V roku 1986 sa odohrala najväčšia jadrová katastrofa v histórii.
Je sobota 26. apríla 1986. Anatolij Stepanovič Ďatlov, zástupca hlavného inžiniera v atómovej elektrárni v Černobyli, kontroluje hodinky. Je 20 minút po polnoci a čoskoro má byť spustený experiment na reaktore číslo 4. Kontrolná miestnosť, v ktorej postáva, je plná blikajúcich svetiel a cigaretového dymu.
Atmosféra by sa dala krájať. Naproti nemu stojí Aleksandr Akimov, vedúci zmeny, a opakuje: „Anatolij Stepanovič, hladina výkonu je pod bezpečnostným limitom 700 megawattov. Výkon klesá príliš rýchlo.“ Ďatlov nesúhlasí. Výkon 200 megawattov považuje za dostatočný. „Reaktory chyby nerobia, len ľudia,“ vyhlasuje. Akimov nesúhlasne zamručí, ale dobre vie, že nadriadeného musí rešpektovať.
V článku sa dozvieš:
- Prečo došlo k explózii štvrtého bloku jadrovej elektrárne v Černobyli.
- Aké krátkodobé a dlhodobé následky spôsobila.
- Prečo sa svet o havárii dozvedel neskoro.
- Akým utrpením si prešli zamestnanci elektrárne a hasiči.
- Ako Sovieti naložili s obyvateľmi Pripiati.
- Prečo museli byť zastrelené všetky domáce zvieratá v okolí.
- Aký vplyv mala explózia na Československo.
- Kto haváriu spôsobil.
- Prečo elektráreň fungovala ďalších 14 rokov po katastrofe.
- Ako Černobyľ vyzerá dnes.
Medzitým Leonid Toptunov, ešte len 26-ročný inžinier riadenia reaktora, prepína systém z manuálneho ovládania na automatické. Opomína pri tom kľúčový krok a zabúda nastaviť úroveň megawattov, s ktorými má reaktor pracovať.
Prvá zachovaná fotografia zničeného bloku číslo 4
Nastáva prudký pokles výkonu až na 30 megawattov. Reaktor sa z toho dôvodu dostáva do značne nestabilného stavu a hrozí výbuch. V kontrolnej miestnosti sa rozoznie alarm. „Mali by sme reaktor odstaviť. Tak ma to učili v škole,“ hovorí Toptunov. Akimov súhlasne pritakáva. Ďatlov však má na situáciu úplne iný pohľad, vyžaduje pokračovanie experimentu. Výbuch reaktora je podľa neho nemysliteľný.
Pri 30 megawattoch nebolo možné vykonať pripravovaný test regulátora magnetického poľa rotora. Na príkaz Ďatlova operátori vysunuli regulačné tyče vyššie, ako dovoľujú predpisy. K riadiacemu pultu je namiesto Toptunova poslaný Boris Stoljarčuk a v priebehu piatich minút narastá výkon na 200 megawattov. Leonid Toptunov hlási, že počet regulačných tyčí (schopných v núdzi zastaviť reaktor) v aktívnej zóne zodpovedá ani nie polovici z požadovanej hodnoty.
Nastáva posledná možnosť: reaktor odstaviť a zabrániť katastrofe. Počítač v kontrolnej miestnosti sa dožaduje odstavenia reaktora. Aleksandr Akimov váha. „Na čo čakáte?“ vykríkne naňho Ďatlov. Teplota v reaktore v tej chvíli dosahuje 4 650 °C (teplota na povrchu Slnka je 5 505 °C). Akimov pod tlakom nadriadeného a zo strachu, že bude prepustený, spúšťa test. Uvádza tým do procesu sériu reakcií, ktorých výsledkom je nahromadenie obrovského množstva pary v reaktore.
Zrazu sa prudko otvoria dvere a do kontrolnej miestnosti vtrhne Valerij Perevozčenko, šéf zmeny v turbínovej sále. S panikou v očiach hlási, že videl nadskakovať 350 kilogramov ťažké uzávery palivových tyčí. V tej chvíli sa začnú triasť múry, na čo dôjde k explózii. Natlakovaná para odhadzuje 200-tonový betónový štít. Akimov vykríkne: „Odstavte reaktor!“ Ale už je príliš neskoro.
Ľudia vystavení silnému pôsobeniu rádioaktivity umierali v príšerných bolestiach
Nasleduje druhý, oveľa silnejší výbuch. Exploduje samotný reaktor. Do vzduchu sa v jeden moment odparí 50 ton jadrového paliva a o chvíľu nato ďalších 70 ton nasledovaných 900 tonami rádioaktívneho grafitu, ktorý dopadá na zem okolo elektrárne. V kontrolnej miestnosti sa sype prach a kúsky múru na partiu vydesených mužov. Myslia si, že sa práve odohralo zemetrasenie alebo že ide o útok Američanov. Nikto z nich si nepripúšťa, že by mohol explodovať reaktor.
Zamlčovaná katastrofa, o ktorej sa svet dozvedel neskoro
Písal sa 26. apríl 1986 a svet zažil najväčšiu jadrovú katastrofu v histórii. A hoci mala globálne následky, svet sa o nej dozvedel až o 24 hodín neskôr. Sovietsky zväz o katastrofe neinformoval ani vlastných obyvateľov a už vôbec nie západných nepriateľov. Tých zalarmovali pracovníci Forsmarkskej jadrovej elektrárne vo Švédsku (ležiacej približne 1 100 km od Černobyľa), ktorí našli rádioaktívne častice na svojich odevoch.
Pátranie preukázalo, že zvýšená radiácia prichádza zo Sovietskeho zväzu. Zvýšenú rádioaktivitu zaznamenali 28. apríla aj pracovníci elektrárne Dukovany. Ani oni neboli o výbuchu Černobyľa informovaní, a keďže rádioaktivita bola nameraná v pomerne nízkych hodnotách, nezačali robiť žiadne špeciálne opatrenia.
V tom čase sa už nad východnou Európou a Škandináviou vznášal rádioaktívny mrak. Rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska boli kontaminované a 350-tisíc ľudí žijúcich v okolí elektrárne muselo byť evakuovaných. Reaktor číslo 4 bol narýchlo obstavaný železobetónovým sarkofágom.
Odhady počtu mŕtvych v dôsledku havárie sa dramaticky líšia. Na bezprostredné následky havárie zomrelo v priebehu troch mesiacov 31 ľudí (traja na následky výbuchu, 28 v dôsledku ožiarenia). Ďalších 203 ľudí trpelo akútnou chorobou z ožiarenia. V zasiahnutých oblastiach vzrástol výskyt leukémie, anémie a chorôb štítnej žľazy. Na Ukrajine bolo rádioaktívnym spadom zasiahnutých 1,5 milióna ľudí, v Bielorusku 1,2 milióna. Ľudia na týchto miestach dostali až dvadsaťkrát väčšiu dávku radiácie, než je bežné.
Zamestnanci každé ráno prechádzali detektormi radiácie. Tie sú na mieste využívané aj dnes.
Pýcha ZSSR s jedným z najmodernejších miest
Atómová elektráreň v Černobyli pritom mala byť pýchou Sovietskeho zväzu. Pod názvom Jadrová elektráreň V. I. Lenina začala byť budovaná v roku 1970 na severe Ukrajiny. Postavená bola uprostred lesov v odľahlom kraji 15 kilometrov od Černobyľa. Lokalita bola vybraná pre jej relatívne blízku vzdialenosť od Kyjeva a pre dostatočnú vodnú zásobu z rieky Pripiať.
Súbežne so stavbou elektrárne bol 3 kilometre od nej budovaný deviaty sovietsky atómograd (mesto určené pracovníkom jadrovej elektrárne) pod názvom Pripiať. Malo v ňom bývať 50-tisíc členov personálu budúcej elektrárne s rodinami.
Mestečko bolo plne samostatné: malo vlastnú kliniku, 15 škôlok, 5 škôl, učilištia aj vysokú školu, veľký park, 35 detských ihrísk, obchodné centrum, 10 telocviční, 3 plavecké bazény, 10 strelníc, 2 štadióny, 4 knižnice aj vlastné kino. Oproti mnohým iným kútom Sovietskeho zväzu išlo o príjemné miesto na život.
Pripiať – do apríla 1986 jedno z najlepších miest na život v ZSSR
Prvý blok jadrovej elektrárne bol otvorený s dvojročným oneskorením 26. novembra 1977. Ďalšie bloky nasledovali v rokoch 1978, 1981 a 1983. Každý zo štyroch reaktorov (všetky boli typu RBMK-1000) bol schopný produkovať až 1 000 megawattov elektriny.
V roku havárie bolo v pláne otvoriť piaty blok a šiesty bol rozostavaný. Elektráreň v tom čase produkovala 10 % všetkej elektrickej energie na Ukrajine (každý blok generoval 3,2 GW tepelnej energie), a tak by jej odstavenie malo ďalekosiahle dôsledky. Aj tento fakt zohral 26. apríla 1986 svoju rolu.
Osudový experiment
Katastrofa sa začala rysovať už deň pred haváriou. V pláne bolo odstaviť 4. blok elektrárne a ešte predtým vykonať experiment. Ten mal otestovať, či bude elektrický generátor po rýchlom uzavretí prívodu pary do turbíny schopný zo zotrvačnosti ešte ďalších 40 sekúnd napájať čerpadlá havarijného chladenia.
V pláne bolo znížiť výkon na najnižšiu povolenú úroveň (700 – 1 000 megawattov tepelnej energie). Následne mala byť odstavená prvá turbína, odpojené havarijné chladenie a prerušený prívod pary.
Zamestnanci spúšťajú palivové tyče do jadra reaktora
Experiment sa začal už 25. apríla o jednej hodine po polnoci. Výkon reaktora bol znížený na polovicu a bol odstavený prvý turbogenerátor. Zároveň bol odpojený systém havarijného chladenia reaktora. Všetko ide podľa plánu.
O druhej popoludní však zazvoní telefón. Volá dispečer ukrajinských energetických závodov a požaduje odklad testu, pretože továrne musia do prvomájových sviatkov dohnať plány. Test je odložený o 9 hodín a má v ňom pokračovať zmena, ktorá s ním nebola dostatočne oboznámená. Pokračuje v znižovaní výkonu až do polnoci, keď nastupuje ďalšia zmena.
Vedie ju Aleksandr Akimov. K dispozícii má operátorov, ktorí sú menej skúsení a na test sa nepripravovali, lebo mal byť už dávno ukončený. Inžinier riadenia bloku Leonid Toptunov sa pol hodiny po začiatku zmeny dopúšťa osudovej chyby a znižuje výkon reaktora na iba 30 megawattov.
Anatolij Ďatlov (zástupca hlavného inžiniera)
Aleksandr Akimov (vedúci zmeny)
Leonid Toptunov (inžinier riadenia bloku)
Boris Stoljarčuk (inžinier riadenia bloku)
Igor Keršenbaum (inžinier riadenia turbín)
Jurij Tregub (vedúci zmeny bloku)
Razim Davletajev (zástupca vedúceho turbínového cechu bloku 4)
Ďalej aj: Petr Palamarčuk, Sergej Gazin, Gennadij Petrovič Metlenko, Viktor Proskurjakov, Alexandr Kudrjavcev a Aleksandr Juvčenko
Do výbuchu zostávajú minúty
V reaktore bloku číslo 4 sa nachádza 1 600 palivových článkov s uránom 235U vo forme tyčí pokrytých oxidom magnézia. Urán je nestabilný, jeho atómy sa rozpadajú a utvárajú neutróny, ktoré narážajú do ďalších atómov uránu a spúšťajú tak reakciu spočívajúcu v generovaní obrovského množstva tepla a energie.
Táto reakcia je v jadrovej elektrárni kontrolovaná, teplo je využívané na premenu vody na paru, ktorá roztáča turbínu generujúcu elektrinu. V Černobyli sa o kontrolovanú reakciu staralo 211 regulačných tyčí, ktoré absorbujú neutróny a spomaľujú tak reťazovú reakciu uránu.
S každou vytiahnutou tyčou reakcia akceleruje. Operátori nočnej zmeny sa na príkaz Ďatlova dopustili vážnej chyby a z reaktora vytiahli všetky tyče, aby dosiahli navýšenie výkonu z 30 megawattov na požadovaných 200 megawattov. Reaktor sa začal prehrievať.
Leonid Toptunov
Situácia sa stala neovládateľnou. Výkon v reaktore sa nezadržateľne zvyšuje o dvojnásobok každú sekundu. Toptunov na rozkaz Akimova stláča červené tlačidlo AZ-5, ktoré má v núdzovom prípade odstaviť reaktor. Do reaktora sa následne začínajú zasúvať regulačné tyče a tyče havarijnej ochrany. Ich účinok na rozbúrený reaktor však bol príliš pomalý. Niektoré tyče sa ani nezasunuli, pretože ich dráha bola zdeformovaná horúčavou. Núdzové odstavenie je bez účinku.
Nastala jadrová katastrofa, ale nikto si ju nechce pripustiť
Výkon reaktora vzrástol na 30 GW (desaťnásobok normálnej hodnoty) a iba sedem sekúnd po stlačení tlačidla AZ-5 tlak pary odhodil veko reaktora a potrhal chladiace potrubia. O niekoľko momentov nastala ďalšia explózia, údajne so silou ekvivalentu 10 ton TNT. Vybuchol vodík a oxid uhoľnatý, ktoré vznikli reakciou uhlíka a vodnej pary. Výbuch do okolia rozmetal 700 ton rádioaktívneho grafitu, od ktorého začala horieť aj strecha pokrytá asfaltom a reálne hrozilo, že požiar sa presunie aj na 3. blok.
Značne otraseným pracovníkom atómovej elektrárne ani nenapadlo, že vybuchol reaktor. Nikto z nich si nenasadil ochranný oblek a dôkazy v podobe rozmetaných kúskov grafitu boli ignorované. Ani skutočná miera uvoľnenej rádioaktivity nemohla byť správne zmeraná. K dispozícii boli len dozimetre s limitom 3,6 R/h. Ďalšie dva s limitom 1 000 R/s nefungovali, respektíve nebolo možné sa k nim dostať.
Prítomná zmena po nameraní 3,6 R/h predpokladala, že reaktor narušený nebol. V skutočnosti v tom čase na mieste pôsobila rádioaktivita so silou 20 000 R/h. Väčšina pracovníkov preto zomrela do niekoľkých týždňov. Na ignoráciu vedenia a prehliadanie problému doplatili aj privolaní hasiči. Tí neboli o prítomnej rádioaktivite informovaní a okrem postupujúceho ohňa teda hasili aj samotný reaktor. Teplota v ňom však dosahovala až 2 000 °C a prísuny vody, naopak, podnecovali ďalšie lokálne výbuchy a úniky rádioaktivity. Hasiči sa šplhali na strechu elektrárne, aby premohli oheň, zatiaľ čo rádioaktivita ničila ich telá.
Ľudia prítomní v bezprostrednej blízkosti počas výbuchu sa vystavili okamžitému žiarenia neutrónov. Takáto dávka spôsobila zmeny v ich mozgu, zasiahla ich tráviacu sústavu a do niekoľkých hodín ich usmrtila. Pracovníkov, ktorí sa vystavili strednému ožiareniu, čakala vodnatá hnačka s prímesou krvi, vracanie, dehydratácia a zlyhanie obličiek. Títo ľudia zomreli do 14 dní. Niektorým z nich sčernela koža, začala sa odlupovať a časom im skolaboval celý organizmus.
Riaditeľ černobyľskej jadrovej elektrárne Viktor Petrovič Brjuchanov a jeho zástupca Ďatlov situáciu podceňovali, dozimetre, ktoré namerali enormnú radiáciu, označili za nefunkčné, a svojim nadriadeným do Moskvy nahlásili, že sa odohral len malý incident a reaktor je nedotknutý. Ešte v ten deň ráno dorazil do Černobyľa vládny komisár Boris Ščerbina s tímom, v ktorom zohral kľúčovú úlohu vedec Valerij Legasov. Keď bola komisia konfrontovaná s jasnými dôkazmi, že došlo k výbuchu reaktora, tento prominentný vedec navrhol zasypať ho.
Oneskorená evakuácia a hasenie problémov
Až v noci z 26. na 27. apríla rozhodol komisár o evakuácii mesta Pripiať. Jeho obyvatelia celých 34 hodín netušili, že dostávajú vysoké dávky radiácie. Pôvodne dokonca nesmeli mesto opustiť. Až deň po havárii doleteli na miesto vrtuľníky, ktoré reaktor začali zasypávať. Trvalo ďalších 9 dní, počas ktorých bolo na reaktor zhodených 40 ton karbidu bóru, 800 ton dolomitu, 2 400 ton olova a 1 800 ton piesku, než bolo konečne zamedzené masívnym únikom radiácie.
Jedna z helikoptér, ktoré zasypávali reaktor, sa po kolízii s lanami žeriavu zrútila
Problém však stále nebol zažehnaný. Hrozilo, že rádioaktívny materiál sa dostane pod základy budovy a následne do podzemných vôd. Katastrofickému scenáru malo predísť umiestnenie špeciálneho chladiaceho zariadenia priamo pod blok číslo 4. Vedci sa však obávali, že hĺbiace nástroje narušia štruktúru budovy, a tak robotníkov poslali vykopať 150-metrový tunel ručne. Tí pracovali 24 hodín denne po celý mesiac. Ich práca však nakoniec vyšla navnivoč, pretože jadro sa ochladilo samo. Časť robotníkov neskôr zomrela na choroby spôsobené ožiarením.
Sovietske politbyro rozhodlo, že blok číslo 4 bude uzavretý do železobetónového sarkofágu. Najskôr bolo treba okolie elektrárne vyčistiť od rádioaktívnych trosiek. Sovieti poslali na miesto niekoľko robotických zariadení, ktoré mali odpratať rozmetaný grafit. Lenže tie buď poškodila rádioaktivita, alebo nemohli byť použité na upratovanie striech okolitých blokov. Na miesto teda boli povolaní ľudia.
Takzvaní likvidátori (armáda 5-tisíc mužov) mohli na strechu len na 40 až 60 sekúnd, počas ktorých rýchlo lopatou odhodili grafit a utekali zase späť. Títo hrdinovia pracovali bez dostatočných ochranných pomôcok a mnohí z nich následne trpeli ochorením z ožiarenia. Za svoju odvahu dostali diplom a 100 rubľov.
Upratovacia čata pracujúca na streche bloku číslo 3
Po dokončení upratovacích prác bolo na rade postavenie sarkofágu. Ten mal byť 170 metrov vysoký, 66 metrov dlhý a mal kompletne zakryť blok číslo 4. Malo ísť o dočasné riešenie maximálne na 30 rokov, ktoré malo byť sofistikovanejšou alternatívou. Na miesto boli dovezené žeriavy s ochranou proti radiácii a okolo elektrárne bol ustanovený 30-kilometrový rádius, za ktorým musel byť každý dopravný prostriedok starostlivo očistený a zbavený rádioaktívnych častíc.
Likvidátori medzitým čistili celú ohraničenú oblasť. Do práce sa zapojili stovky tisíc ľudí, ktorí do konca roka 1986 dekontaminovali 600 dedín a miest v oblasti najviac zasiahnutej výbuchom. Stavba sarkofágu bola dokončená v novembri 1986 a vyžiadala si 7 300 ton železa a 400 000 kubických metrov betónu. Kritická situácia bola zažehnaná a na rad prišlo hľadanie vinníka.
Vzhľadom na zamorenie oblasti boli na miesto povolaní aj lovci, ktorí dostali za úlohu postrieľať všetky domáce zvieratá potulujúce sa v Pripiati. Nevyhnutné zlo ich ušetrilo trápenia a ochránilo krajinu od ďalšieho šírenia rádioaktivity.
Súd s vinníkmi
Sovietske elity si nemohli dovoliť priznanie akýchkoľvek technických pochybení a potrebovali si nájsť obete. V júni 1987 sa konal ostro sledovaný proces s Brjuchanovom, Ďatlovom, Fominom, Rogoškinom, Kovalenkom a Lauškinom.
Sovietski lídri síce mali jasné informácie od výskumného tímu Kurčatovovho inštitútu hovoriace o tom, že pri tragédii zohrávali kľúčovú úlohu konštrukčné nedostatky jadrového bloku, ale tieto informácie sa nikto nemal dozvedieť. Obávali sa, že po tomto zistení by sa spoločnosť obrátila proti atómovej energii, a tak bol za jediného vinníka označený ľudský faktor.
Súd s vinníkmi havárie (spredu Brjuchanov, Ďatlov, Fomin)
Všetkých šesť mužov bolo uznaných za vinných. Brjuchanov, Fomin a Ďatlov boli odsúdení na 10 rokov v pracovnom tábore. Vedúci zmeny Rogoškin dostal 5 rokov, vedúci reaktorového cechu Kovalenko 3 roky a inšpektor Gosatomnadzoru Lauškin 2 roky.
Okrem Lauškina, ktorý zomrel vo väzení, boli všetci prepustení po odpykaní si polovice trestu. Nikolaj Fomin bol v roku 1990 vyhlásený za psychicky chorého a skončil na psychiatrii. Valerij Legasov sa v roku 1988 obesil.
Médiá o havárii informovali neurčito, zvýšená radiačná situácia sa nepripúšťala. Napriek tomu o nej vedeckí pracovníci dobre vedeli. Najväčšie nebezpečenstvo predstavoval jód s polčasom rozpadu 8 dní, ktorý mohol pár týždňov po havárii prispieť k rakovine štítnej žľazy predovšetkým u detí. Z toho dôvodu bola v Československu zakázaná spotreba a distribúcie ovčieho mlieka a výrobkov z neho. Pozastavená bola aj distribúcia mliečnej detskej výživy.
Osud elektrárne a priľahlého mesta
Všetky tri nezničené bloky elektrárne vzhľadom na nedostatok elektriny na Ukrajine zostali v prevádzke. Blok číslo 2 bol odstavený v roku 1991 po požiari káblového vedenia, blok číslo 1 odstavili v roku 1996 po dohode s medzinárodnými organizáciami a posledný funkčný blok slávnostne vypol v novembri 2000 ukrajinský prezident Leonid Kučma.
V roku 2016 bol pôvodný sarkofág zakrytý novou, 105 metrov vysokou, 150 metrov dlhou a 260 metrov širokou konštrukciou. Pripiať, miesto určené rodinám pracovníkov v Černobyli, je dnes mestom duchov.
Navštíviť ho môžu len ľudia so špeciálnym povolením alebo turistické zájazdy, ktoré sa však musia striktne držať prísnych pravidiel. Okolie mesta je totiž stále silne zamorené céziom. Samotné mesto príliš kontaminované nie je, dá sa v ňom určitý čas v bezpečí zdržovať.
