Refresher sa rozprával so sociológom Michalom Vašečkom, podľa ktorého sa dnes ako najschodnejšia ukazuje vláda Hlas – Progresívne Slovensko a Sloboda a solidarita. Nová strana Mikuláša Dzurindu môže zamiešať kartami, ak presvedčí nerozhodnutého voliča.
Podľa sociológa Michala Vašečku je dnes dôveryhodnosť slovenských médií na úrovni 26 percent z toho dôvodu, že Slováci už nedôverujú nikomu a ničomu. „Ľudia nedôverujú inštitúciám ani sami sebe. Nedôvera je prítomná v každej modernej spoločnosti, ale na Slovensku je to nesmierne silné,“ hovorí odborník v rozhovore pre Refresher a jedným dychom dodáva, že je to dôvod, prečo ľudia radšej hľadajú odpovede na sociálnych sieťach.
Vašečka si myslí, že ak by v budúcej vláde boli Hlas, SaS a Progresívne Slovensko, bol by to síce „mimoriadne špinavý kompromis“, ale minimálne by pomohol posunúť krajinu vpred. Inak sa to momentálne vyskladať pravdepodobne nedá.
„Vlády Roberta Fica minimálne nevyužili potenciál, ktorý mali v časoch veľkého hospodárskeho rastu. Spoločnosť nereformovali a neposúvali ju dopredu, v tomto zmysle to boli premárnené roky. To som bol teraz ešte veľmi pozitívny, lebo som nehovoril nič o kradnutí,“ dodáva sociológ. Myslí si tiež, že rozhodovať budú mocní ľudia v pozadí týchto strán a zároveň prichádza do úvahy možnosť, že karty zamieša nová strana, v ktorej sa momentálne angažuje Mikuláš Dzurinda.
Eduard Heger chcel vládnu krízu vyriešiť na večeri s Richardom Sulíkom, ale nepodarilo sa, SaS trvá na podmienkach. Čo ďalej?
Vláda je pomerne nepopulárna, jej jednotliví členovia strácajú na dôveryhodnosti, vláda si za to vo veľkej miere môže sama a vo veľkej miere je to, samozrejme, aj výsledok toho, že vládne vo veľmi ťažkom období. Nedá sa ani vymyslieť, že príde pandémia a potom vojna na Ukrajine, do toho rastú ceny energií a zvyšuje sa inflácia.
To sa môže iba stať. Ale vláda si za to do značnej miery môže iba sama. Aby sme to nepaušalizovali, treba veci pomenovávať. Hlavným problémom vlády je Igor Matovič a celá krajina je jeho rukojemníkom. Niektorí to tak možno nevnímajú, ale vláda je natoľko nepopulárna, že ešte prehlbuje už veľmi vysokú nedôveru k politike. Keď to porovnáme s mierou nedôvery v iných krajinách a nájdeme historické paralely, tak v minulosti prichádzali v takých prípadoch revolúcie a začínali sa vojny.
Tie mali odpudzujúco-očisťujúci charakter. To dnes na Slovensku do úvahy nepripadá, ale spoločnosť sa tak ponára do svojej frustrácie a začína sa objavovať čoraz väčšia agresivita. Netreba na to analyzovať spoločnosť, vidíme to všetci.
Dá sa to zachrániť, ak sa zachová vláda správne, nech už to znamená čokoľvek?
Táto vec je dokonaná, bez ohľadu na to, či vláda dovládne ako menšinová, aj keď si to úplne neviem predstaviť. V podstate za sebou zanecháva odkaz veľmi problematického vládnutia a hlavne porozumenia na strane ľudí, že tvorba verejnej politiky sa dá robiť hocijako, hocikde a hocikým. Toto je dlhodobý odkaz, ktorý je mimoriadne negatívny. Ešte mnohé vlády budú zbierať otrávené ovocie, pretože neznesiteľná ľahkosť vládnutia bez analýz a elementárneho posúdenia vplyvov je neakceptovateľná. Zanechá to strašidelnú stopu na spoločnosti.
Naratív SaS, že je lepšie skončiť to teraz ako ešte rok a pol traumatizovať spoločnosť Igorom Matovičom, je správny?
Neviem, či je správne skončiť to teraz, ale je správny odkaz, že s Igorom Matovičom sa to nedá. Bohužiaľ, každý súdny človek to musí vidieť, nedá sa to prehliadnuť. A je úplne jedno, aké máme ideologické názory. Na tomto sa na Slovensku veľká časť spoločnosti zhoduje. Samozrejme, SaS to hovorí aj z prísne utilitárnych dôvodov, ktorým sa z ich pohľadu dá rozumieť. Nepopulárna vláda by ich mohla sťahovať so sebou. Tým, že sa proti nej postavia, minimálne zastabilizujú svoju podporu.
Podľa najnovšieho prieskumu AKO by mohla existovať vláda Hlas – SaS – PS, ale Hlas a Smer by potrebovali Borisa Kollára aj extrémistov. Tá prvá konštelácia by pre vás ako najliberálnejšieho konzervatívca a najkonzervatívnejšieho liberála bola priechodná?
Otázka je, či má Slovensko na výber a či je dobré snívať o vláde, ktorá by nesmierne vyhovovala prozápadnému, skôr liberálnemu človeku mentálne žijúcemu v 21. storočí. Keďže vidím do čísel, veľmi sa to na Slovensku vyskladať momentálne nedá. Sú dve možnosti: buď krajinu budú riadiť sily, ktoré to tu riadili celé roky v minulosti a celkom dobre to nedopadlo, alebo musí prísť veľký kompromis, ktorý bude mimoriadne špinavý, ale krajine umožní posunúť sa vpred. Vlády Roberta Fica minimálne nevyužili potenciál, ktorý mali v časoch veľkého hospodárskeho rastu. Spoločnosť nereformovali a neposúvali ju dopredu, v tomto zmysle to boli premárnené roky. To som bol teraz ešte veľmi pozitívny, lebo som nehovoril nič o kradnutí.
Musíme sa teda pripraviť na veľa kompromisov?
Bude sa veľa moralizovať a bude snaha rôznych ľudí pomenovávať hodnotové prázdno vládnutia. Treba upozorniť, že takto politika vyzerá vo väčšine krajín sveta. Nie je to príjemné konštatovanie, ale veľmi veľa skupín rôzne ideologicky zameraných musí robiť vážne kompromisy, aby sa krajiny v 21. storočí dali vôbec nejako riadiť. Ani ja z toho nie som nadšený, ale keď mám byť realista, toto je asi variant, ktorý z toho po voľbách má šancu vypadnúť. Zároveň nevieme nič o tom, čo si myslia ľudia, ktorí sú v pozadí. Takí ľudia sú a nie je ich málo, môžu mať inú odpoveď. Ale toto by mohla a mala byť ich odpoveď. Musia vidieť, že sa dnes nedá s Robertom Ficom vládnuť bez toho, aby nepoškodzovali aj svoj vlastný biznis.
Veľa sa hovorí o novej strane Mikuláša Dzurindu, ktorá by mohla zamiešať kartami. Mne pred dvomi mesiacmi v rozhovore povedal: „Musí prísť nová krv a nový vietor. Ja sám sa s takou skupinou ľudí stretávam, nikdy to neskrývam. Snažím sa ich motivovať.“
Príbeh novej strany tesne pred voľbami na Slovensku, ktorá by bola prozápadná, skôr liberálna alebo liberálnokonzervatívna, vždy vychádzal z toho, že treba presvedčiť váhajúceho voliča. Vychádzalo sa z toho, aby sa neprelievali rovnakí voliči, ale, naopak, aby oslovili navyše voliča, ktorý by za iných okolností vôbec neprišiel voliť alebo by volil strany, ktoré by sa v skutočnosti mohli ukázať ako problematické. Je to úvaha, ktorú mali v minulosti Rudolf Schuster, Pavol Rusko alebo Radoslav Procházka. Myslím si, že je to línia, ako nestratiť hlasy, ktoré je možné použiť v koalícii na stabilizovanie prozápadného proliberálneho ťaženia, ktoré zabráni úpadku.
Potrebujeme ďalšiu takúto stranu?
Nie som si istý, či sa bude táto strana materializovať, nevidím lídra.
Do akej miery by sa mohol v strane angažovať Mikuláš Dzurinda?
On na líderstvo, samozrejme, má, ale zostáva pomerne nepopulárnym politikom a nie je ten, kto by percentá pre stranu robil. Môže byť stabilizujúcim prvkom vnútri strany, ale nie je ten, kvôli ktorému by stranu volili. Preto musia vyriešiť otázku, kto má byť lídrom. Slovenská politika je veľmi personalizovaná.
Mal by mať každý človek v rámci krátkodobých míľnikov vyslovene moment, na ktorý sa teší?
Všetci v sebe máme to, že sa na niečo tešíme. Život každého z nás by mal mať zmysel a väčšina sa o to naozaj snaží. To, čím ho naplníme a čo nás vie uspokojiť, býva veľmi rozdielne. Sú ľudia, ktorých vedia uspokojiť iba veľké veci, bez nich nie sú schopní žiť. Majú pocit, že musia zmeniť svet, a nevedia sa toho zbaviť ani v pokročilejšom veku. Iných vedia potešiť drobnosti, dokonca také, že si dajú ako cieľ, že chcú prežiť život v pekných interakciách.
Ako sa tieto míľniky alebo veci, na ktoré sa tešíme, menia v čase?
Moderná doba priniesla, že veľmi veľa žijeme pre budúcnosť. Prestali sme žiť v prítomnosti a už nás veľmi netešia ani veci z minulosti. Myslím, že je to čiastočne spôsobené nastavením abrahámovských náboženstiev celkovo, možno by sme mohli aspoň skúsiť vystúpiť z tohto rámca a vnímať svet a seba v ňom inak.
Nemala by mať takéto míľniky aj spoločnosť ako celok?
Mala by mať, otázkou je, čo to má byť.
Samozrejme, to zaujíma aj mňa.
Spoločnosť nie je celok, ktorý by „žil“ per se. Nie je to samostatná entita, ale vie sa tak správať. Mala by mať cieľ alebo aspoň veľmi elementárny konsenzus, kam speje. V minulosti to bolo zrejmé, v tradičnej spoločnosti bolo cieľom žiť v súlade s božími zákonmi, reprodukovať sa a žiť tak, ako to Pán Boh chcel. Obrazne povedané, cieľom bolo čakať na posledný súd. V sekularizovanej spoločnosti je to silne pluralizované a je ťažké nájsť konsenzus v tom, čo nás drží spolu. Kedysi to bol Boh, potom to bol národ. V 21. storočí žijeme v postkresťanskom a postnacionálnom období.
Čo nás má držať spolu?
To je práve tá otázka! Pre mnohých je to bohužiaľ konzum. Ale malo by to byť niečo viac. Generácia, ktorá príde po nás, bude zrejme držať spolu vďaka riešeniam klimatickej krízy, pretože to bude vážna téma, ktorej sa už nebude dať uniknúť. Aj keď spoločnosť nebude chcieť, tento cieľ si bude musieť zvoliť.
Zuzana Kovačič Hanzelová vás po rozhovore v Denníku N nazvala anjelom strachu.
Myslím, že to bolo dokonca „anjel apokalypsy“.
Cítite sa tak?
Nie, vôbec. Nie celkom rozumiem tomu, prečo niekoho hneď nazvú negativistom, keď prinesie informáciu, ktorá nie je optimistická a príjemná. Som človek, ktorý vychádza z dát. S veľkým nadšením hovorím, keď v nich nachádzam niečo, čo považujem za optimistické a pozitívne, dokonca viem byť až nerealistický. Keď však dáta naznačujú temné trendy a niekedy prehovárajú až krutou rečou, pomenujem to. Nie je to žiadna pocitológia, dojmy nemám rád a mimoriadne nemám rád, keď sa bavíme o spoločnosti a niekto debatu zakončí tým, že povie: Ale ja mám pocit, že to nakoniec dáme. Vždy sa potom pýtam na argumenty. Vnútornú vieru v lepšie konce máme všetci, ale pri argumentácii sa treba opierať o dáta.
Čo dnes hovoria dáta o Slovensku?
Nehovoria dobrou rečou v mnohých ohľadoch.
V ktorých?
Krajina je buď v regrese v mnohých témach, alebo v lepšom prípade stagnuje. Nedajme sa pomýliť dočasným rastom HDP, je to päť automobiliek, ktoré HDP vytvárajú. Je dobre, že sa to deje, ale nemalo by nám to zakryť širší pohľad – v mnohých iných a dôležitejších ohľadoch je Slovensko skôr v regrese.
Myslím si, že je nepoctivé na to nepoukazovať. Buďme poctivejší v pomenúvaní toho, že mnohé trendy nie sú úplne najpozitívnejšie. Mimochodom, aj niektoré celosvetové trendy hovoria, že sa ľudstvo dostalo do veľmi zvláštneho stavu, kde sa na jednej strane prudko lepšia naše technologické možnosti, uľahčil sa nám život, životnú úroveň máme oveľa vyššiu, ako mali naši predkovia. No zároveň v tom istom čase sa veľmi kazia veci, na ktoré sme boli zvyknutí ako na samozrejmosť.
Začína sa to pri medziľudských vzťahoch a polarizácii spoločnosti až po také veci, ako čoraz nižšia prístupnosť zdravotných služieb alebo prístup ku kvalitnému vzdelaniu.
To platí aj na Slovensku, vidíme to v priamom prenose.
Áno, napríklad to, že má dnes na Slovensku niekto vysokú školu, nič neznamená. Problém je, či ľudia majú šancu siahnuť na skutočne dobré vzdelanie. A za tým už treba ísť mimo Slovenska. Prístupnosť kvalitného vzdelania sa v tomto zmysle paradoxne znižuje.
S vyjadrením novinárky Zuzany Kovačič Hanzelovej teda nesúhlasíte?
Nebuďme a priori pozitívni aj vtedy, keď už čísla a trendy hovoria niečo iné. Nesnažme sa zakončiť každý rozhovor, každé stretnutie a každý príbeh hollywoodskym koncom. To je to, čo do nás dostal mýtus hollywoodskeho filmu, že všetko sa musí skončiť pekne.
Prispievajú novinári k chaosu v spoločnosti? Najmä komentátori, ktorí sú o niečo menej viazaní tým, aby sa držali faktov?
Nemyslím si to, ale teraz budem na novinárov krutý. Mnohí svojou – v slovenskom kontexte – šokujúcou nedovzdelanosťou prispievajú k tomu, že sa problematicky informuje o rôznych témach. Napriek tomu, že sa na niečo zamerajú, si paradoxne myslím, že sa v tom nevyznajú. Veľmi problematicky sa podľa mojej mienky referuje napríklad o kultúre. Keďže medzi novinármi je veľa mladých ľudí, mnohí z nich sa zamerali na nezriaďovanú a často alternatívnu kultúru. Ale nevedia pokryť klasickú a zriaďovanú kultúru. Vyťahujú v nej veci, ktoré sú, ako hovoria Česi, „mimo misy“.
Takže jednoducho dostávajú priestor písať texty ľudia, ktorí sa v témach nevyznajú?
Niektorí, skôr mladší novinári sa nedovzdelávajú.
Má to vplyv na atmosféru v spoločnosti?
Je to príbeh celého sveta. Keď si otvoríte Washington Post, prvé, čo sa vám na obrazovke objaví, je Democracy dies in a darkness(Demokracia zomiera v temnote – pozn. red.). O tomto to je. Keď nebudeme pomenovávať to, čo sa v spoločnosti deje, demokracia a slušné pomery v krajine bez ohľadu na všetko zomrú v úplnej temnote. Je psia povinnosť novinárov poukazovať na problémy – viac ako to, aby chválili, čo dobré sa deje. Preto by som ich rozhodne neobviňoval.
Skôr som mieril k tomu, či nie sú názory novinárov radikálnejšie.
Slovensko sa spolarizovalo, nie je ani zďaleka prvou ani poslednou krajinou, deje sa to všade. Polarizácia je realitou, mnohí sa toho chytili a píšu aj o témach, o ktorých by písať nemuseli. Nedávno sa ma pýtali na to, čo uverejnil poslanec Milan Kuriak o zahaľovaní a odhaľovaní žien. Ja si však nemyslím, že by to ľudí malo zaujímať. Ani mňa to nezaujíma. Hovorím to úprimne. Skôr je to o citlivosti, čoho sa ešte chytím a čo nechám zomrieť. Spoločnosti to nič nepovie a nikam ju to neposunie. Platí, že keď na to nebudeme poukazovať, tieto kauzy zomrú samy. Vráťme to k tomu, že niektorí novinári by sa mali jemne dovzdelať, ale tiež je to o senzitivite na to, čo ešte budem riešiť a čo prehliadnem.
Čo sú tie nebezpečné trendy v médiách, možno aj v tých, kde sa redaktori podpisujú a redakcia má sídlo? Aj s vojnou v polícii prišli mnohé divné momenty, keď napríklad redaktorka konkrétneho portálu zjavne operovala alebo ešte operuje s informáciami od niekoho zainteresovaného a publikuje ich svojsky.
Je to širší príbeh. Niektoré médiá sú viditeľne v rukách majiteľov, ktorí cez ne riešia svoje problémy a tlačia cez ne svoj biznis. Vôbec by to tak nemalo byť. Druhá časť príbehu je extrémny aktivizmus, keď novinári uverejnia veci, ktoré sa im dostali na stôl. Aj keď ich overia, môžu byť vytiahnuté zo spisov, ktoré sú živé.
V tomto som kritický. Zároveň s tým však treba povedať, že takto by sme mohli byť extrémne kritickí v krajine, kde štandardným spôsobom funguje prokuratúra a súdnictvo. To pre Slovensko úplne neplatí. Nie všetky médiá fungujú podľa môjho názoru správne a štandardne, ale ony často reagujú na veľmi neštandardné fungovanie štátu.
Bol by som nepomerne kritickejší k mnohým médiám, keby Slovensko bolo štandardnou západnou demokraciou. Nebyť otvorenia káuz mnohými médiami, Slovensko by dnes riešilo možno iba elementárne časti príbehu Gorily. A nič z toho by sa nikdy neposunulo.
Novinár Adam Valček tvrdí, že novinári dávajú priveľa priestoru obžalobe a nepomerne veľa obhajobe. Máte rovnaký pocit?
Nemyslím si, že je to dramaticky nevyrovnaná hra, ale áno, je to problém, ktorý treba reflektovať. Médiá občas takto opisujú niektoré kauzy, kde je príbeh zrejmý, lebo existujú nahrávky. Napríklad aktuálny prípad nahrávky Dobroslav Trnka a Marian Kočner. Toto je presne príklad, kde priestor pre Dobroslava Trnku na jeho obhajobu nebol veľký. Ale treba tiež povedať, že všetci, ktorí počuli nahrávku, majú veľmi malý priestor na to, aby pripustili, že príbeh je iný, ako sa podával v prvom pláne.
Hlavné pojednávanie nakoniec veľmi prekvapivo sudca na bratislavskom okresnom súde zrušil, pretože si myslí, že je skutok ako prečin premlčaný. Paradoxne deň po tom, čo znalci potvrdili, že sa s nahrávkou nemanipulovalo.
Treba rozmýšľať, o čom hovoríme. Ďalší príklad – niekto by mohol povedať, že Marian Kočner mal málo priestoru, aby sa bránil. Spomínam si, ako po rozhodnutí ŠTS zo septembra 2021, kde sa skonštatovalo, že nie sú dostatočné dôkazy, to všetky médiá akceptovali. No zároveň konštatovali, že neexistuje žiadny realistický variant, ktorý by naznačoval niečo iné. Urobili médiá dramatickú chybu?
Podľa mňa nie. Mnohé médiá povedali: akceptujeme toto rozhodnutie, zároveň však konštatujeme, že je to bohužiaľ pekný príklad toho, ako sa na Slovensku rozhoduje. Rozhodovanie je veľmi rigidné a je schopné akceptovať iba priame a očividné dôkazy a akékoľvek nepriame dôkazy nie sú brané do úvahy.
A že sa tento príbeh nezačína a ani nekončí príbehom Mariana Kočnera, ale ťahá sa celé desiatky rokov. To je, naopak, úloha médií, aby na toto poukazovali. Mali by povedať, že síce nevieme, ako to bolo v prípade Marian Kočner, ale chceme poukázať na to, že súdy na Slovensku rozhodujú mimoriadne rigidne a veľmi pozitivisticky.
Príkladom by mohol byť aj Bernard Slobodník, ktorý bol vypovedať v prípade objednávky vrážd prokurátorov. Médiá prevzali jeho výpoveď a potom Robert Fico dopĺňal svoj kontext o tom, kto je Bernard Slobodník. On je korunný svedok aj vo Ficovej kauze, šéf Smeru teda túto „obhajobnú“ časť poňal po svojom, ale keďže chýbala v novinových článkoch, mnohí mu mohli uveriť jeho verziu.
Je to dobrá téma. Je to problém, ktorý naozaj nezávidím žurnalistom, pretože dlhé články sa prestávajú čítať. Je síce téza, že niektoré dlhé články môžu byť dlhé, lebo sa do nich ľudia zahryznú, ale platí to iba okrajovo. Ľudia bohužiaľ nečítajú celé články, čítajú iba nadpisy. V takej situácii je žurnalista v nevýhode. On vie, že všetko musí zmestiť do dvoch odsekov. V tej chvíli kontext jednoducho musí ujsť. Máme tu príbehy ľudí, ktoré sa ťahajú až do deväťdesiatych rokov.
Je tu celá generácia čitateľov, ktorá vtedy nežila a v kolektívnej pamäti to neostalo. Zrazu musí novinár priniesť kontext, v rámci ktorého sa vráti k vláde Vladimíra Mečiara, k privatizácii. Tieto veci boli zložité na vysvetlenie už vtedy. Spätne to môže niekto vnímať ako príbehy z inej planéty.
Často, aby ľudia vôbec pochopili problematiku, musíte urobiť doslova historický úvod na niekoľkých stránkach. Ja si ani neviem predstaviť médium, ktoré toto umožňuje. Jediný formát, ktorý je takto postavený, je Denník N. Majú dlhé texty, ale aj tam to nie vždy funguje, pretože ľudia sa v dlhých príbehoch, ktoré sú naviazané na udalosti 25 rokov staré, jednoducho strácajú.
Samozrejme, novinár musí byť aj ochotný tento kontext zahrnúť, napríklad, ako som spomenul, v prípade Bernarda Slobodníka je asi dôležité zdôrazniť, akého systému bol súčasťou, čo dlhé roky robil a pre koho.
Ja by som to ešte obrátil a išiel by som do všeobecnejšej roviny, ktorá je dôležitá. Mnohí žurnalisti, ktorých poznám, majú pocit, že realite rozumejú a že už viac netreba k tomu dodávať, myslia si, že sú nositeľmi pravdy a ďalej ju nehľadajú. Je to nebezpečný moment. Keď v ňom ktokoľvek uviazne – o to viac žurnalista –, ďalej sa nedostane.
Treba si falzifikovať aj to, čo vidím a počujem, pretože naše zmysly sú nedokonalé, aj naša pamäť je nedokonalá. Z toho istého, čo zaznie alebo sa stane, si rôzni ľudia zoberú úplne iné veci. Nie je to o tom, kto je lepší alebo horší, prípadne viac alebo menej inteligentný. Na vnímanie človeka vplýva množstvo faktorov vrátane vzdelania alebo miery socializácie. Treba byť veľmi opatrný, každý z nás je niečím ovplyvnený a zaujatý. Niekoho máme radi, iného nie.
Bohužiaľ, niektorí ľudia zvyknú nepočúvať. Mne sa ikskrát stalo, že som povedal: V tom, čo teraz Robert Fico povedal, má pravdu. A dostal som odkaz, že obhajovať Roberta Fica je nesprávne. Na to odpovedám, že viem podpísať a dokázať, že aj Robert Fico niekedy hovorí v niektorých konkrétnych momentoch pravdu.
Toto všetko spôsobuje, že dnes podľa inštitútu Reuters máme dôveru v médiá na úrovni 26 percent?
Aj preto, samozrejme. Ani zďaleka to nie je všetko. Na Slovensku je hlavným dôvodom nízka dôveryhodnosť médií, že Slováci nedôverujú nikomu a ničomu. Naša krajina je silne anomická a beznormná. Prudko sa otvorili nožnice medzi ideálmi a realitou. Ľudia nedôverujú inštitúciám ani sami sebe. Nedôvera je prítomná v každej modernej spoločnosti, ale na Slovensku je to nesmierne silné.
Je zbytočné za to ľudí obviňovať, do tohto štádia sme dospeli z rôznych dôvodov, ktoré poznáme. Keďže ľudia nedôverujú nikomu, nedôverujú ani médiám, preto hľadajú odpovede na sociálnych sieťach. Myslia si, že je to priestor slobodnej výmeny názorov, v čom sa mimoriadne mýlia. Jedna vec je byť kritický k štandardným médiám a druhá vec je veľmi kruto pomenovať, že sociálne siete sa zmenili na krčmu piatej cenovej skupiny s mimoriadne zapľuvanou podlahou.
Je toto dôvod, prečo má prezidentka dôveryhodnosť menšiu ako 50 percent? Ono to vyzerá tak, že neexistuje naratív v kombinácii tém, ktorý by musela dodržiavať, aby sa zapáčila napríklad 70 percentám Slovákov.
Ani keby sa zmenila na druhého Jána Zlatoústeho, nebudú jej veriť viac. Slovensko je v takej miere nedôvery, že keby sa Ježiš Kristus vrátil na tento svet a objavil by sa na Slovensku, ľudia by neuverili, že sa vrátil. Ale tým sa, samozrejme, nechcem dotknúť veriacich.
