Slovenskí vojaci v službách monarchie sa vyznamenali viacerými hrdinstvami a velitelia o nich hovorili hlavne v superlatívoch.
Prvá svetová vojna bola v čase, keď vypukla tým najkrvavejším konfliktom v dejinách. Vyžiadala si milióny obetí a iba málokto si uvedomuje, že stojí na počiatku moderných dejín. Staré rády a pravidlá doslova zašliapala do prachu a na troskách starého sveta vybudovala novú spoločnosť. Cena za tieto moderné dejiny bola však privysoká a Veľká vojna okrem toho nepriamo spôsobila aj nasledujúce konflikty. Slováci, hoc malý národ Európy, sa v uniforme c. a k. armády (cisárska a kráľovská armáda) podieľali na tomto konflikte v plnej miere.
Útok rakúskej pechoty
Už od začiatku vojny, v roku 1914, regrutovali slovenskí vojaci prevažne do dvoch veľkých celkov. Boli to 1. a 4. c. a k. armáda. Veliteľom 1. armády bol generál Viktor Dankl, 4. armáde zasa velil generál Móric Auffenberg. V 1. armáde pôsobil V. armádny zbor, ktorého veliteľstvo sa nachádzalo v Bratislave. Veliteľom zboru bol generál delostrelectva Paul Puhallo. Súčasťou 4. armády bol VI. armádny zbor, ktorého veliteľstvo sídlilo v Košiciach. Na začiatku vojny mu velil generál pechoty Svetozár Boroevič von Bojna. Hneď v prvých fázach vojny mali najpočetnejšie zastúpenie spomedzi Slovákov 72. peší pluk s veliteľstvom v Bratislave, 71. peší pluk s veliteľstvom v Trenčíne a 67. pluk z Prešova. Slováci svojim počtom tvorili na začiatku vojny približne 4 % celej rakúsko-uhorskej armády. Počas vojny mobilizovalo približne 400 tisíc Slovákov. Bolo to výrazne menej, než v prípade iných národností (napr. 13 % tvorili Česi, 9 % Srbi a Chorváti, 8 % Rusíni a pod.).
Bratislavský 72. peší pluk počas pochodu
V skutočnosti to však malo neuveriteľné následky na celý národ, keďže tie 4 % predstavovali približne sedminu obyvateľstva Slovenska, pričom vojna sa ešte len začínala. Na konci tejto vojny sa takmer 70 tisíc Slovákov už nikdy nevrátilo domov a raz taký počet si niesol následky služby do konca života. Celá c. a k. armáda zaznamenala na konci vojny viac ako milión mŕtvych. Prvá svetová vojna si napokon vyžiadala na všetkých bojiskách približne 10 miliónov mŕtvych. Toľko k základným štatistikám, ktoré už sú samé o sebe hrozivé. Ako si však naši vojaci počínali priamo na bojiskách vojny?
Východný front
Blízkosť Slovenska k ruským hraniciam predznamenala najčastejšie pôsobisko našich krajanov. Halič sa, od roku 1914, stala cieľovým bojiskom pre väčšinu Slovákov, ktorí narukovali do armády. Ich úloha bola celkom jasná. Zastaviť a čo najskôr poraziť cársku armádu. Rakúsko-uhorská armáda podnikla už 23. augusta 1914 výraznú ofenzívu proti Rusom. Slovenské zbory postupovali smerom na Lublin a mali vytlačiť ruskú 4. armádu z jej pozícií. Hneď zo začiatku vojny si tak Slováci prešli peklom. Straty boli miestami 40 - 50 % z celkového počtu mužstva. Ofenzíva však neviedla k úspechu a tak sa obe armády museli v obsadených priestoroch zakopať. Ďalšie zbory c. a k. armády útočili na Cholmeč neďaleko Užhorodu.
Ruská pechota
Väčšinu týchto jednotiek tvorili slovenské a české zbory, ktoré niesli aj najväčšiu ťarchu bojov. Situácia sa síce vyvíjala v prospech c. a k. armády, no jej úspechy boli iba čiastočné a cársku armádu sa im nepodarilo výraznejšie oslabiť. Všetky bojujúce jednotky zaznamenali hlavne vysoké straty v dôstojníckom zbore, čo mohlo výrazne ochromiť bojovú schopnosť armády. V Zakarpatskej Ukrajine útočili hlavne vojská VI. košického zboru. Nekompetentné velenie a neuvážené kroky viedli k obrovským (nadpolovičným) stratám na životoch. Generál Auffenberg začal z útokom priskoro, keď takmer 90% jednotiek ešte nezaujalo svoje postavenia. Museli útočiť z nevýhodných postavení a väčšinu strát zaznamenali v prvých fázach ofenzívy. Ani v oblasti Cholmu sa, napriek statočnosti Slovákov a Čechov, nepodarilo dosiahnuť výraznejšie úspechy. Na väčšine frontovej línie dokázali preraziť prvé obranné línie, no ruské jednotky ich následne zastavili a zatlačili do zákopov. Straty predstavovali viac ako 50 tisíc mužov, pričom nadpolovičná väčšina jednotiek stratila viac ako tisíc mužov. Generál Auffenberg bol po tejto ofenzíve odvolaný a nahradil ho arcivojvoda Jozef Ferdinand Habsburský.
Rakúsko-Uhorské delostrelectvo
Boje na východe monarchie sa už v roku 1914 priblížili k slovenským hraniciam. V dôsledku neúspechu Haličskej ofenzívy, ktorá c. a k. armádu vyčerpala hneď na začiatku vojny, sa cisárske jednotky stiahli za Dunajec. Karpaty sa hlavne v zime 1914/1915 premenili na krvavé jatky. Front sa tak posunul aj na Slovenské územie. Línia sa tiahla cez územie dnešných okresov Bardejov, Svidník, Medzilaborce, Stropkov, Humenné a Snina. Z pohľadu rakúsko-uhorskej politiky sa východný front premenil na najdôležitejšie miesto. Bojovalo sa totiž priamo o hranice monarchie a zastavenie cárskej armády bolo nevyhnutné. Inak hrozilo, že sa bojisko presunie priamo na územie Rakúsko-Uhorska. Ruská ofenzíva sa naplno rozvinula v novembri 1914. Cárske jednotky dokázali na krátky čas preniknúť za nepriateľské línie a v rámci týchto akcií sa im podarilo obsadiť niektoré slovenské dediny či mestá. Medzi najväčšie úspechy patrilo obsadenie Humenného. Rakúsko-uhorské vojska iba s vypätím všetkých síl a s mnohými stratami dokázali odraziť ruské útoky a udržať horské priesmyky. Medzi najviac krvavé patrili boje v Duklianskom priesmyku. Rusom sa však na niektorých miestach predsa len podarilo prebiť a už začiatkom decembra oslavovali obsadenie Bardejova. Na prehliadke mesta sa zúčastnil aj generál Alexej A. Brusilov, jeden z hlavných veliteľov ruskej ofenzívy v Karpatoch. Rusom sa podarilo obsadiť okrem mesta aj vyše stovky šarišských dedín. Rovnako ohrozenou časťou bol Zemplín.
Rakúske zákopy v Halíči
Mnohí civilisti pred postupujúcou armádou utekali. Mala to za následok propaganda, ktorá vykresľovala Rusov ako krvilačné beštie. Nárast utečencov zvyšoval obavy aj u obyvateľstva v zázemí. Kým niektorí národní politici (hlavne slovenskí a českí) očakávali skorý príchod cárskych vojakov, politická reprezentácia monarchie sa desila z možnej porážky. Do bojov v Karpatoch vynaložila všetko svoje úsilie. Z malých východoslovenských dedín sa razom stali najdôležitejšie miesta v monarchii. Železničné stanice boli preplnené a trate nestíhali zabezpečovať prísun zásob a odsun ranených. Každá škola, krčma či väčšia kúria v blízkosti frontu sa premenila na provizórne kasárne alebo nemocnice. Dediny, ktoré boli priamo zasiahnuté bojmi boli evakuované.
Poľné obväzisko na východnom fronte
Na východné bojisko sa sústredila aj väčšina rakúsko-uhorských médií. Slovákov pritom v novinách vykresľovali ako odhodlaných, hrdinských a poslušných vojakov, ktorí si naslovo plnia svoje povinnosti. Dobové noviny a časopisy sa predbiehali v superlatívoch na slovenských vojakov. V jednom sa písalo, že to čo vykonali sa zapíše do histórie plamennými literami. V ďalšom bolo uvedené, že vo veľkej bitke pri Komarówe priniesli rozhodnutie Slováci. A za všetky hovorí článok z iného časopisu:
Z roľníckeho stavu pochodiaci slovenský vojak je nepremožiteľný. Smelosťou, poctivosťou a prísnou kázňou svojou Slováci stali sa elitným vojskom, ktoré hodí sa nielen na útok, ale svojou národnou povahou výborné je i na obranu.
Napriek všetkým pozitívnym ohlasom mali slovenské jednotky obrovské straty. Okrem toho bola vojna vo svojom začiatku prezentovaná ako rýchly konflikt, ktorý skončí do začiatku zimy. Vývoj v Karpatoch ukázal, že vojna potrvá omnoho dlhšie a vojaci sa nedostanú včas domov, aby dokázali zabezpečiť obživu na ďalší rok. Vyvolávalo to nesúhlas v zázemí a o to väčší odpor priamo v zákopoch, keďže vojaci boli nedostatočne zásobení a pripravení na krutú karpatskú zimu. Cisárske velenie muselo vynaložiť nemalé prostriedky, aby zabezpečilo poslušnosť vo svojich jednotkách a ubezpečilo rodiny vojakov, že čoskoro sa im vrátia.
Rakúske a nemecké jednotky na pochode k pozícii na východnom fronte
Boje pokračovali aj začiatkom roku 1915. V náročnom horskom teréne pokrytom vysokým snehom sa bojovalo oveľa ťažšie. Rakúsko-uhorské jednotky sa preťahovali o nevýznamné kvóty s cárskou armádou. Každý útok si vyžiadal obrovské obete na oboch stranách, pritom úspechom bol zväčša iba ďalší zasnežený vrch, ktorý za pár dní znova stratili. Velenie c. a k. armády trefne nazvalo tieto boje gummikrieg (gumová vojna). Bojovalo sa väčšinou bez delostrelectva a najčastejšie bodákovým útokom. Ruská strana sa napokon vyčerpala skôr. Napriek počiatočným úspechom v priebehu apríla 1915 opustila karpatské priesmyky ako prvá. Jej jednotky boli v dezolátnom stave, bez základného vybavenia a munície. Cárska armáda sa nakoniec zo svojich pozícií stiahla späť do Haliče. Slovenské pluky však v bojoch na východe neprestali krvácať.
Ruské zásobovanie na východnej fronte
Rusov tlačili a čakali ich náročné ofenzívne výpady, ktoré si vyžiadali ďalšie tisíce životov. Slováci čelili aj najväčšiemu vojenskému útoku v tejto vojne - Brusilovej ofenzíve v roku 1916. Rusi za cenu neuveriteľných strán (800 tisíc mužov) dokázali v priebehu leta 1916 zatlačiť rakúske a nemecké jednotky zo svojich pozícii o niekoľko desiatok kilometrov. Z pohľadu ofenzívy to nebol očakávaný výsledok a napokon vystupňoval nespokojnosť voči cárizmu natoľko, že priamym dôsledkom bola revolúcia v roku 1917. Rusi však dokázali podkopať bojovú schopnosť c. a k. armády, viazali na seba rakúske a nemecké jednotky a tie nemohli byť použité v bojoch na ostatných frontoch a takisto ochromila aj samotné velenie centrálnych síl, ktoré sa sústreďovalo prevažne na východný front a zvyšné bojiská zanedbávalo.
Skaličania z bratislavskej posádky v roku 1915
Pod vplyvom Brusilovej ofenzívy sa Rumunsko pripojilo k Dohode, čím sa otvoril ďalší frontový úsek. Spočiatku mali Rumuni prevahu, pretože na hraniciach im čelili iba zaisťovacie zbory. Tie nedokázali poraziť prvotný nápor a preto zvolili taktiku zadržiavania postupu rumunských síl. Až keď dorazili rakúske posily, situácia sa zmenila. Rakúsko-rumunský front sa tiahol nehostinnými karpatskými lesmi a boje pripomínali tie zo zimy 1914/1915 na slovenských hraniciach. Slovenské pluky boli do oblasti prevelené po skončení Brusilovej ofenzívy na jeseň 1916. Rumuni dokázali vzdorovať aj napriek tomu, že stratili Bukurešť či ostatné väčšie mestá.
Vojaci 72. bratislavského pluku odnášajú raneného
Bojovalo sa vo výraznom horskom teréne a hlavne počas zimy bol pohyb jednotiek takmer nemožný. Vyčerpanie rakúskej armády viedlo k tomu, že nedokázala zasadiť rozhodujúci úder rumunským silám a boje tak pokračovali aj v nasledujúcom období. Keď rakúsko-uhorské zbory porazili regulárnu armádu, Rumuni proti c. a k. armáde využívali partizánske praktiky. Slovenské pluky sa v Rumunsku vyznamenali podobne ako proti Rusom, no už to neboli len tí poslušní a odhodlaní vojaci ako v prvých rokoch vojny. Na horský terén boli zvyknutí, no nedostatočné zásobovanie a neľudské podmienky zákopovej vojny si vyžiadali svoju daň, ktorá sa prejavovala v čoraz väčšom nesúhlase aj medzi Slovákmi.
Južný front
Slováci sa zapojili aj do bojov na južnom bojisku. Spočiatku to boli iba malé skupiny či jednotky, tie sa však po odstúpení Ruska z vojny čoraz viac dopĺňali. Slovenskí vojaci boli zo začiatku začlenení do českých alebo maďarských vojenských jednotiek. Proti Srbsku začali boje hneď s vypuknutím vojny. Rakúske jednotky podnikli proti Srbom celkovo tri väčšie ofenzívy v roku 1914. V nich sa vyznamenali hlavne české pluky, ktoré utrpeli obrovské straty. Aj napriek enormnej snahe sa cisárskym jednotkám nepodarilo Srbov poraziť a obe strany sa ocitli v patovej situácii. Boje oslabili obe strany a preto sa počas roku 1915 prakticky nebojovalo. Až na jeseň prišlo k spoločnej ofenzíve cisárskych a bulharských vojsk, ktoré napokon viedli k porážke Srbov a obsadeniu krajiny. Rozdrvená srbská armáda sa pripojila k dohodovým mocnostiam a presunula sa na grécke a turecké bojisko, kde postupovala spolu s britskou armádou.
Hromadná poprava srbských vojakov
Kým v Srbsku vládol v roku 1915 relatívny pokoj, boje prebiehali na východe a tiež sa rysovalo otvorenie nového bojiska, ktoré pre c. a k. armádu pripravilo novú skúšku ohňom. Taliansko sa v roku 1915 pripojilo k dohodovým štátom a svojmu dlhoročnému rivalovi vyhlásilo vojnu. Sľubovali si od tejto vojny zisk alpských oblastí na úkor Rakúska. Keďže severnú hranicu Talianska tvorí alpský masív, bolo celkom pochopiteľné, že útok tadiaľ viesť nemôže. Navyše ak rakúske jednotky strážili alpské priesmyky, bola by to priam samovražda. Rakúske jednotky rozložené v priesmykoch Álp museli napriek tomu odraziť niekoľko pokusov o ich prekonanie, no skutočné bojisko sa nachádzalo kdesi úplne inde. Predstavovali však pre Talianov aj výrazné nebezpečenstvo. Ak by totiž zišli z kopcov, vpadli by talianskym jednotkám do tyla. Front sa totiž otvoril na severovýchode krajiny v povodí rieky Isonzo (Soča) na hraniciach Talianska a Slovinska. Vojská z Apeninského polostrova sa snažili obsadiť mesto Gorica, ktoré bolo strategickým bodom pre rozvinutie ďalších bojov.
Rakúske ťažké delostrelectvo
Rakúšania si toho boli veľmi dobre vedomí a tak o Goricu a samotné povodie Isonza bojovali nanajvýš srdnato. V povodí Soči sa uskutočnilo celkovo 11. väčších ofenzív. Útoky viedli zväčša Taliani (Rakúšania zvolili hlavne obrannú vojnu pre vyťaženosť jednotiek na iných bojiskách) a poväčšine každá ofenzíva skončila iba banálnymi výsledkami, ktoré nemali na priebeh vojny výraznejší dopad. V niektorých prípadoch zaplatili desaťtisíce vojakov najvyššou daňou za zopár kilometrov dlhý pás dobitého územia.
Taliansky front v rokoch 1915 - 1917
Slovenskí vojaci sa na talianske bojisko dostávala sporadicky. Spočiatku tvorili nepatrnú súčasť zborov, ktoré mali celkom iné národnostné zloženie. Až po odlive jednotiek z východného frontu (rok 1916 a najmä 1917) sa slovenské pluky dostávali do Julských Álp v hojnejšom počte. Krátko pred vypuknutím 10. ofenzívy pri Soči (12. máj - 8. jún 1917) sa na taliansky front dostali aj 71. trenčiansky a 72. bratislavský peší pluk. Spolu so 14. delostreleckým plukom, ktorý mal nadpolovičné zastúpenie Slovákov boli pridelení k 5. c. a k. armáde generála Svatozara Boroeviča von Bojna, ktorá zabezpečovala centrálne pásmo frontu. Jednotkám sa v tomto pásme podarilo odraziť taliansky útok a navyše prešli aj územím nikoho a napadli talianske pozície. Počas tejto protiofenzívy prepadli aj taliansky frontový štáb, čo sa stretlo s ďalšou vlnou pochvál a pozitívnej kritiky. Táto ofenzíva, len pre ilustráciu, napokon skončila po necelom mesiaci bojov a Taliani získali približne 4 km dlhé pásmo územia. Zaplatilo zaň 150 tisíc mužov. Cisárske jednotky stratili v tejto ofenzíve 130 tisíc vojakov.
Talianske pozície v Alpách
Vojna sa pre Rakúsko-Uhorsko stávala neudržateľnou. Krajina vyčerpaná vojnou už dlho pomýšľala na prímerie, avšak situácia bola komplikovaná viac než dosť. Rakúšania potrebovali výrazné víťazstvo, aby mohli vyjednať čo najlepšie podmienky mieru. V tom čase však už existovali aj odbojové a exilové hnutia, ktoré žiadali rozpad monarchie a vytvorenie nástupníckych štátov. Jedným takým bolo aj československé hnutie, ktoré sa usilovalo vytvoriť samostatný štát. K tomu boli v zahraničí vytvorené aj Československé légie, ktoré sa na strane Dohody postavili proti monarchii a jej spojencom. Od roku 1917 sa preto stávalo, že Slováci a Česi bojovali proti sebe na oboch stranách fronty. Československé légie si však zasluhujú samostatnú pozornosť a čoskoro o nich prinesieme špeciálny článok. Slovenskí vojaci v tom čase pôsobili nielen v légii, či v c. a k. armáde, ale takisto v dezertérskych skupinách - tzv. zelené kádre, ktoré vznikali z frontových dezertérov vo vnútri monarchie.
Československí legionári
Jednotky rakúsko-uhorskej armády boli čoraz horšie zásobované a vyzbrojené. V ich radoch prepukali protesty, vzbury a dezercie. Slovenskí vojaci sa spájajú s jednou takouto vzburou, ktorá patrí aj k najväčším vzburám v jednotkách c. a k. armády počas prvej svetovej vojny. Vzbura sa spája so 71. trenčiansky plukom, ktorý sa preskupoval v Kragujevaci a v roku 1918 po potlačení vzbury tu bolo popravených 44 slovenských vojakov. Tento incident však zatienil posledný pokus Rakúsko-Uhorska o vybojovanie lepšieho postavenia pri mierových rokovaniach. Bitka na rieke Piave trvala s jednotlivými prestávkami takmer rok (november 1917 - október/november 1918). V tomto úseku sa bojovalo za výraznej pomoci spojencov. Rakúsku prišli na pomoc nemecké jednotky a Talianom zasa britsko-francúzske zbory.
Obväzisko c. a k. armády na rieke Piave
Rakúsko-Uhorsko sa muselo potýkať s odporom jednotiek, ale aj s nedostatkom výzbroje a surovín. Bitka na rieke Piave bola v podstate posledným pokusom Rakúšanov o zvrátenie porážky vo vojne. Navyše v rozhodujúcom okamihu (leto - jeseň 1918) v tom zostali osamotení, keďže Nemecko stiahlo väčšinu jednotiek na západný front, kde pripravovalo rovnako rozhodujúcu ofenzívu. Napriek prvotným úspechom sa postup c. a k. armády podarilo zastaviť a dokonca odraziť. V priebehu niekoľkých dní Rakúšania stratili všetky pásma, ktoré spočiatku ofenzívy obsadili. Pod následkom ďalších bojov a vojenských neúspechov sa c. a k. armáda na rieke Piave rozpadávala zvnútra až napokon stratila akúkoľvek bojovú schopnosť. Talianske sily túto situáciu využili k masívnej ofenzíve v úplnom závere vojny a c. a k. armádu zatlačili z pôvodných pozícií.
Odsun z talianskeho bojiska
Slovenské a české jednotky sa priamo vzdali prichádzajúcim Talianom, pretože sa na fronte rýchlo rozchýrilo, že domáce vlády vytvárajú samostatné štáty a monarchia prakticky neexistuje. Rakúske a maďarské zbory požiadali o prímerie a stiahli sa z Talianska. Jednotky, ktoré ich prenasledovali si však prímerie vysvetlili po svojom a posledné hodiny vojny využili na ďalšie vojenské operácie, pri ktorých sa im podarilo zhabať tony vojenského materiálu a zajať niekoľko tisíc vojakov už neexistujúcej ríše. Slováci, ktorí dlhé štyri roky krvácali za monarchiu sa napokon vracali do slobodného nového štátu.
