Šlo len o ďaľšiu bežnú lúpežnú výpravu na západ. O nájazd, akých staromaďarské kmene uskutočnili v Európe desiatky. Tento však skončil tragicky a bol definitívne posledný.
Život v Európe v deviatom a desiatom storočí nebol vôbec jednoduchý. Nájazdníci z najodľahlejších kútov známeho sveta plienili kráľovstvá, ktoré povstali z prachu Západorímskej ríše. Z hmiel ďalekého severu sa na pobrežiach vynárali bradatí Vikingovia, zo severnej Afriky útočili Saracéni a z východu prichádzali zvesti o novej hrozbe. Tou boli akési neznáme nomádske kmene, ktoré vyvrhla nekonečná ázijská step, ako to zvykla robievať počas celých dejín moderného človeka. O hlavných dôvodoch masívnych pohybov na západ sa dodnes špekuluje, no za najpravdepodobnejšiu možnosť sa považujú dlhé obdobia sucha v Strednej Ázii. Už Herodotos spomína Kimerov, ktorí pustošili východnú Európu a pobrežie Čiereho mora v ôsmom storočí pred Kristom. Po nich prišli ďalšie kmene a po nich nové, ešte barbarskejšie. Ak nerátame Turkov, tak tento príval sa nezastavil až do 13. storočia, kedy posledný klinec do rakvy pridali najdesivejší Mongoli. Nomádi z východu boli zvyčajne dvojakého pôvodu. Tí starší boli indoeurópskeho, konkrétne indoiránskeho a boli vzdialene príbuzní napr. Peržanom, ktorým boli blízki aj výzorom. Išlo napríklad o už spomínaných Kimerov či trebárs Skýtov, Sarmatov a mnoho ďalších. Neskorší typ prišelcov bol pôvodu altajského. Tí prišli z oveľa väčšej diaľky, mali výrazné ázijské rysy a boli to buď kmene turkické (Kumáni, Turci, Tatári, atď.) alebo mongolské (Mongoli). Nie vždy sa však jednalo o etnicky homogénny národ alebo kmeňový zväz, často šlo o mix viacerých etník, ako trebárs v prípade Hunov či Avarov. Jedna skupina však bola mierne odlišná od ostatných, a to nielen etnicky. Išlo o staromaďarské kmene, ktoré sa začali v deviatom storočí objavovať v Podunajskej nížine a zmenili dejiny strednej Európy viac, ako ktorýkoľvek iný kočovný kmeň z východu.
Európu plienili v deviatom a desiatom storočí Maďari, Saracéni a Vikingovia
Mnohé národy si ako súčasť vlastného sebaurčenia radi prikrášľujú svoje dejiny. Často si ich dokonca celé vytvárajú, ak majú pocit, že ich národ nepôsobí dostatočne starobylo. Tento fenomén sa nevyhol ani našim južným susedom. Národné mýty 19.storočia ľudia často mylne vnímajú ako historické fakty. Treba dodať, že Slováci za Maďarmi v prekrúcaní a domýšľaní si svojej histórie v žiadnom prípade nezaostávajú, ba takmer všetky moderné európske národy ako by súperili o to, kto príde s fantastickejším (nepodloženým) tvrdením o svojej minulosti a pôvode. Dejiny našich predkov sú však vzrušujúce aj bez hlúpostí a výmyslov. Nazrime teda do minulosti výlučne racionálnym pohľadom.
Maďarov prvý krát spomínajú Chazari začiatkom deviateho storočia nášho letopočtu. Chazarská ríša bola štátny útvar nachádzajúci sa medzi a čiastočne severne od Čierneho a Kaspického mora a v ranom stredoveku bola v tomto regióne dominantnou silou. Chazari ovládali dôležité obchodné uzly medzi Východom a Západom, vďaka čomu ríša nesmierne zbohatla. Zaujímavosťou je, že chazarská aristokracia prijala judaizmus, i keď šlo o turkický národ, no so Židmi nemali nič spoločné, čo niekoľkokrát potvrdil aj výskum DNA. Maďari, najskôr v područí, neskôr vzbúrení a porazení, opúšťajú spoločne s troma turkickými kmeňmi Kabarov územie Chazarov a smerujú na západ. Usádzajú sa medzi Dneprom a Karpatmi (zem Maďarmi zvaná Etelköz), odkiaľ ich však krvavo vytláča ďalší nomádsky turkický kmeň - Pečenehovia.
Maďarský jazdec
Podunajská nížina, tak podobná Pontskej stepi, odjakživa lákala stepné národy. Ani Maďari na čele s Arpádom, ako mnohí pred nimi, nedokázali odolať jej vábeniu. Pripomínala im ich stratenú domovinu a zároveň bola v bezpečnom objatí Karpát, ďaleko od búrlivého a krvavého kotla Ázie. Už Rimania si uvedomovali výhodnú polohu Podunajskej nížiny alebo Panónie, ako nazvali svoju zriadenú kolóniu pri Dunaji, a jej úrodnú pôdu. Maďari, spočiatku len ako žoldnieri v službách miestnych slovanských kniežat a bulharských kaganov, sa veľmi rýchlo integrovali, no svoj koristnícky spôsob života neopustili. Na troskách Veľkej Moravy si vytvorili základňu pre svoje pustošivé nájazdy do celej Európy, ktoré odštartovali hneď po odvrátení hrozby zo strany Frankov a po drvivej porážke Bavorov a ich veľkomoravských spojencov v bitke pri Bratislave v roku 907. Nájazdy smerovali do takmer celej Franskej ríše, na Apeninský polostrov, kde vyplienili okolie Ríma. Maďari sa dostali až k Atlantickému oceánu a spustošili Katalánsko. Historici narátali 47 nájazdov, z toho len osem bolo odrazených, zvyšné boli úspešné.
Tomu učinil koniec Oto I. Veľký, ktorému došla s Maďarmi trpezlivosť. Tento výnimočne úspešný nemecký kráľ, neskôr (962) korunovaný cisár Svätej Ríše Rímskej si plieniacich Maďarov vyčíhal v okolí Augsburgu, kde zhromaždil svoje a spojenecké vojsko. Mobilní nomádi sa ťažko lapajú a tak Oto zlanáril Maďarov k útoku na Augsburg, ktorý bol hrdinsky bránený a takmer dobitý. Maďari nemali vo zvyku obliehať mestá, ale hradby Augsburgu boli poškodené a tak sa na tento netypický útok podujali. Medzitým kráľ s pomocou svojho brata biskupa Bruna odrezal Maďarom všetky komunikačné kanály danej doby a navyše im aj zahatal všetky únikové cesty.
Maďarský muž - rekonštrukcia podľa pohrebiska
Oto stál na čele armády, pozostávajúcej z ôsmych divízií po tisíc mužoch (obsahovali ťažkú jazdu a aj pechotu). Tri boli bavorské, dve švábské, jednu tvorili Frankovia vedení Otovým zaťom Konrádom Červeným, ďalšiu Česi na čele s princom Boleslavom I. a posledná najväčšia vedená samotným Otom pozostávala z jeho osobnej gardy, Sasov, Durynkov a kontingentu Lužických Srbov. Na čele Maďarov stál horka (najvyšší vojenský veliteľ) Bulču a kmeňoví náčelníci Lél a Súr. Veľkosť maďarskej armády nie je možné z historických zdrojov presne odhadnúť, ale predpokladá sa, že šlo o desať až 25-tisíc ľahkých jazdcov. Každopádne šlo o najväčšiu armádu Maďarov v histórii. Maďari po príchode Otovej armády prerušili obliehanie a začali sa pripravovať na bitku. Oto zoradil svoje vojsko sprava doľava v nasledujúcom poradí: Frankovia, bavorské divízie, Otova divízia a dve švábske divízie. Česká časť vojska dostala za úlohu strážiť tábor (Oto im zrejme veľmi nedôveroval).
Zidealizovaná rekonštrukcia bitky
Ráno 10.augusta 955 Maďari prekročili rieku Lech a zasypali Otove voje dažďom šípov ako postupovali smerom k vojsku, no tesne pred čelom armády sa zvrtli a udreli na tábor. Českí obrancovia urputne vzdorovali, no zachytili hlavnú vlnu armády a väčšina z nich padla. Vzápätí sa Maďari stočili, rozdelili sa na dve časti a zaútočili na švábske divízie na ľavej časti a to zozadu i spredu. Ľavé krídlo zakolísalo a tak Oto nariadil svojmu zaťovi stiahnuť sa z pravej strany, prejsť cez celé bojisko a udrieť na časť Maďarov útočiacich na ľavom krídle zozadu. Konrádovi sa zložitý manéver podaril učebnicovo presne a vrazil do zadnej časti maďarského vojska, ktoré sa ocitlo v železnom zovretí medzi Švábmi a Frankami a bolo rozdrvené. Konrádovi však bolo v brnení príliš horúco a tak si ho uvoľnil. Vzápätí bol zasiahnutý šípom do krku a skonal. Medzitým zvyšok Otovej armády odrazil frontálny útok. Bulču sa v zúfalej situácii pokúsil o najstarší vojenský nomádsky trik, ktorý sa ani po stáročiach nezmenil. Predstieral fingovaný ústup aby vyprovokoval vojsko k bezhlavému a neuváženému postupu, ktorý by potrhal rady a následne vojsko obkľúčil, zasypal mračnom šípov a tvrdo udrel. Nemci však aj napriek krupobitiu šípov disciplinovane držali formáciu a tlačili Maďarov pomaly k rieke. Tí si uvedomovali svoju beznádejnú situáciu a začali prchať. Po desiatich hodinách bitky však už boli kone vyšťavené a navyše bol západný breh rieky šikmý a klzký a tak veľká časť Maďarov uviazla v koryte rieky a bola pobitá. Prchajúce zvyšky armády boli pobíjané záložným vojskom a rozzúrenými miestnymi vidiečanmi, ktorí si mohli konečne na lúpežníkoch vybiť svoju zlosť. Vojaci podľa starého germánskeho zvyku pozdvihli svojho kráľa na konci bitky na svoje štíty a jasavo povolávali jeho meno. Oto však namiesto bujarých osláv rozkázal kontrolovať všetky brody rieky v okolí s úmyslom pochytať čo najviac prchajúcich nepriateľov. Tento geniálny ťah mu priniesol vytúžené ovocie: Bulču, Lél a Súr boli zajatí a neskôr popravení v Regensburgu. Ostatných zajatcov Oto buď popravil alebo im odrezal uši a nos a poslal domov. I napriek tomu sa časti Maďarov podarilo uniknúť a vrátiť sa do svojej vlasti.
Dôsledky bitky navždy zmenili charakter Európy. Storočná vojenská dominancia Maďarov bola prerušená a nastal koniec ich nájazdov do Európy. K moci sa dostávajú Arpádovci, ktorí smrťou maďarských veľmožov oportunisticky získavajú veľký vplyv. Maďari sa tak natrvalo usádzajú v Podunajskej nížine, čiastočne splývajú s miestnym obyvateľstvom a zakladajú štandardné stredoveké kráľovstvo Uhorsko. Bitka pri rieke Lech rovnako predstavuje symbolické a konečné víťazstvo rytierov nad ľahkou nomádskou jazdou Strednej a Východnej Európy v ranom stredoveku.
