Neurogenetik Tomáš Eichler vysvetľuje, čo sa počas tohto stavu odohráva v ľudskom mozgu a či existuje trik, ako sa zo spánkovej paralýzy vedome prebudiť.
Prebudím sa uprostred noci. Moju detskú izbu osvetľuje len jemné červené svetlo z digitálneho budíka na regáli hneď pri posteli. Ukazuje presne 3:11. Cítim, že niečo nie je v poriadku.
Nedokážem sa zbaviť myšlienky, že za mnou niekto – alebo skôr niečo – stojí. Chcem sa otočiť, aby som sa presvedčil, no nejde to. Prepadne ma panika. Chcem zakričať a zobudiť rodičov, no z hrdla mi nevyjde ani hlások. Medzitým periférne vidím, ako sa mi nad hlavou začína formovať akási čierna masa. Prisahal by som, že sa pomaly zhmotňuje do obrysov postavy. Neviem to však naisto, pretože nedokážem pohnúť hlavou a vylepšiť svoje zorné pole.
- Čo sa deje v mozgu človeka počas spánkovej paralýzy.
- Prečo bývajú zážitky počas tohto stavu pre ľudí často veľmi realistické.
- Či existujú faktory, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť spánkovej paralýzy.
- Čo robiť, keď si uvedomíš, že prežívaš spánkovú paralýzu.
- Či je spánková paralýza zdravotne nebezpečná.
Zrazu zacítim ťaživý pocit na hrudi, akoby ma niečo prisadlo. S hlavou na vankúši vytočenou doprava a pohľadom upreným nahor si nedovidím na vlastné telo. Viem len toľko, že čierna masa mi už nelevituje nad hlavou.
Presunula sa niekam inam. Nemusím dlho hádať kam. Po niekoľkých sekundách totiž zacítim na krku horúci dych…
Toto nie je úryvok z lacného hororu ani opis paranormálnych javov. Je to moja spomienka na to, keď som zažil spánkovú paralýzu. Ide o stav, pri ktorom sa človek počas prebúdzania alebo zaspávania nemôže hýbať ani rozprávať, hoci je pri vedomí. Mnohí ľudia opisujú, že počas spánkovej paralýzy zažili halucinácie, ktoré boli až desivo realistické.
O tom, čo sa počas takéhoto stavu odohráva v ľudskom mozgu, sme sa bližšie porozprávali so slovenským neurogenetikom Tomášom Eichlerom. Odborník nám vysvetlil, prečo mnohí ľudia, ktorí si spánkovou paralýzou prešli, opisovali prítomnosť neznámej „entity“, ako sa z nej vedome prebudiť, ale i to, či má nejaké medicínske riziká.
V Refresheri sa pravidelne venujeme témam fyzického aj duševného zdravia. Naposledy sme vyskúšali dychovú metódu Oxygen Advantage a užívali ashwagandu, aby sme zistili, či naozaj funguje, alebo ide len o ďalší preceňovaný doplnok stravy. Ak sa ti naša práca páči, pridaj sa do Refresher Clubu aj ty a užívaj si všetky jeho výhody.
Zreteľne som počul svojich rodičov, no nedokázal som na nich prehovoriť
Spánkovú paralýzu som prvýkrát zažil ešte ako 13-ročný. Keď som sa ráno prebudil, počul som rodičov. Rozprávali sa v kuchyni a búchali hrncami. Nespomeniem si, koľko bolo hodín, no pravdepodobne dosť, keďže už chystali obed. Otvoril som oči, no všetko som videl rozmazane, pretože mi vo výhľade zavadzal vankúš. Mal som ho nalepený na tvári. Chcel som sa pretočiť nabok, keď som si uvedomil, že sa nedokážem pohnúť. Začal som panikáriť.
Zreteľne som počul hlas otca, a tak som si povedal, že keď na neho zakričím, musí počuť aj on mňa. Pokúsil som sa o to, no nešlo to. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že som dostal porážku a ochrnul. V tom čase som totiž ešte vôbec netušil o existencii nejakej spánkovej paralýzy.
Tento stav mohol trvať niekoľko sekúnd – maximálne dve minúty, no prisahal by som, že trval večnosť. Potom som sa z ničoho nič prebudil. Zrazu som sa dokázal hýbať aj hovoriť. Čo bolo však najdesivejšie, rodičia skutočne boli v kuchyni a varili. Všetko, čo som počul, bolo reálne.
Druhýkrát som prežil spánkovú paralýzu oveľa neskôr. Nepamätám si, koľko som mal rokov, ale bol som už dospelý, pretože som večer predtým vypil s kamarátmi niekoľko pív. Do postele som si líhal pripitý. Paradoxne – hoci som vtedy už veľmi dobre tento stav poznal a prečítal som si o ňom aj nejaké články na internete – išlo o oveľa desivejšiu skúsenosť, než keď som mal trinásť.
Zobudil som sa v noci jedenásť minút po tretej hodine. Presný čas som vedel iba vďaka budíku, ktorý osvetľoval moju detskú izbu. Mal som pocit, akoby v nej bola so mnou nejaká entita. Nad hlavou som videl vznášať sa čiernu postavu, cítil som tlak na hrudi a v jeden moment dokonca teplý dych na krku. Napriek tomu, že som pomerne skoro vyhodnotil, že pravdepodobne ide len o spánkovú paralýzu a že sa mi iba sníva, všetko pôsobilo až príliš realisticky.
Išlo naozaj o veľmi nepríjemné pocity. Umocňoval ich fakt, že som tento stav nevedel nijako ovplyvniť. Nedokázal som sa pohnúť ani prebudiť, hoci som veľmi chcel. Keď som sa po niekoľkých minútach prebral a stav pominul, spomínam si, že digitálne hodiny na budíku ukazovali 3:16. V polobdení a polospánku som teda strávil približne päť minút. Možno najnepríjemnejších päť minút môjho života.
Hoci išlo o úplne odlišné situácie, ktoré sa odohrali v odlišnom čase, obe mali niečo spoločné: keď som išiel spať, bol som príšerne unavený. Rozhodol som sa preto odborníka opýtať, či spánková paralýza môže súvisieť s faktormi ako únava a stres a čo sa vlastne pri tomto jave odohráva v ľudskom mozgu.
Prečo pri spánkovej paralýze cítime cudziu prítomnosť?
Neurogenetik Tomáš Eichler vysvetľuje, že spánková paralýza vzniká najčastejšie na hranici medzi REM spánkom a bdelosťou.
„Počas REM spánku je mozog veľmi aktívny, snívame a zároveň mozgový kmeň tlmí väčšinu vôľou ovládaných svalov. Je to ochranný mechanizmus, aby sme svoje sny fyzicky ‚neprehrávali‘. Pri spánkovej paralýze sa vedomie prebudí skôr, než táto svalová atónia úplne odoznie. Človek teda vníma izbu a vie, že je hore, ale na niekoľko sekúnd až minút sa nevie pohnúť alebo prehovoriť,“ hovorí odborník s tým, že časť mozgu je pri spánkovej paralýze už v režime bdelosti, zatiaľ čo niektoré prvky REM spánku ešte pretrvávajú.
Mnohí ľudia opisujú zážitky počas tohto stavu ako veľmi realistické. Podľa slov neurogenetika to má jednoduché logické vysvetlenie – do bdelého vnímania sa môže „primiešať“ obsah snového REM stavu.
Mozog pritom nespracúva iba informácie zvonku, ale neustále vytvára predpovede o tom, čo sa okolo nás deje. Keď sa človek prebudí, nemôže sa pohnúť a nevie okamžite vysvetliť prečo, mozog sa snaží túto nezvyčajnú situáciu interpretovať.
„Snové obrazy, zvuky alebo telesné pocity sa môžu prekryť s reálnou spálňou. Práve preto môže byť človek presvedčený, že niekoho vidí, počuje kroky alebo cíti prítomnosť ďalšej osoby, hoci ide o veľmi presvedčivú halucináciu na rozhraní spánku a bdelosti,“ vysvetľuje.
Úplnou náhodou podľa jeho slov nie je ani to, že ľudia počas tohto stavu cítia prítomnosť neznámej entity v izbe.
„Pri spánkovej paralýze ľudia často opisujú tri typy zážitkov: pocit cudzej prítomnosti alebo ‚votrelca‘, tlak na hrudníku a rôzne ilúzie pohybu či levitácie. Keď sa nemôžeme pohnúť a zároveň cítime strach, mozog môže nejasné zvuky, tiene a telesné vnemy interpretovať ako ohrozenie. Pocit prítomnosti niekoho ďalšieho môže súvisieť aj s tým, ako mozog reprezentuje vlastné telo a priestor okolo neho,“ hovorí vedec.
Tlak na hrudníku podľa jeho slov zase môže byť zosilnený REM fyziológiou, polohou na chrbte a úzkosťou. Človek pritom zvyčajne dýcha, ale subjektívne môže mať veľmi intenzívny pocit, že sa mu dýcha ťažko.
Spánkovú paralýzu ovplyvňuje stres aj nedostatok spánku
Spánková paralýza sa podľa Tomáša Eichlera častejšie objavuje, keď človek trpí nedostatkom spánku, má nepravidelný režim alebo prežil výrazný stres. Ovplyvniť ju môžu aj ďalšie faktory ako posuny spánkového rytmu, jet lag či časté prerušovanie spánku.
„U niektorých ľudí ju podporuje spánok na chrbte. Môže sa objaviť aj u úplne zdravého človeka a jednorazová epizóda sama osebe nemusí znamenať ochorenie. Častejší výskyt však poznáme aj pri niektorých poruchách spánku, najmä pri narkolepsii. Preto je pri opakovaných epizódach dôležité pozerať sa aj na širší kontext,“ dodáva odborník.
Ľudia, ktorí prežili tento stav, sa často sťažujú aj na problémy s dýchaním. Neurogenetik vysvetľuje, že za to môže viacero faktorov:
„Počas REM spánku je svalový tonus znížený a človek pri paralýze zároveň nemôže vedome zapojiť svaly tak, ako je zvyknutý. Bránica, náš hlavný dýchací sval, pracuje ďalej, hoci činnosť niektorých ďalších dýchacích svalov je počas REM spánku utlmená, čo môže prispievať k pocitu tlaku na hrudi. Pocit nedostatku vzduchu môže zosilniť poloha na chrbte, tlak na hrudníku, panika a zvýšená pozornosť k vlastnému dychu. Subjektívne to môže byť veľmi desivé, ale pri typickej spánkovej paralýze nejde o to, že by človek prestal dýchať,“ uvádza na pravú mieru.
Jedným dychom však zároveň upozorňuje, že ak má niekto aj mimo týchto epizód pauzy v dýchaní, výrazné chrápanie alebo sa budí s pocitom dusenia, mal by navštíviť lekára, aby preveril, či netrpí napríklad spánkovým apnoe.
Hoci je podľa jeho slov izolovaná spánková paralýza vo väčšine prípadov nepríjemná, sama osebe nie je nebezpečná. Najväčším problémom môže byť strach, následná úzkosť zo zaspávania a sekundárne zhoršenie spánku.
„Ak sa však epizódy opakujú často, výrazne človeka stresujú alebo sa k nim pridáva extrémna denná ospalosť, náhle ochabnutie svalov pri emóciách, neobvyklé zaspávanie počas dňa, výrazné chrápanie či pauzy v dýchaní, odporúčam obrátiť sa na lekára alebo spánkovú ambulanciu. Vtedy môže byť spánková paralýza jedným z viacerých príznakov, ktoré treba posúdiť spolu,“ dodáva neurogenetik.
Ako sa vedome prebudiť zo spánkovej paralýzy?
Podľa odborníka neexistuje jeden trik, ktorý funguje každému a zakaždým. Pomáha však vedieť, čo sa deje.
„Už samotná myšlienka ‚toto je spánková paralýza a prejde to‘ môže niektorým ľuďom znížiť strach. Niektorí skúšajú drobný pohyb prsta na ruke alebo nohe, nejde však o spoľahlivo overený spôsob ukončenia epizódy. Dych by som nechal prirodzene plynúť, bez snahy násilne ho meniť alebo rozhýbať celé telo. Epizóda spravidla sama odznie. Ak sa človeku nepodarí upokojiť, neznamená to, že robí niečo nesprávne,“ vysvetľuje a dodáva, že epizóda spravidla sama odznie.
Ak spánkovú paralýzu zažívaš pravidelne, mal by si sa podľa odborníka najskôr zamyslieť nad tým, či spíš dostatočne dlho, či máš približne pravidelný čas spánku a vstávania, či nie si dlhodobo nevyspatý, alebo si často neposúvaš režim. Pomôcť ti môže obmedziť spánkové dlhy, stabilizovať rytmus a naučiť sa pracovať so stresom. V prípade, že pozoruješ epizódy najmä pri spánku na chrbte, môžeš skúsiť inú polohu.
„Odporúčam tiež, aby sa človek naučil epizódu rozpoznať. Keď vieme pomenovať, čo sa deje, mozog má menší priestor vytvoriť katastrofický príbeh. A ak sa spánková paralýza opakuje často alebo sa objavujú ďalšie príznaky, určite má zmysel odborné vyšetrenie,“ upozorňuje Tomáš Eichler.
Odborník na záver dodáva, že spánková paralýza je krásny príklad toho, že spánok a bdelosť nie sú vždy dva dokonale oddelené stavy: „Niekedy sa na krátky čas prekrývajú – a výsledok môže pôsobiť až nadprirodzene, hoci má čisto biologické vysvetlenie.“
