Robert Vano, svetoznámy módny fotograf, ktorého preslávili čiernobiele portréty, mužské akty a hlavne fotografie modeliek v tých najslávnejších módnych magazínoch ako Harper's Bazaar, Cosmopolitan a Vogue. V Amerike začínal ako umývač riadu.
Rodičia si mysleli, že bude elektrikárom, no on chcel byť vždy fotografom. Robert Vano (1948) pochádza z Nových Zámkov a pri predstave, že ho po maturite v roku 1967 odvedú na vojnu, radšej emigroval spoločne so svojimi dvoma kamarátmi do utečeneckého tábora v Taliansku a odtiaľ do Ameriky.
Pre Američanov bol 19-ročný Vano neplnoletý, a tak sa dostal do adoptívnej rodiny z Filadelfie. Pracoval ako umývač riadov, neskôr ako kaderník. Táto práca mu otvorila dvere do módnych magazínov ako Vogue, Harper´s Bazaar či Cosmopolitan. Fotil supermodelku Cindy Crawford a v legendárnom klube Studio 54 žúroval s Andym Warholom aj kapelou Rolling Stones.
Dnes organizuje workshopy pre mladých fotografov, a ak by si sa chcel stať fotografom, mal by si mať podľa neho poriadok v prioritách.
„Dnes majú deti na workshope telefón za tisíc eur a nemajú kúpený expozimeter, ktorý potrebuje každý fotograf. Keď sa ich opýtam, prečo ho nemajú, povedia, že je drahý. Ten expozimeter stojí tristo eur, ten telefón tisíc eur. Vždy im hovorím, či chcú byť fotografmi alebo operátormi vo Vodafone,“ hovorí.
Myslíte si, že vaša emigrácia v roku 1967 bol osud? Ako sa na to spätne pozeráte?
No ale toto je zaujímavé, to sa ma ešte nikto neopýtal. Ešte ako 14-ročný som bol so školou v Štúrove na jarmoku. Jedna Cigánka tam mala stolík a morča, dal som si u nej vyveštiť. Morčaťu dala vybrať papier, na tých papieroch boli rôzne veci, už si všetky nepamätám, ale bola tam jedna veta. Pôjdete cez veľkú mláku. Ja som si myslel, že cez Dunaj (smiech).
Zohrala v tom úlohu aj túžba stať sa fotografom?Chcel som byť fotografom, otec mi kúpil foťák. V škole mi hovorili, že to nie je profesia pre chlapcov. Ale nedalo sa ani čo fotiť, v Nových Zámkoch boli len pohreby. Lákalo ma práve to, že mi všetci hovorili, že to robiť nemôžem. Videl som v kine, že na Západe je to možné. Keď k nám prišli do školy v poslednej triede a všetkých chlapcov zobrali na vojnu, ja som mal ísť tiež, pretože ma nezobrali na vysokú školu.
V ten večer sme sa rozhodli, že odídeme. Dnes máte veľa možností si vybrať, čo by ste chceli robiť. Ja som ich nemal, mohol som byť elektrikárom alebo baníkom v Ostrave. Tak by to bolo jednoduché, ale ja som chcel byť fotografom.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako sa mu žilo v adoptívnej rodine vo Filadelfii.
- Ako spomína na časy diskoték v legendárnom klube Studio 54.
- Kedy dostal svoju prvú titulku.
- Čo učí svojich žiakov na workshopoch a čo podľa neho nevyučujú na fotografických školách.
