o kríkoch a tmavej uličke?

Ak sa v médiách hovorí o znásilneniach, tak skôr o prípadoch, keď bol páchateľ niekto neznámy. Oveľa ťažšie sa ženám rozpráva o prípadoch, keď to bol niekto, koho poznali, najmä keď to bol partner. S takýmito prípadmi je totiž spojených oveľa viac mýtov, ktoré skúsenosť ženy spochybňujú.

A potom, predstava takéhoto klasického scenára znásilnenia je možno aj akási obrana nás žien, ale aj mužov, voči svojim matkám, dcéram či sestrám. Tá obrana hovorí: Keď budete dodržiavať bezpečnostné pravidlá, nič sa vám nemôže stať. Ale to nie je pravda. Bohužiaľ, realita je iná.

Niektorí muži s "humorom" hovoria, že keď žena hovorí nie, myslí áno. Uvedomujú si vôbec títo muži, že konajú násilie?

Určite sú muži, ktorí vedia, že nie znamená nie. Muži sú však často presviedčaní, aj takýmito prísloviami, že keď žena nesúhlasí, treba to skúšať znova a znova. Hranica, pri ktorej už ide o zásah do intímnej zóny a môžeme sa baviť o  sexuálnom násilí, je naozaj veľmi tenká a nemusia si ju vždy uvedomiť.

Teraz si spomínam na jednu knihu. Napísali ju Islanďanka a Austrálčan, ktorý ju v mladosti znásilnil. Tá kniha je aj o jeho pohľade a on si to naozaj v tom momente neuvedomil. Napriek tomu si nemyslím, že to niekoho ospravedlňuje. Čokoľvek v oblasti sexu by sa malo diať so súhlasom oboch partnerov.

Spomínali ste, že muži sú často vychovávaní k tomu, aby to skúšali. Pokročila v tomto smere edukácia?

Neviem nakoľko sa snažíme ako spoločnosť, keďže úroveň sexuálnej výchovy u nás je skôr slabšia a témam súhlasu a sexuálneho násilia sa na školách nevenuje. Je však pravda, že aj z niektorých reakcií na kampane, či už ide o kampaň Pretože hovorím nie, alebo meToo, ktorá vypukla minulý rok a okrajovo sa dotkla aj Slovenska, sa dá povedať, že mladší ľudia reagujú lepšie ako starší.

Avšak v spoločnosti ako takej ešte stále prevláda pocit, že za istých okolností je sexuálne násilie ospravedlniteľné. To potvrdil aj prieskum Eurobarometer, kde s týmto názorom súhlasila skoro polovica ľudí na Slovensku.

Prečo je to tak?

Čiastočne asi preto, že sa tejto téme u nás absolútne nevenovala pozornosť. Až minulý rok bol v tomto viac-menej prelomový, vtedy sa totiž stretli dve kampane. Jednak kampaň Pretože hovorím nie a zhodou okolností vtedy vypuklo #meToo. Pred tým túto tému otvorila jedna blogerka, ktorá neskôr založila aj pomocnú webstránku pre ženy, ktoré zažili sexuálne násilie. Čiže trošku sa o tej téme hovorilo, ale naozaj veľmi málo.

A práve v tomto vidím tú príčinu. Ľudia nemajú informácie a asi by sa čudovali, koľkí v ich okolí majú skúsenosť so sexuálnym násilím.

Kampaň Pretože hovorím nie zdôrazňuje, že sexuálne násilie nie je chyba ženy, čo znie ako samozrejmosť. Je potrebné zdôrazňovať to?

Na Slovensku, ale aj v zahraničí, je veľmi veľká tendencia obviňovať práve ženu, hovoriť, že to ona spravila chybu, správala sa vyzývavo, bola zle oblečená a pod. Keď niekde prednášam, alebo hovorím o sexuálnom násilí, zvyknem povedať ľuďom na začiatku prípad sexuálneho násilia a chcem od nich reakciu. Vždy dostanem veľkú kopu reakcii, v ktorých ľudia píšu, že žena bola naivná a prečo tam šla a len veľmi malú kôpku, kde píšu, že to je strašný čin zo strany páchateľa.

Síce nevieme, z čoho táto tendencia pramení, no ide o veľmi zraňujúce reakcie. Keď ich žena dostane od okolia, môže pre ňu byť ešte ťažšie vyhľadať odbornú pomoc, ktorú by potrebovala.

A ako je to v hraničných prípadoch vo vzťahu? Napríklad, keď sa žena bojí povedať nie, pretože vie, že by bol partner podráždený, a tak sa radšej podvolí. Môžeme aj v tomto prípade hovoriť o znásilnení?

Ak sa bavíme o sexuálnom násilí, znamená znásilnenie, alebo aj nechcený orálny alebo análny styk dotýkanie sa intímnych partií, ale aj vyžadovanie nechcených sexuálnych praktík.

V partnerskom vzťahu je to trošku zložitejšie, lebo obvykle sexuálne násilie nebýva prvým druhom násilia, ktoré žena zažíva. Určite už predtým zažila psychické násilie, možno aj fyzické. V takejto situácii môže byť jej bezpečnostnou stratégiou radšej sa podvoliť, aby nedošlo napríklad k fyzickému násiliu alebo k násiliu na deťoch.

Určite by sa to dalo definovať ako sexuálne násilie, ale nie všetky prípady, ktoré sa v literatúre, alebo v rámci poradenstva považujú za sexuálne násilie, sú tak definované aj v našej legislatíve.

V mnohých krajinách legislatíva už pracuje vyslovene s konceptom súhlasu, čo v praxi znamená, že čokoľvek, na čo žena nedala súhlas, sa považuje za sexuálne násilie. U nás je tam ešte stále donútenie alebo vyhrážanie sa silou.

Vyhrážanie sa silou evokuje otázku, čo má žena robiť, keď ju chce partner znásilniť. Má vôbec zmysel snažiť sa brániť fyzicky? Existuje nejaký návod?

Tu je veľmi ťažké odpovedať, pretože situácie môžu byť rôzne. Do veľkej miery závisí od toho, či sú na blízku ľudia, ktorí by mohli zasiahnuť. Ďalšia vec je, že sexuálne násilie môže byť život ohrozujúca situácia a fyzická obrana môže viesť k stupňovaniu násilia. Hovorí sa, že je dobré s násilníkom komunikovať a snažiť sa ho odhovoriť, ale táto stratégia môže pomôcť a nemusí.

Navyše, je veľmi ťažké dávať rady ľuďom, ako sa majú zachovať v život ohrozujúcej situácii, pretože aj keby sme poznali všetky rady, je otázne, ako sa zachováme.

Takže asi neexistuje univerzálna stratégia. A čo v situácii, keď k znásilneniu už došlo?

Klasickou radou je, že by mala zbaliť veci, ktoré mala na sebe a dať ich do igelitového vrecúška, nemala by sa sprchovať, mala by ísť na gynekologické vyšetrenie, prípadne vyhľadať políciu.

Prvé reakcie väčšiny žien sú dostať sa do bezpečia, čo by aj mali primárne urobiť. Ďalšia vec, ktorú väčšina spraví, je že sa osprchuje, pretože sa cíti pošpinená, či už duševne, alebo fyzicky. Dodržať ideálny postup je extrémne ťažké, pretože žena zažila niečo veľmi traumatizujúce a nie je možné očakávať, že sa bude správať stopercentne racionálne.

Ja preto nemám veľmi rada tieto rady. Oveľa jednoduchšie sa dávajú v situácii, keď existuje centrum, kde tá žena môže prísť, a kde dostane adekvátnu pomoc vrátane gynekologického vyšetrenia. U nás nič také neexistuje, takže je veľmi otázne, či sú rady za takýchto okolností vhodné, alebo nie.

Na Slovensku neplánujeme založiť takéto centrá?

Zatiaľ je to v štádiu hypotéz. V zahraničí sa však ukazuje, že najúčinnejšou pomocou sú centrá pre obete sexuálneho násilia pri urgentných príjmoch v nemocniciach, kde žena dostane gynekologické ošetrenie, spravia jej forenzné odbery a dostane psychologickú pomoc. Sieť pomoci na Slovensku je však minimálna. Existuje len niekoľko mimovládnych organizácií, kde žena môže dostať psychologickú, prípadne právnu pomoc.

Na Slovensku nemáme ani dostatočný počet psychologičiek, ktoré by s touto témou dokázali pracovať. Navyše, väčšina z nich je súkromných, a tak svoje zohrávajú aj peniaze. Čakacie lehoty tiež bývajú veľmi dlhé, čo je pre niekoho, kto potrebuje pomoc teraz, neprípustné.

Aj tieto nedostatky sú spôsobené tým, že sa o téme na Slovensku nehovorilo?

Jednak aj tým, že sa o nej nehovorilo, a tak to akoby nebola otázka na stole, ktorá by sa mala riešiť. Na Slovensku je oveľa väčšia tradícia v  téme násilia v partnerských vzťahoch. O tom sa hovorí už od roku 2001, čiže 17 rokov. Napriek tomu nie je ani v tejto oblasti vybudovaná dostatočná sieť služieb.

Ak nemáme dostatočnú pomoc profesionálov, vieme napríklad pomôcť ako jednotlivci? Ako sa dá napríklad zistiť, že známa alebo priateľka zažila sexuálne násilie?

Dá sa zistiť, že sa niečo stalo. Tieto ženy sa väčšinou začnú správať inak. Napríklad sú utiahnuté, smutné, odmietajú chodiť von, vyhýbajú sa istým situáciám. Jednoducho, zmenia správanie.

To, ako sa dá pomôcť takejto žene, je opýtať sa jej, či sa niečo deje a snažiť sa ju primäť k tomu, aby sa zdôverila. Dá sa pomôcť tak, že žene odporučíte obrátiť sa na telefonickú linku 0800 212 212, kde ju vedia nasmerovať na to minimum pomoci, ktoré je k dispozícii.

Okolie najviac môže pomôcť tak, že sa s tou ženou bude rozprávať, nebude ju odsudzovať, nebude mať reakcie typu 'Preboha a prečo si s ním išla?' alebo 'Načo si tam vôbec chodila?' Naopak, preukáže podporu a pochopenie.