Vyspovedali sme Sveťa Moravčíka, jedného z organizátorov obľúbeného bratislavského festivalu Uprising.
Spolu s Rasťom Pružincom založil festival v roku 2008, keď bol tretiak na vysokej škole. Časom sa z Uprisingu stal raj pre všetkých fanúšikov reggae hudby. Na podujatí, ktoré je každoročne na bratislavských Zlatých pieskoch, však nájdeš aj iné žánre.
Šestnásty ročník (uskutoční sa 25. a 26. augusta) ponúka opäť viacero zvučných mien, pričom headlinerom bude tentokrát majster elektro swingu, rakúsky hudobník Parov Stelar známy hitmi ako Catgroove alebo All Night.
Tešiť sa môžeš aj na rapera Dizzeeho Rascala, ktorý je držiteľom Mercury Prize, roots reggae bandu Steel Pulse alebo speváka Barringtona Levyho. Patrične zastúpená bude aj domáca scéna. Vystúpia Medial Banana, Gleb, A.M.O., Para, Slobodná Európa, Čavalenky či Laura Weng.
Sveťo Moravčík pre Refresher prezradil, s čím sa musel za roky organizácie porátať, kto z interpretov mal najbizarnejšie požiadavky, ale aj to, koho jednoducho raz musí dostať na festival.
Ak chceš viac článkov venovaných hudbe, pridaj sa do klubu Refresher+. Budeš mať prístup k ďalším zaujímavým rozhovorom, napríklad s legendárnym Richardom Müllerom alebo s mladým talentom The Curly Simonom.
Čo vás spolu s Rasťom Pružincom viedlo pred rokmi založiť festival podobného typu? Chceli ste zaplátať dieru na trhu alebo to bola v prvom rade úprimná snaha šíriť ďalej muziku, ktorú máte radi?
Bola to kombinácia týchto vecí. V prvom rade určite láska k reggae hudbe a jej nedostatku v týchto končinách. Ja som predtým robil lokálne parties, ale festival zameraný na túto konkrétnu hudbu a veci s ňou spojené tu jednoducho vtedy nebol. Úmysel bol tiež podtrhnutý istou naivitou, keďže sme boli v tom čase ešte študenti na vysokej škole. Nevedeli sme poriadne, do čoho ideme.
Cítiš dnes medzi slovenskými festivalmi istý konkurenčný boj?
Jeden je pomerne známy, medzi Pohodou a Grapeom, ale príliš by som sa k tomu nechcel vyjadrovať. Inak si nemyslím, že tu je nejaký veľký boj, skôr práve naopak. A čo sa týka konkrétne Uprisingu, nemám pocit, že by nám niekto robil niečo naschvál.
Minimálne s Grapeom, Hip Hop Žije alebo s Bratislavskými džezovými dňami máme nadštandardné až priateľské vzťahy. Navštevujeme sa navzájom a pozývame sa na naše podujatia, taktiež sa podporujeme napríklad cez sociálne siete. Napríklad na Grape sme mali banner a pár plagátov, u nás zas budú mať svoje džezáky.
Uprising je jediný reggae festival na Slovensku a nebudem asi ďaleko od pravdy, keď poviem, že aj najlepší, v rámci svojho žánru, v okolitých krajinách. Z koľkých krajín sem za hudbou cestujú ľudia?
Aj keď to prvých desať rokov bol Uprising reggae festival, podotkol by som, že nie sme vyslovene len reggae festival. Práve tým premenovaním sme sa chceli zbaviť tej nálepky a škatuľky. Keď si vezmeš, už od prvého ročníka sme mali v line-upe veľa hip-hopu. A aj jungle, drum'n'bass či iné príbuzné žánre sa na festival snažíme stále prinášať.
Samozrejme, odrážame sa od reggae, dubu a istej kultúry, ktorá z toho vzišla. Veľa súčasnej elektronickej hudby má korene práve v dube či celkovo jamajskej hudbe. Aby som sa však vrátil k pôvodnej otázke, u nás je výrazná návštevnosť z okolitých krajín. Najväčšiu časť síce tvoria domáci diváci zo Slovenska a z Česka, ale chodia k nám aj ľudia z Rakúska, Maďarska či Poľska a každoročne k nám zablúdia aj Angličania, Nemci či dokonca ľudia z Nového Zélandu a Austrálie.
Bolo jednoduché si vybudovať pevnú fanúšikovskú základňu?
Nebolo. (smiech) Ja to hlavne neberiem tak, že to je vybudované a hotovo.
Vybudované to už je, skôr asi ide o to, udržať to...
Áno, byť 16 rokov na trhu s istým kultúrnym podujatím nie je ľahké. Nemôžeme sa spoliehať na ľudí, ktorí tam chodili pred šestnástimi rokmi, lebo tí tam možno dnes už ani nechodia. Stále musíme byť na love na nových návštevníkov a fanúšikov, pretože tí ľudia vyrastajú a my potrebujeme, aby náš festival navštevovali aj o päť či o desať rokov.
Ako by si prilákal na Uprising človeka, ktorý tam ešte nikdy nebol? Prečo by tam mal ísť?
Ľudia, ktorí k nám prídu prvýkrát, následne vravia, že je to ich najobľúbenejší festival. (smiech) Mám pocit, že sa tam v čase festivalu vybuduje istá oáza, ktorá odreže človeka od okolitého sveta. Žijeme si tam cez víkend v istej bubline a je to kombináciou toho konkrétneho priestoru, hudby atmosféry a návštevníkov. To všetko vytvorí istý genius loci, aký v našich končinách ťažko nájsť.
Váš festival pre mňa symbolizuje slobodu a toleranciu. Vždy tam nájdem pozitívne naladených ľudí s úsmevom na tvári, nezažil som tam nikdy žiaden konflikt. Stalo sa vám však, že ste niekedy museli z areálu niekoho nasilu vyviesť alebo prípadne zavolať na festival políciu?
Jasné. Samozrejme, gro návštevníkov sú pozitívne naladení a mysliaci, nekonfliktní ľudia. Avšak keďže sme v hlavnom meste, častokrát sa tam motajú aj ľudia, ktorí tam neprídu kvôli hudbe a zábave. Spomínam si na pár konfliktov, ale napríklad aj na to, že sa medzi sebou pobili priamo interpreti. (smiech)
Raz sa situácia vyhrotila napríklad počas takzvaného sound clashu, keď sa na pódium postavia proti sebe tímy dídžejov, selektorov a majú hudobný battle. Je to jamajský štýl súperenia, ide o to, kto lepšie zabaví publikum a pustí lepšiu pesničku. Vtedy proti sebe súperili Poliaci a Rakúšania, a na konci sa vyhecovali až tak, že sa normálne pobili. Museli zasiahnuť esbéeskári. V bekstejdži potom ešte zhadzovali chladničky. Dosť to vyhrotili. (smiech)
Ako sa zmenilo správanie návštevníkov po pandémii? Pocítili ste aj pokles návštevnosti či skôr naopak, keďže ľudia sú hladní po zábave a zážitkoch?
Myslel som si, že ľudia budú hladnejší po kultúre, ale nemyslím si, že sa tak stalo. Minimálne na Slovensku. I keď je ešte asi skoro hodnotiť to, keďže je kvázi prvý normálny ročník od pandémie. Minulý rok bol ešte istý spôsobom ovplyvnený tým, že sme šli s nemalým počtom preložených lístkov z minulého ročníka. A predtým, 2021, keď bol Uprisingček, nevedeli sme ešte v máji, čo všetko bude možné vybaviť a s akou kapacitou.
Najskôr malo byť povolených tisíc ľudí, potom sa to zvýšilo. Dva týždne pred začiatkom povedali, že môžeme mať počet, myslím, až do 5000 návštevníkov. Vybombili sme za ten čas preto ešte obrovskú kampaň, ale mali sme napokon aj tak len okolo dvetisíc ľudí. Ďalšia vec, čo sa od pandémie zmenila, je nakupovanie lístkov. Kupujú ich neskôr než kedysi.
Je to určite aj infláciou alebo vojnou na Ukrajine. Tých faktorov je viac, ale faktom zostáva, že niektorí kupujú lístky skutočne až na poslednú chvíľu a čakajú napríklad aj na predpovede počasia. Nám sa však potom ťažko predpokladá a odhaduje, koľko ľudí nakoniec príde.
No a v neposlednom rade sa celkovo na Slovensku zvýšila cena vstupného, čo som rád. Ľudia sa aspoň naučia, že za kultúru si jednoducho treba platiť. Dnes mi pripadá až vtipné, keď mi vybehnú nejaké spomienky na Facebooku, kde vidno, že sme predávali vstupenky za 30 eur. Všímam si však, že ľudia po pandémii aj viac selektujú a nechodia na toľko festivalov ako predtým. Vyberú si jeden alebo dva a stačí im to.
Kto alebo čo konkrétne ťa počas organizácie festivalu najviac vyčerpáva?
Je toho veľa, závisí to aj od toto, o ktorej fáze organizovania sa bavíme. Najhoršie to však býva krátko pred festivalom. Čím viac sa to blíži, tým je to horšie. Dlhé roky som sa staral o sociálne siete a to mi po rokoch začalo nesmierne liezť na nervy. Neskôr sa ten tím rozšíril a najali sme na to iných ľudí.
Dosť ma tiež vyčerpávajú ľudia, ktorí píšu alebo hovoria, že na Uprisingu stále prší. Jasné, stalo sa, že párkrát pršalo, ale rozhodne to nebola väčšina času. Keď to za tých 16 rokov spočítame, dážď bol možno na tretine z toho. Ďalej mi lezú na nervy hejteri, ktorí veľmi mudrujú a nedokážu sa napríklad preniesť cez to, že sme zmenili názov a už nie sme Uprising reggae festival, ale len Uprising festival.
Majú pocit, že reggae tam už nie je a podobne. Vždy si vtedy sadnem k počítaču a vypíšem tým ľuďom presne mená reggae umelcov s tým, že pokiaľ nájdu nejaký okolitý festival, kde vystúpi toľko reggae interpretov, rád tam s nimi pôjdem. (smiech) Mám dokonca jedného obľúbeného hejtera, ktorý sa každý rok zjaví len na to, aby niečo skritizoval. Píše nám posledných šesť alebo sedem rokov, ale pritom je na profilovke v tričku Uprising. Moc tomu nechápem, ale baví ma. (smiech)
S čím najťažším si sa musel počas rokov organizácie vyrovnať?
Je ťažké spracovať a vyrovnať sa s tým, keď na podujatí, ktoré organizujem, niekto zomrie. To sa nám, bohužiaľ, stalo. Utopil sa jeden z návštevníkov. Odvtedy sme však spravili isté opatrenia, aby sme niečomu podobnému v budúcnosti predišli. Posilnili sme vodnú záchranu a máme striktnejšie pravidlá. Keď sa zotmie, znemožňujeme prístup k vode. Nedá sa tam už kúpať tak ako počas dňa.
V západnejších a kultúrnejších krajinách by sa tento faktor príliš neriešil a zábrany pri vode by neboli za potreby, avšak žijeme tu a bežní Slováci asi natoľko holdujú alkoholu, že by sme nezabránili tomu, aby sa tam všetci ožratí v noci kúpali. Bolo by to strašne nebezpečné a zbytočné.
Ďalšia ťažká vec bola príprava na koncert Lauryn Hill. Bola, mimochodom, toto leto na iných reggae festivaloch a ako som sledoval reakcie ľudí, mali rovnaký zážitok, ako sme mali my na Uprisingu. Celý čas sa úplne nepochopiteľne viac sústredila na to, aby komandovala svoju crew, než na spev.
Akú máš, naopak, najkrajšiu spomienku z Uprisingu?
Rád spomínam na to, keď tu bol Shaggy. Bol to strašne v pohode týpek. Nemal s ničím problém, nemal absolútne žiadne hviezdne maniere a bol veľmi ľudský. Sme stále v kontakte, dokonca sme sa potom ešte stretli na Welcome to JAMROCK Reggae Cruise, na takej veľkej výletnej lodi. Je to podujatie, čo robí Damian Marley.
Veľmi priateľský bol ešte Ky-Mani Marley. Sedel som s ním v hoteli na raňajkách a ukazoval mi svojho syna, púšťal mi pesničky a potom mi dokonca niekoľko rokov po sebe vždy poprial všetko najlepšie k narodeninám. Tie najväčšie hviezdy boli väčšinou najmilšie.
Naopak, kto ťa správaním či hviezdnymi maniermi sklamal alebo prekvapil?
Lauryn Hill ma troška sklamala, aj keď neskôr pri osobných stretnutiach bola v pohode. Väčšinou už viem, čo od koho čakať, takže nedá sa povedať, že by som bol z niekoho vyslovene sklamaný. Poväčšine si najviac vyskakujú takí malí prdi, ktorí sa cítia, že majú obrovskú slávu, ale to ma nerozhodí. (smiech)
Akú najbizarnejšiu požiadavku ste od nejakého interpreta dostali?
Tak to sa už po niekoľkýkrát vrátim k Lauryn Hill. (smiech) To bolo fakt najbizarnejšie. Interpreti musia poslať vždy pred vystúpením technický rider, kde je rozpísané, ako kapela funguje, ako je rozložená na stagi, ako sa hudobníci zapájajú, čo potrebujú zohnať a podobne.
Ona mala týchto riderov asi desať. Mala aj hotel rider, v ktorom znelo, že celé poschodie, na ktorom bude bývať, musí byť vytepované, že do jej izby sa chodí len v návlekoch. Musela tam mať len jeden druh kvetín a na chodbe musel byť len jeden druh vône.
Ďalej mala vypísaný transport rider, teda akými autami ju treba prevážať. Osobitnou kapitolou bol vzhľad bekstejdžu. Musel byť vychladený presne na 24 stupňov Celzia, chcela saténové steny. Bolo to pre ňu pripravené a ona sa tam nakoniec počas celého festivalu ani neukázala. Bol to úlet.
Stíhaš ako organizátor sledovať počas festivalu aj koncerty?
Trochu hej, ale najradšej to počúvam z krídla pódia alebo niekde z úzadia. Určite si tento rok pôjdem pozrieť napríklad Dizzeeho Rascala alebo Steel Pulse. Sú to moje srdcovky.
Ktorý koncert ti spomedzi všetkých ročníkov najviac utkvel v pamäti?
Nejde ani tak o umelecký zážitok, ale utkvelo mi v pamäti, keď sa ma Shaggy pýtal pred koncertom, akú máme na Slovensku známu skladbu, ktorú by si všetci spievali. Nevedel som, prečo sa ma na to pýta, ale povedal som že Rišo Müller – Po schodoch. Potom som zistil, že v každej krajine púšťa počas šou nejaký známy tamojší hit. Tak u nás pustil Müllera. (smiech) Aj o tom vyšli potom nejaké články.
A potom mám vždy veľkú radosť, keď sa podaria nejaké nevšedné koncertné spolupráce naživo. Napríklad, keď dal Shaggy po prvýkrát naživo song Bridges spolu s Chronixxom a my sme im k tomu natočili aj klip priamo na Uprisingu.
Alebo spojenie Ky-mani Marleyho s Protoje a po prvý raz naživo ich skladba Rasta Love odznela práve u nás. Dosť brutálne bolo aj to, keď počas spoločného koncertu Polemic a Medial Banana prišiel za nimi na pódium jamajský veterán Eek A Mouse a struhol si s nimi freestyle. Som zvedavý, čo nás čaká tento rok. (smiech)
Keby si si mal vybrať jedného interpreta, ktorého návštevníci tento ročník musia určite vidieť, kto by to bol?
Určite Steel Pulse, určite The Cimarons, ale stáť za to bude podľa mňa aj L'Entourloop z Francúzska.
Aké ťažké bolo zohnať headlinera Parov Stelara?
Jediná ťažkosť pri zháňaní interpretov sú vždy financie. (smiech) A bolo to pomerne ťažké.
Na to presne sa pýtam. (smiech) Bol najdrahším interpretom tohto ročníka?
Áno, bol. (smiech) Chceli sme ho už minulý rok, ale nakoniec to padlo. Tento rok sa však ozval manažment sám, keďže ich zaujal náš festival. Spýtali sa, či to teda dáme, a nakoniec sme sa dohodli.
Viem, že nemôžeš povedať presnú sumu, ale boli to desaťtisíce alebo státisíce eur?
Boli to desaťtisíce.
Kto bol najdrahším interpretom v histórii festivalu?
Už tá toľkokrát spomínaná pani. (smiech) Bola to Lauryn Hill.
Na festival ste už priniesli kopec svetoznámych mien, kto tam však stále nevstúpil, no chcel by si ho na Uprisingu?
Sú tri mená, ktoré ak sem neprinesieme, tak nebudem v noci poriadne spávať. Sú to Damian Marley, Burning Spear a Cypress Hill. Cypressov som mal už skoro vybavených, bolo to fakt na krajíčku, ale vždy to padlo na nejakých blbostiach.
Jeden ročník sme už boli dohodnutí na honorári, ktorý bol veľmi vysoký, keďže tento interpret stojí asi tak 30-krát viac než bežné hiphopové meno. Bohužiaľ to stroskotalo na tom, že trvali na preprave súkromnými lietadlami, čo by sa nám predražilo o desiatky tisíc eur. Vykašlali sme sa na to. Avšak viem, že tieto mená by spravili radosť nielen mne, ale aj fanúšikom.
Zakotvil by som teraz trocha pri domácej scéne. Tento rok bude mať na festivale premiéru slovenská punkrocková stálica Slobodná Európa. Prečo na prvý koncert na tomto festivale čakala tak dlho?
Toto môžem asi hodiť na svoje triko, keďže z deväťdesiatich percent mám dramaturgiu na starosti ja. (smiech) Bude to asi mojím hudobným vkusom. Nechcem však hovoriť, že sa mi nepáči Slobodná Európa. Predtým ako som začal počúvať reggae, som počúval punk. Dnes sa to už hanbím povedať, ale počúval som kedysi veľmi Zónu A alebo The Exploited.
Mal som inak takú myšlienku, že pridám na Uprising jeden stage, ktorý by sa volal Punk neni mrkev a hrali by tam len punkové kapely. (smiech) Nie som si však istý, či punk tak zaujíma mladých ľudí. Zdá sa mi, že je skôr pre starších. Hodilo by sa to však na náš festival. Koniec koncov aj Bob Marley, keď bol v exile v Anglicku, paktoval najviac s punkovými kapelami. Potvrdzuje to aj jeho skladba Punky Reggae Party.
Český festival Mighty Sounds presne tieto žánre veľmi rafinovane spája.
Áno presne, u nich občas aj hľadám nejaké kapely k nám na festival. A tiež je to náš spriatelený festival.
Na koho účasť z domácej scény sa najviac tešíš ty osobne?
Povedal by som Medial Banana, ale tých už som videl asi najviackrát v živote. (smiech) Teším sa na Bobbyho Blazea. Je to super objav. Prišlo to tak, že som ho zachytil cez jednu pesničku, ktorá sa mi veľmi páčila a na základe nej som ho oslovil.
Nesmiem zabudnúť ani na šou, ktorej som súčasťou ako DJ, a teda konkrétne spojenie Cocoman & Pokyman, ktoré bude mať na Uprisingu svetovú premiéru (smiech). Taktiež sa moc teším na AMO a ich comeback. Oni u nás boli úplne od začiatku. Sú to kamoši, s ktorými sme toho veľa zažili.
Zažil som ich tento rok na Pohode a boli vo skvelej forme. V každom prípade leto už sa pomaly končí, predpokladám, že si bol aj ty na niektorých iných festivaloch alebo koncertoch. Ktorý sa vám najviac tento rok páčil?
Pred pár týždňami sme boli na One Love Festivale v Rakúsku, kde hral Capleton. Je to môj obľúbený jamajský interpret. U nás už hral, myslím, dvakrát a dúfam, že si to čoskoro opäť zopakujeme.
Okrem hudby budete mať tento rok na Uprisingu viacero iných aktivít, ktoré by ste návštevníkom odporučili?
Odporučil by som novinku Uprising Skate Cup. Chceme z toho spraviť novú tradíciu. V piatok budú skaterské exhibície a v sobotu bodovaná súťaž skaterov o best trick pod vedením poroty. Máme oslovených asi desať profíkov a čakáme, že sa prihlásia ďalší ľudia.
Robíme to v spolupráci s bratislavským skateshopom Chillstore. Oni vybrali porotu aj zabezpečili nejakých jazdcov. Ďalej je u nás populárna healing zóna s jogou a inými povznášajúcimi aktivitami alebo rôzne športové súťaže.
O mesiac prídu voľby, prišli vám nejaké prosby či požiadavky od politických strán na spoluprácu? Chceli, aby ste ich nejako na festivale spropagovali?
Oslovilo nás na spoluprácu niekoľko politických strán, ale všetko sme odmietli. Aj keď máme politické presvedčenie, nechceme to sem miešať. Bude však u nás napríklad stánok, ktorý má motivovať ľudí k tomu, aby volili a aby sa vyjadrili. Nie je pre žiadnu konkrétnu stranu, ale boli by sme radi, keby sa mladí ľudia zamýšľali aj nad tým, čo a koho volia a aby nevolili len pod vplyvom populizmu a prázdnych slov. Populizmus totiž u nás extrémne dominuje.
K tomu mi napadá posledná otázka, nemáš strach z toho, že keby tu vládla istá garnitúra, nemohol by si Uprising organizovať v takej podobe, v akej je dnes?
Fúha, neviem, čo by sa muselo stať, aby k tomuto došlo. Strach o to zatiaľ nemám.
