Pediatrička nám priblížila, čo všetko musia v práci trpieť lekári. Aj keď svojim pacientom pomôcť chcú, systém je nastavený tak, že na to nemajú možnosti.
S detskou lekárkou Tatianou Spevákovou sme sa otvorene rozprávali o problémoch v slovenskom zdravotníctve. Prezradila nám, čo ju a jej kolegov na práci najviac frustruje a aké zmeny by podľa nej bolo nutné spraviť, aby sa na Slovensku zdvihla úroveň poskytovania zdravotnej pomoci.
Podľa jej slov sa preťaženie lekárov v nemocniciach reflektuje aj do ich osobných životov, a preto sa mnoho z nich radšej vydáva do ambulantného sektora. „Kameň úrazu spočíva najmä v tom, že naše zdravotníctvo funguje na maximálne obrátky v slnečnom dni a potom, keď nám zaprší, personál je úplne hotový a všetko kolabuje,“ priblížila lekárka pre Refresher.
Tvrdí, že zápas lekárov z odborárskeho združenia nebol len bojom za vyššie platy, ale aj za kvalitu poskytovaných služieb pacientov. „Nedokážete si ani predstaviť, aký je to príšerný pocit, keď nemôžete svojmu pacientovi pomôcť, pretože potrebné rozhodnutia nemáte v rukách,“ dodáva pediatrička.
Aktuálne pracujete ako detská pediatrička, v minulosti ste však päť rokov pracovali na urgentnom príjme v detskej nemocnici v Bratislave. Týkajú sa vás systémové problémy zdravotníctva pri práci v ambulancii menej, než keď ste pracovali v nemocnici?
Dotýkajú sa ma rovnako, pretože celý zdravotnícky systém je v absolútnom kolapse a rozpade. Ambulantný sektor je s nemocničným prepojený každodenným kontaktom. Ak nefunguje, cítime to aj v ambulancii.
Vo vašom príspevku na Facebooku spomínate, že jedna z vecí, ktoré by sa mali určite zmeniť, je, aby lekári neošetrovali pacientov po 36-hodinovej službe. Koľko hodín ste teda boli zvyknutá ťahať šichty vy a vaši kolegovia v nemocnici?
Musím povedať, že ja som v tomto mala obrovské šťastie. Po 24-hodinovej službe som nebola nútená zostávať ďalšie hodiny v nemocnici. Treba však podotknúť, že z týchto 24 hodín služby som si mohla do pracovného výkazu zapísať len 12 hodín. Zvyšných 12 hodín tvorila práca, ktorá sa do výkazu nezapisovala. To znamená, že som si na konci mesiaca do výkazu zapisovala približne 220 až 240 hodín s vedomím, že som v nemocnici strávila ďalšie desiatky hodín „zadarmo“.
Existujú potom aj ďalšie oddelenia v nemocnici – vždy ide o postoj primára, ale je to úplne bežná prax –, na ktorých lekár odrobí 24-hodinovú zmenu a na druhý deň zostáva na oddelení do tretej poobede, lebo si musí pred odchodom domov ošetriť svojich pacientov. Samozrejme, tieto hodiny si tiež nikam nezapisuje.
Aj v tomto prípade som mala šťastie v tom, že sa na našom oddelení o mojich pacientov postarali kolegyne a mohla som ísť po službe hneď domov.
Ak by mali lekári do pracovného výkazu zapisovať všetko, išlo by o také enormné množstvo hodín, že by ho nebolo možné zaplatiť ani im za to ponúknuť náhradné voľno.
Ako je možné, že to takto funguje? Kde sa môže lekár dožadovať svojho ohodnotenia za čas, ktorý reálne strávil v nemocnici?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Prečo lekárom nepreplatia všetky odpracované hodiny.
- Či dokážu lekári po dlhých šichtách podať zdravotnú starostlivosť na 100 %.
- Či sú ženy lekárky v chirurgii diskriminované.
- Koľko si atestovaný lekár zarobí v zahraničí.
- Prečo nepomôže zdravotníctvu ani dohoda LOZ s vládou.
