Sme národom veľkých osmičiek a naše dejiny sa členia na etapy vedúce od jednej z nich k tej druhej.
Možno je to náhoda a možno je to osud, no naša história bola v 20. storočí formovaná zlomovými udalosťami, ktoré sa všetky viažu k rokom zakončeným číslom osem. Medzi historikmi sa zaužívalo všeobecné pomenovanie - Veľké osmičky - pod ktorými sa rozumejú udalosti formujúce naše historické smerovanie v minulom storočí. Pripomeňme si v krátkosti aspoň tie najdôležitejšie okamihy, ktorých okrúhle výročie si pripomenieme tento rok.
1918
Tento rok si pripomenieme sto rokov od skončenia prvej svetovej vojny a zároveň sto rokov od vyhlásenia prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý sa sformoval na troskách bývalej Habsburskej monarchie. Tieto dve udalosti sú úzko prepojené, pretože Česi a Slováci spoločne bojovali na bojiskách prvej svetovej vojny ako pod cisárskou zástavou, tak aj pod symbolom československých légií - oficiálnej armády novovznikajúceho štátu.
V októbri (28. 10., resp. 30. 10.) uplynie sto rokov od vyhlásenia spoločnej republiky, ktorá je aj napriek mnohým chybám stále považovaná za zlatý vek demokracie v našich spoločných dejinách. Vyhlásenie ČSR prišlo ešte pred oficiálnym ukončením prvej svetovej vojny, pretože tá sa skončila kapituláciou Nemecka a Rakúsko-Uhorska 11. novembra. Kým posledný habsburský cisár vo Viedni podpisoval abdikáciu, po ktorej opustil svoje sídlo v Schönbrunne, zatiaľ nemecká delegácia vypila kalich horkosti do dna v Compiègnskom lese neďaleko Paríža.
Vo vlakovom vozni prijali nemeckí diplomati podmienky víťazných mocností, ktoré boli natoľko kruté, že tým pomohli sformovať omnoho hrozivejšieho nepriateľa so znamením hákového kríža.
1938
Európa sa triasla pred novým agresorom a štáty, ktoré vyšli z prvej svetovej vojny víťazne, sa teraz krčili pred Nemeckom. Pričom to bolo pred dvadsiatimi rokmi ešte na kolenách. Adolf Hitler sa vo februári stal, okrem iného, vrchným veliteľom Wehrmachtu, čím na seba prebral posledný dôležitý vrcholový post vedúci k presadeniu jeho predstavy o novej Európe. Už v marci prebehol anšlus Rakúska a krajina sa stala súčasťou Ríše bez jediného výstrelu. V tom čase kulminovala aj agresívna politika voči ČSR, ktorá sa krčila pod tlakom svojich susedov. Poľsko a Maďarsko si chceli tiež utrhnúť kus koláča a na Hitlerových snahách sa priživovali v plnom nasadení.
Československá diplomacia sa spoliehala na pomoc západných veľmocí - Francúzska a Veľkej Británie - no tie ju v kľúčových momentoch zradili. Napriek tomu, že bola vyhlásená mobilizácia a krajina sa pripravovala na možnú vojnu s Nemeckom, zrada spojencov republike zlomila väzy. V Mníchove predstavitelia týchto štátov prijali Hitlerove podmienky a obetovali tak ČSR s vidinou, že sa im podarí vyhnúť vojne. Ako sa neskôr ukázalo, bola to úplne skreslená predstava.
V Mníchove sa rozhodlo o odstúpení českých pohraničných území v prospech Nemecka a mesiac na to sa vo Viedni zasa rozhodlo o odstúpení južných oblastí Slovenska v prospech Maďarska. Tieto zásahy do suverenity ČSR nenechali chladnú ani domácu politickú scénu. V októbri (6. 10.) sa v Žiline stretli predstavitelia slovenských politických strán, aby prijali diktát Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá sa stala jedinou možnou politickou stranou Slovákov. Na Slovensku tak zanikol demokratický systém a nastúpila vláda totalitnej fašistickej strany, ktorá napokon zatiahla Slovensko do tábora nacistických satelitov a prisluhovačov.
1948
Ľudstvo sa spamätávalo z najničivejšej vojny v dejinách a superveľmoci si upevňovali sféry vplyvu. Svet sa postupne rozdeľoval železnou oponou, ktorá ho uvrhla na niekoľko desaťročí do studenej vojny. Prakticky to znamenalo, že v krajinách, ktoré oslobodila sovietska armáda, bol skôr či neskôr nastolený komunistický diktát. Československo nebolo výnimkou, i keď sa tu komunizmus etabloval podľa miestnych špecifík. Jedným zo základných bola nedôvera veľkej skupiny obyvateľstva voči socialistickej ideológii, čo sa naplno prejavilo v roku 1946, keď komunisti na Slovensku výrazne prehrali voľby. V konečnom dôsledku to bolo v podstate len malé podvrtnutie na ceste k nastoleniu diktatúry, nakoľko i tak sa uchopeniu moci nezabránilo. Ako v roku 1938 mu predchádzalo demokratické obdobie, ktoré nedokázalo uskutočniť dostatočné kroky k zastaveniu vzmáhajúcej sa moci komunistov, až napokon muselo skloniť hlavu a odovzdať moc novej totalitnej sile.
Československí komunisti vytvorili prostredníctvom viacerých organizácií (robotnícke hnutia, partizánske zväzy a pod.) tlak na vládu, ktorý viedol k politickej kríze. V nej sa dokonale zorientovali a prevzali v plnej miere moc v štáte. Február 1948 bol oslavovaný ako významný štátny sviatok, no v skutočnosti sa týmto dňom Československo pripojilo k sovietskemu bloku, nastúpila vlna politických perzekúcií, útlaku a ekonomického úpadku. Komunisti totiž moc uchopili, ale miera nesúhlasu v spoločnosti bola pomerne silná, a tak museli podniknúť radikálne kroky k tomu, aby si svoje postavenie upevnili. Spolu s tým prichádzali mnohé hospodárske a spoločenské reformy, ktoré nadobro zničili spoločenské tradície a podobu československých miest a dedín.
1968
Hospodárska, sociálna a ekonomická priepasť medzi Československom a západom sa čoraz viac prehlbovala. Spoločnosť už naplno odmietala propagandistické vysvetlenia o záškodníctve západných agentov, ktorí sabotujú československú výrobu a ekonomiku. Sľuby, ktoré režim veľkohubo rozdával, zostali nenaplnené a frustrácia voči všemožným snahám o likvidáciu opozičných myšlienok sa míňala účinkom. Politické špičky si uvedomovali, že podobné nálady môžu prerásť do povstania, aké napríklad v druhej polovici 50. rokov zachvátili Maďarsko. V Československu napokon pristúpili k ozdravnému procesu v rámci komunistickej strany. Najprv sa diali pozvoľna, ale napokon viedli k celkovej výmene kádrov. Do vedenia strany sa dostali noví ľudia, ktorí videli smerovanie krajiny v odlišnom svetle.
Symbolom celého procesu sa stal politik slovenského pôvodu - Alexander Dubček - a toto obdobie je známe aj ako Pražská jar. Nastalo uvoľnenie pomerov, do krajiny prenikali inovatívne prvky a myšlienky zo zahraničia, mnohé osoby, ktoré boli perzekvované a bola im zakázaná činnosť, sa vrátili do verejného života. Hlavne v kultúre vznikli viaceré hodnotné diela, produkovali sa aj také, ktoré kritizovali režim alebo opisovali témy dovtedy zakázané. Formálne bola odstránená cenzúra a nastolená väčšia sloboda tlače a informovanosti.
Vývoj v krajine s nevôľou sledovali sovietske špičky v Moskve. Postupne sa snažili uchopiť opraty, ktoré pred tým sami povolili a vrátiť Československo späť k poslušnosti a absolútnej podriadenosti Moskve. Politickí vodcovia krajiny sa snažili vyjednávať a ubezpečiť Moskvu, že krajina napriek reformám zostáva platným členom východného bloku. Reformné obdobie nakoniec nezastavili politické kroky, ale vojenská okupácia. V auguste vstúpili vojská Varšavskej zmluvy na naše územie a ukončili tak trend postupného uvoľňovania pomerov. Vojská zostali v Československu viac než dvadsať rokov a odišli až po páde režimu. Spolu s nimi nastal nový proces tzv. normalizácie, teda návrat k pomerom, ktoré predchádzali Pražskej jari.
1988
Normalizácia znamenala krok vedľa a proces, ktorý sa začal v 60. rokoch, sa opäť dostával k slovu na konci 80. rokov. Zaostávanie východného bloku za západom bolo už priepastné a aj popredné špičky komunistických režimov pred tým viac nedokázali zatvárať oči. V Moskve boli od polovice 80. rokov prijaté kroky ozdravného plánu, ktorý je dnes známy pod pojmom Perestrojka. Práve toto uvoľnenie pomerov v Sovietskom zväze vyvolalo vlnu obdobných reakcií aj v jeho satelitoch. V Československu sa, pod dojmom udalostí spred dvadsiatich rokov, pristupovalo k podobným snahám veľmi opatrne. V marci (25. 3.) si pripomenieme jednu z prvých masových demonštrácií, ktoré napokon viedli k zvrhnutiu komunistického režimu v krajine. Známa je pod označením Sviečková manifestácia. Išlo o tichý a nenásilný protest voči obmedzovaniu náboženských a občianskych práv zo strany režimu. Jej organizátormi boli kresťanskí politickí disidenti a členovia náboženských obcí. Spolu s perzekvovanými kňazmi a duchovenstvom zorganizovali manifestáciu, na ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí.
Samotní organizátori boli ešte pred manifestáciou zatknutí a formálne vypočúvaní na polícii. Napriek tomu sa davy ľudí zhromaždili na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave pod prísnou kontrolou štátnej a tajnej polície. Režim sa snažil proti pochodu bojovať rôznymi metódami, ktoré naberali na intenzite i brutalite. Medzi tie miernejšie patrilo odklonenie hromadnej dopravy, aby sa sťažilo čo najväčšiemu počtu ľudí príchod na Hviezdoslavove námestie. Slovenská televízia mimoriadne zaradila do vysielania film Angelika s vysielaním v čase manifestácie, ktorý bol vtedy veľkým hitom. Vozidlá z technickej údržby mesta začali popoludní mimoriadne kropiť ulice, napriek tomu, že bol marec a pritom úmyselne polievali skupinky, ktoré sa na námestí zdržovali.
Na námestí sa napriek tomu zhromaždilo približne dve tisíc ľudí. So sviečkami v rukách zaspievali štátnu a pápežskú hymnu a potom sa začali modliť ruženec. Vozidlá Verejnej bezpečnosti zablokovali omnoho väčší dav ľudí v uličkách okolo námestia, aby im zamedzili prístup na zhromaždenie. Napokon prišiel príkaz na rozohnanie davu. Policajné zložky použili voči nenásilnému zhromaždeniu vodné delá, obušky, psov a ľudí z námestia vytláčali priamo policajnými autami. Sviečková manifestácia vyvolala vlnu odporu a množstvo ďalších protestných akcií, ktoré postupne vyvrcholili v nasledujúcom roku počas tzv. Nežnej revolúcie. Tá urobila definitívnu bodku za štyridsať ročnou diktatúrou komunistického režimu.
1998
Po páde komunistického režimu sa vplyvom mnohých chybných politických rozhodnutí republika napokon rozpadla na dva samostatné celky. Slovenská republika sa v roku 1993 objavila na mape Európy ako samostatný politický subjekt. O rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov sa výraznou mierou pričinil Vladimír Mečiar. Rozpad krajiny bol politickým rozhodnutím, ktoré sa dohodlo za zatvorenými dverami bez širšej spoločenskej diskusie. Mečiar držal vládu v krajine aj v nasledujúcom období a Slovensko sa stalo štátom s doslova mafiánskymi praktikami. Fyzická likvidácia odporcov, prepojenie na podsvetie, divoká privatizácia kľúčových štátnych podnikov a mnohé iné metódy boli súčasťou nového Slovenska.
Vladimír Mečiar figuroval vo funkcii premiéra krajiny a predsedu najsilnejšej politickej strany - Hnutia za demokratické Slovensko. Postupne sa voči nemu vytvárala silná opozícia, ktorá ho dokázala vo voľbách v roku 1998 poraziť a vytvoriť tak novú vládu bez tohto bývalého komunistického funkcionára. Na Slovensko čakala dlhá cesta demokratizácie pomerov a skutočné etablovanie sa v rámci modernej Európy, ktoré podľa mnohých odborníkov ešte stále nie je skončené.
Slovensko je dnes súčasťou moderného sveta a členom medzinárodných organizácií a združení. V 20. storočí si prešlo dlhú cestu sprevádzanú viacerými potknutiami, na ktoré by sme nemali zabúdať.
